Čínsko-sovietske konflikty (1969)

Čínsko-sovietske pohraničné konflikty
Súčasť Studenej vojny
Červenou farbou sú vyfarbené sporné územia na pohraničí. Hore: celá východná hranica, zvýraznená veľká sporná oblasť pri rieke Amur. Dole vľavo: sporná hranica pri rieke Argun. Dole vpravo: sporný ostrov Boľšoj Ussurijskij pri Chabarovsku, medzi riekami Amur a Ussuri.
Dátum 2. marec – 11. september 1969 Miesto pohraničné oblasti medzi Čínou a Sovietskym zväzom Výsledok Absolútna výhra ZSSR; pokračovanie kontroly ZSSR nad spornými územiami, ochladenie vzťahov medzi Čínou a ZSSR.
Protivníci
ČĽR	ZSSR
Velitelia
Mao Ce-tung	Leonid Brežnev
Sila
814 000	658 000
Straty
Sporné; ZSSR udáva 800 mŕtvych, 620 zranení, 1 nezvestný.[1] Iné odhady hovoria o až 6000 mŕtvych[2]	58 mŕtvych, 94 zranených[1]
Historický portál

Čínsko-sovietsky konflikt bola séria ozbrojených stretov na hranici medzi ZSSR a Čínou.

Rozpory medzi Čínou a ZSSR mali dlhodobejší charakter. Mao Ce-tung zle znášal odsúdenie Stalinovho kultu osobnosti na 20. zjazde KSSZ (25. februára 1956). Po smrti Stalina si totiž práve on nárokoval vystupovať ako predstaviteľ toho správneho marxizmu a mladšieho Nikitu Chruščova už v roku 1958 (krátko po jeho skutočnom prevzatí moci v ZSSR) označil za nedôveryhodného.^[3] V roku 1959 Chruščov navštívil USA a tiež prestal podporovať čínsky jadrový výskum a odvolal z Číny 1400 expertov a technikov. ZSSR morálne podporoval Tibet (1959) a staval sa kriticky k neskoršej vojne Číny a Indie (1962). Čína kritizovala postup ZSSR v prípade demokratizačných procesov v Maďarsku a Poľsku, ústupky ZSSR v čase Karibskej krízy (Mao navrhoval použiť na USA jadrové zbrane) a v neposlednom rade zmluvu medzi ZSSR, USA a Britániou o zákaze jadrových skúšok (ktorú Čína odmietla podpísať). Mao Ce-tung dokonca označil ZSSR za nepriateľa, lebo zradil pôvodné myšlienky marxizmu-leninizmu o celosvetovej revolúcii. Tvrdil, že k myšlienke komunizmu sa približuje viac Čína ako ZSSR. Navyše začal klásť územné požiadavky. Vo februári 1964 začali o územných nárokoch Číny rokovania, no pre politickú krízu v ZSSR – Nikita Chruščov bol zbavený moci a v úrade ho vystriedal Leonid Brežnev – sa v nich nepokračovalo.

V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa situácia zostrila vďaka tzv. „Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcii“ v Číne, keď dokonca premiér Čou En-laj v jednom zo svojich prejavov doslova vyhlásil: „…pohraničná vojna so ZSSR sa začne skôr ako vojna s USA.“ Aj starí ostrieľaní „čekisti“ z KGB boli šokovaní zverstvami kultúrnej revolúcie a obávali sa, že Maov režim zdegeneruje na agresívnu ázijskú tyraniu.^{[chýba zdroj]}

Boli zaznamenané metódy najkrutejšieho mučenia, ktoré nezniesli prirovnania ani s „Veľkým terorom“ v Rusku. Syn bývalého prezidenta Liou Šao-čchiho bol vhodený pod vlak a dokonca disidentom odsúdeným na smrť bola pred verejnou popravou preťatá priedušnica a nahradená oceľovou trubičkou – aby mohli dýchať, ale nemohli vykrikovať protištátne heslá. Sám Teng Siao-pching bol poslaný na vidiek na prevýchovu „poctivou prácou“.^{[chýba zdroj]}

Čínska ľudová republika začala rušiť niektoré dvojstranné zmluvy so Sovietskym zväzom a vypovedať sovietskych „špecialistov“ zo svojho územia.

