Albert Apponyi[1] alebo Albert Aponi[2] (maď. Apponyi Albert; * 29. máj 1846, Viedeň, Rakúske cisárstvo – † 7. február 1933, Ženeva, Švajčiarsko) bol uhorský a maďarský politik a diplomat.
Po štúdiu na jezuitskom gymnáziu v Kalksburgu (1864 – 1868) pokračoval štúdiom práva na univerzitách v Budapešti a Viedni. Potom cestoval po Nemecku, Francúzsku, Taliansku a Egypte.[1]
Od roku 1872 bol politicky činný (poslanec uhorského snemu, 1900 – 1903 jeho predseda), v rokoch 1906 – 1910 a 1917 – 1918 minister kultu a výučby.[1] V roku 1911 navštívil USA, kde mal prehovoriť na oslavách G. Washingtona. Po snahách a upozorneniach Slovákov žijúcich v USA mu to nebolo umožnené.[3]:34-35 Vypuknutie prvej svetovej vojny privítal so slovami „Na začiatku tohto účtovania my len jedným slovom môžeme odpovedať, a síce tým, čo je na perách celej verejnosti, a to slovo je: Tak konečne (végre)!“[4]:34 Počas existencie Maďarskej republiky rád sa zdržiaval v Malinove na území novovzniknutého Česko-Slovenska[1], pretože ako aristokrat mal obavy o svoj život. Úrady Česko-Slovenska mu to umožnili pod podmienkou, že sa viac nebude angažovať proti slovenským záujmom. Po páde Kunovho režimu sa vrátil do Maďarska do diplomatických funkcií a následne ho česko-slovenské úrady vyhlásili za persona non grata.[3]:63 Viedol maďarskú delegáciu na mierovej konferencii v Paríži (ktorá vyjednávala Trianonskú zmluvu). Od roku 1920 poslanec maďarského parlamentu, od roku 1923 zástupca Maďarska v Spoločnosti národov.[1]
Albert Apponyi bol predstaviteľ „viacerých politických strán reprezentujúcich záujmy maďarských vládnych kruhov a št.[átnej] ideológie pretvorenia Uhorska na jednonárodný maď.[arský] monolit.“[1] Vypracoval známe Apponyiho školské zákony, ktoré mali výrazne maďarizačný charakter vyvolali protesty slovenských reprezentantov v Uhorsku a slovakofilov v zahraničí (Bjørnstjerne Bjørnson) a medzi slovenských vysťahovalcov v Spojených štátoch vysielal kňazov, ktorí podporovali myšlienku jediného maďarského národa v Uhorsku.[1] V medzivojnovom období patril medzi zástancov legitimizmu (návrat Habsburgovcov na trón), snažil sa nájsť podporu s cieľom revízie Trianonskej zmluvy a podporoval iredentistickú politiku horthyovského Maďarska (o.i. obnova Uhorska v jeho pôvodných hraniciach).[1]
Referencie
Iné projekty
