Vo veku 17 rokov, roku 1900, vstúpil do Talianskej socialistickej strany (PSI). Roku 1902 odišiel do Švajčiarska, aby unikol pred vojenskou službou. Pracoval tam ako pomocný stavebný robotník. Medzi talianskymi emigrantmi sa formovali aj jeho politické názory a viedol syndikalistickúpropagandu (združovanie sa do odborových organizácií).
Keď ho doživotne vypovedali zo Švajčiarska, vrátil sa do Talianska, kde absolvoval základnú vojenskú službu. Potom vyučoval francúzštinu a neskôr bol novinárom. V rokoch 1909 – 1912 bol šéfredaktor socialistických novín La lotta di classe (Triedny boj), roku 1912 šéfredaktorom denníka socialistickej strany L'Avanti!.
Napísal knihu Giovanni Hus, Il veridico (slovensky Ján Hus, Hlásateľ pravdy), ktorá vyšla v roku 1913 vo vydavateľstve Podrecca a Galantara v Ríme. Bola súčasťou vydavateľskej série „Mučeníci slobodného myslenia“ s deklarovaným úmyslom vzbudiť v čitateľoch „nenávisť k akejkoľvek forme duchovnej a profánnej tyranie“. Slovo „Pravda“ (veridico), ktoré pridal ako synonymum k Husovi, potom používal vo svojom pseudonyme vero eretico (skutočný heretik alebo naozajstný kacír), ktorými podpisoval svoje články v tomto období. Kniha bola viacej publicistická ako odborná.[1] (V roku 1921, keď sa stal poslancom knihu odsúdil a po prevzatí vlády fašistami a podpísaní konkordátu Talianska a Vatikánu v roku 1929, kniha zmizla z knižníc a kníhkupectiev a zároveň bola znovu vydaná v anglickom preklade John Hus, New York: Albert and Charles Boni, 1929).
Zo socialistickej strany a novín L'Avanti ho vylúčili, keď sa koncom roka 1914 stal prívržencom vstupu Talianska do prvej svetovej vojny. V novembri 1914 s peniazmi od francúzskejvlády založil nový denníkIl Popolo d'Italia (Ľud Talianska).
Po vstupe Talianska do vojny išiel dobrovoľne bojovať. Roku 1917 bol však ranený a musel opustiť vojenskú službu.
Vzostup a fašistické Taliansko
Doma sa znova venoval politike. Už v novembri 1914 vstúpil do milánskej časti Fasci d'azione rivoluzionaria internazionalista (Zväzky revolučných internacionalistických akcií), čo boli syndikalistickí socialisti, ktorí boli za vstup Talianska do prvej svetovej vojny). Po vojne, vo februári 1919, Mussolini založil pod názvom Fasci di Combattimento (Bojové zväzky), prvé ozaj fašistické skupiny - predchodcu toho, čo dnes nazývame fašisti (z talianskeho fasci =zväzky). Z Fasci di Combattimento neskôr vznikla fašistická strana a Mussolini sa stal jej vodcom. Fašisti získavali podporu vďaka neutešenej situácii krajiny po prvej svetovej vojne (politický chaos, nezamestnanosť a pod.). Bojové družiny fašistov („zväzky“) organizovali aj krvavé útoky proti predstaviteľom demokratickej verejnosti. V takejto atmosfére teroru Mussolini čoskoro získal spojencov medzi podnikateľmi.
15. mája1921 sa stal poslancom. Na jeseň 1922 už Mussolini otvorene žiadal účasť svojej strany vo vláde. Koncom októbra 1922, spolu s ďalšími predákmi fašistického hnutia, zorganizovali tzv. Pochod na Rím, pochod „zväzkov“ do hlavného mesta, ktorý sa skončil tak, že kráľ Mussoliniho požiadal o vytvorenie novej vlády. Najprv v nej Mussolini, ako najmladší predseda vlády v talianskych dejinách, mal len štyroch ministrov, ale volebný zákon z roku 1924 a niekoľko výnimočných opatrení z rokov 1925 – 1927 (o. i. zavraždenie socialistického vodcu Giacoma Matteotiho v júni 1924, vyhlásenie diktatúry v januári 1925, zrušenie slobody tlače v decembri 1925, zavedenie korporatívneho systému v roku 1926) umožnili ovládnutie politiky a hospodárstva Talianska fašistami. Nakoniec v roku 1929 získali podporu aj katolíckej cirkvi (tzv. Lateránske zmluvy). Formálne však Taliansko ostalo monarchiou s kráľom.