Pre KGB v tej dobe bola spravodajská činnosť v Číne najnebezpečnejšou na svete. Kremeľské vedenie bolo označované za „najväčších renegátov v dejinách ľudstva“. Sovietske veľvyslanectvo v Pekingu bolo v trvalom obliehaní „červených gardistov“ a ulica, kde sídli, bola premenovaná na „Ulicu antireviziozmu“^[4]:235. Keď v roku 1967 sovietski diplomati a ich rodinní príslušníci opúšťali Čínu, boli všetci bez výnimky na pekinskom letisku zbití. Jediným zdrojom informácií o dianí v krajine zostávali ľudia v teréne (Mongoli alebo ľudia stredoázijského pôvodu).^[4]:236 Nikto z nich však nemal prístup k informáciám o formovaní čínskej politiky na najvyššej úrovni.^{[chýba zdroj]}

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

Poslednou „kvapkou“ bol vpád Varšavskej zmluvy do ČSSR a presadzovanie tzv. „Brežnevovej doktríny“ obmedzenej suverenity v praxi. Čína sa obávala, že by k podobnému scenáru mohlo dôjsť aj na jej území. Zatiaľ čo v prípade Maďarska Mao na ZSSR tlačil a volal po „ráznejšom“ postupe, inváziu do ČSSR ostro odsúdil.

Zdrojom konfliktu v pohraničí boli nepresnosti Pekinskej zmluvy z roku 1860, ktorá sa týkala hranice medzi Čínou a Ruskom. V nej sa určovala hranica brehmi riek Ussuri a Amur a ďalších avšak bez vyriešenia priestorov medzi brehmi - teda ktorej strane prináležia vodné plochy a ostrovy. V čase zhoršenia vzťahov medzi ZSSR a Čínou potom tieto nezrovnalosti poslúžili ako zámienka na pohraničné konflikty.^[5] Problémom bolo aj to, že rieky po silných povodniach niekedy mierne menili koryto.

O 9:00 miestneho času 2. marca 1969 vypukli boje, po tom čo 30 (až 300^[5]) čínskych vojakov tajne preniklo na Damanský ostrov (čínsky Zhenbao). Tento neobývaný kus zeme s dĺžkou asi 2 kilometre a šírkou asi 800 metrov bol sporným územím, pretože sa nachádzal uprostred hraničnej rieky Ussuri. Sovietski pohraničníci sa snažili Číňanov vypudiť, ale Číňania na ostrove aj na čínskej strane rieky spustili paľbu a zabili najmenej 30 mužov vrátane veliteľa jednotky. Čína neskôr tvrdila, že bola Sovietmi k paľbe vyprovokovaná.

V nasledujúcich dňoch obe krajiny sústredili na pobreží rieky niekoľko divízii a Číňania posilnili svoju prítomnosť na ostrove až na 300 mužov. Očakávali totiž, že ZSSR nenechá narušenie svojich hraníc bez odvety. O 8:40 ráno 15. marca 1969 po delostreleckej príprave sa na ostrove vylodilo najmenej 200 sovietskych vojakov, podporovaných asi 35 tankmi a 25 ďalšími obrnenými vozidlami. Číňania odpovedali ostreľovaním sovietskych jednotiek na druhej strane rieky. Sústredená raketová paľba napokon zlikvidovala väčšinu čínskych vojakov, čo znamenalo koniec hlavných bojov o ostrov. Od mája do septembra 1969 však v jeho okolí prebehlo 300 ďalších lokálnych prestreliek.^[6] Obe strany utrpeli v bojoch ťažké straty a napokon sa stiahli z ostrova. (Nakoniec sa Sovieti vzdali ostrova - pozri dole - a ten bol vyhlásený za svetové dedičstvo UNESCO 1. septembra 2011.)

Nasledovali ďalšie podobné zrážky a incidenty, z ktorých najvýznamnejší sa odohral na hraniciach Kazachstanu a čínskej provincie Sin-ťiang pri jazere Žalanaškol. 13. augusta 1969 prekročilo niekoľko čínskych vojakov hranicu a obsadilo návršia Kamenaja a Pravaja, na ktoré si Čína robila nárok. Obe miesta mali výhodnú pozíciu na umiestnenie pozorovateľní. Číňania sa spoliehali na to, že sovietska armáda spustí protiútok až po súhlase politikov. V ZSSR bola však už v roku 1966 ako reakcia na kultúrnu revolúciu prijatá direktíva, ktorá nariaďovala pohraničníkom a armáde zastaviť akýkoľvek pokus o prekročenie hraníc aj za pomoci zbraní. Do oblasti boli povolaní vojaci neďaleko umiesteného obrneného pluku. Po prieskume vrtuľníkmi zaútočila na čínske pozície pechota podporovaná obrnenými transportérmi. Čínske automobily s posilami boli zastavené paľbou z guľometov, sovietska pechota potom pomocou automatických zbraní, granátov a streľby z obrnených vozidiel vyhnala čínskych vojakov zo zákopov. Číňania nepočítali s prítomnosťou transportérov, preto neboli vybavení protitankovými zbraňami.^[7] Po tomto konflikte sa obe krajiny začali pripravovať na jadrovú vojnu. Sovietske taktické jadrové strely na Ďalekom Východe boli uvedené do maximálneho stavu pohotovosti, t. j. boli naplno pripravené k paľbe. Sovietsky zväz rovnako oznámil Číne, že v prípade napadnutia nebude váhať s jadrovým útokom proti základniam čínskych nukleárnych rakiet.

Všetky konflikty z vojenského hľadiska skončili jednoznačným víťazstvom Sovietskeho zväzu. Vedú sa diskusie aj o údajnom nasadení rôznych ruských tajných geofyzikálnych zbraní.^[8]

Situáciu sprevádzali protesty obyvateľov oboch štátov, pred čínskym veľvyslanectvom v Moskve údajne protestovalo 100 tisíc ľudí, čínsky rozhlas informoval o účasti 400 miliónov Číňanov (polovica vtedajšej populácie) na demonštráciach po celej Číne.^[9]:165-166

Čínsky premiér Čou En-laj bol presvedčený, „že Sovietsky zväz zámerne vyprovokoval v marci 1969 pohraničné boje s Čínou, aby odvrátil pozornosť, pokým západonemeckí poslanci cestovali nikým neobťažovaní do Berlína.“ … „zastával názor, že Sovieti si vynútili pohraničné boje, aby tak mohli ‚uniknúť svojej zodpovednosti za Berlín‘.“^[9]:141

Nakoniec konflikt ukončili vzájomné rokovania. Keď sa v septembri 1969 sovietsky premiér Alexej Kosygin vracal z pohrebu Ho Či Mina, navštívil Peking, kde rokoval so svojim čínskym náprotivkom Čou En-lajom. Po niekoľkodenných rozhovoroch sa dohodli na potvrdení riek Ussuri a Amur ako hraničnej čiary s tým, že ostrovy (ktoré aj tak nikomu neposkytujú žiadny úžitok) budú považované za nedotknuteľné pre obe strany.

Medzitým však Moskva pomocou novinárov začala šíriť dezinformačné „narážky“ v tlači, že Sovietsky zväz skúma možnosť preventívneho jadrového úderu na Čínu, a to ešte pred tým, ako Čína vyrobí dostatočné množstvo rakiet, ktoré by mohli ohroziť ZSSR. Fámy v tlači boli šírené aj v Európe a Severnej Amerike, a to tak vierohodne, že dokonca aj niektorí ľudia z KGB, ktorí fámy sami šírili, nevedeli, či ide o fámy, alebo sa touto myšlienkou Generálny štáb Sovietskej armády skutočne zaoberá.^[4]:239

Výsledok tohto opatrenia mal za následok dve reakcie:

1. Keď nebola táto informácia na rokovaní v Pekingu 20. októbra 1969 vyvrátená, Čína v obave z realizácie tohto plánu zastavila všetky vojenské pohraničné „aktivity“ a súhlasila s frázou o „nemennosti“ hraníc ZSSR – Čína.
2. Obava bola natoľko silná, že viedla k tajným jednaniam Číny a USA, ktoré vyvrcholili v roku 1972 návštevou R. Nixona v Pekingu a viedla ku zblíženiu Číny a USA.

Toto zblíženie ZSSR značne znepokojilo a KGB si do svojej terminológie pre Čínu priradila pojem „významný protivník“, USA označovala ako „hlavný protivník“.^[4]:239 Vzťahy zostali stále napäté, došlo len k zmierneniu po úmrtí Maa a Čoua. Reformátor Teng Siao-pching vyviedol Čínu z hospodárskej krízy otvorením jej ekonomiky Západu.

Väčšia kríza ešte nastala na sklonku 70. rokov, kedy Čína zahájila útok na čínsko-vietnamskom pomedzí. ZSSR potom reagoval presunom časti svojich vojsk z NDR na sovietsko-čínsku hranicu.^{[chýba zdroj]}

Celkové zlepšenie vzťahov nastalo až príchodom M. Gorbačova.

Rokovania, ktoré by definitívne urovnali spor okolo hraníc, sa konali až po nástupe M. Gorbačova a pred rozpadom Sovietskeho zväzu, v roku 1991. Obe krajiny sa zhodli, že ostrov Damanskij (Zhen Bao) patrí Číne. (Zaujímavosťou je, že v čase dohody obe strany tvrdili, že ostrov majú pod svojou kontrolou.)

17. októbra 1995 sa dohodli na určení zvyšných 54 kilometroch sporných hraníc s tým, že o kontrole troch ostrovov na rieke Ussuri a Amur sa rozhodne neskôr.

14. októbra 2004 podpísal ruský a čínsky prezident dohodu o hraniciach, ale tá stále jasne neriešila sporné ostrovy.

Konečné vyriešenie konfliktu sa udialo až 21. júla 2008, keď čínsky minister zahraničia Jang Ťie-čchi a jeho ruský náprotivok Sergej Lavrov podpísali v Pekingu ďalšiu dodatočnú dohodu o demarkácii čínsko-ruskej hranice, ktorá obsahovala aj mapu novej hranice. Dohoda zahŕňa návrat ostrova Jinlong / Tarabarov a polovice ostrova Heixiazi / Boľšoj Ussurijskij.^[10]

• ANDREW, Christopher; GORDIJEVSKIJ, Oleg. KGB : důvěrná zpráva o zahraničních operacích od Lenina do Gorbačova. Preklad Libor Dvořák et al. [Praha] : East Art Agency Publishers, 1994. 617 s. ISBN 80-900049-8-9.

• studená vojna
• veľká proletárska kultúrna revolúcia
• Čína

• Sovětsko-čínský konflikt – ostrov Damaňskij 1969
• Sovětsko-čínský konflikt - Jezero Žalanaškol 1969
• Sovětsko-čínský konflikt – Politické pozadí - zdroj článku
• Rozsáhlá fotogalerie konfliktu Damaňskij 1969 (rusky) Archivované 2007-07-09 na Wayback Machine

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Čínsko-sovětské konflikty (1969) na českej Wikipédii.

Politický portál