Benito Mussolini a Adolf Hitler na vojenskej prehliadke v obsadenej Juhoslávii
Mussolini napokon zatiahol svoju krajinu do druhej svetovej vojny, keď roku 1940 vstúpil s Hitlerom do vojny proti Francúzsku a vypovedal vojnu Anglicku. V tom istom roku zaútočil Mussolini proti Grécku, ale neuspel, a Nemci museli Talianov roku 1941 v Grécku zachraňovať. Taliansko potom do roku 1943 (spolu s Nemeckom a Bulharskom) okupovali Grécko. Aj po prepadnutí Sovietskeho zväzu Taliani bojovali po boku Nemecka.
Po neúspechoch v Grécku sa neúspechy Talianska kopili. 25. júla1943 sa väčšina Mussoliniho kolegov (aj gróf Galeazzo Ciano, minister zahraničia a Mussoliniho príbuzný) obrátila proti nemu a na hlasovaní Veľkej fašistickej rady hlasovali proti nemu. Kráľ Viktor Emanuel III. nato vyšiel zo svojho dovtedajšieho ústrania, Mussoliniho odvolal a dal ho rýchlo zatknúť. Potom ho poslal do horského hotela Campo Imperatore v pohorí Gran Sasso v strednom Taliansku (Abruzzo) do úplnej izolácie (prakticky väzenia).
Mussoliniho pád a smrť
Mussoliniho nahradil Maresciallo d'Italia Gen. Pietro Badoglio, ktorý ihneď vyhlásil vo svojom slávnom prejave „La guerra continua a fianco dell'alleato germanico“ („Vojna pokračuje po boku nemeckého spojenca“), ale pritom v skutočnosti pracoval na dohode o kapitulácii, ktorú potom aj 8. septembra so spojencami podpísal.
12. septembra1943 skupina hitlerovských výsadkárov na čele s Ottom Skorzenym uniesla Mussoliniho v spektakulárnej akcii z Gran Sasso. Akciu naplánoval generál Kurt Student. Mussolini potom v severnom Taliansku zriadil nemeckú bábkovú Taliansku socialistickú republiku (tzv. Republika Salò), pričom Mussolini býval v Gargnane. V tejto republike sa Mussolini vrátil ku svojim predošlým socialistickým a kolektivistickým názorom a nechal popraviť aj niektorých z fašistických vodcov, ktorí ho predtým „zradili“, vrátane Galeazza Ciana. V tomto období napísal aj svoje pamäte s názvom „Môj vzostup a pád“.
29. apríla 1945, mŕtve telá fašistov na Piazzale Loreto v Miláne. Zľava doprava: Bombacci, Mussolini, Petacci, Pavolini a Starace.
27. apríla1945 popoludní pri dedine Dongo (jazero Como), tesne pred tým, ako spojenci dorazili do Milána, Mussoliniho spolu s vtedajšou partnerkou Clarettou Petacci chytili talianski partizáni, keď smeroval do Chiavenni, aby nastúpil do lietadla do Švajčiarska, kam chcel utiecť. O deň neskôr oboch popravili spolu s ich 16-členným sprievodom (väčšinou ministri a úradníci Talianskej socialistickej republiky). 29. apríla ich telá previezli do Milana a na námestí Piazzale Loreto nakoniec zavesili hlavami dole päť tiel na čerpaciu stanicu, kde do nich ľudia hádzali kamene.
Mussoliniho pochovali v neoznačenom hrobe na milánskom cintoríne. Jeho telo bolo z hrobu nakrátko ukradnuté, ale potom roku 1950 previezli jeho pozostatky do rodného Predappia. Je tam pochovaný v krypte (jediná posmrtná česť preukázaná Mussolinimu). Krypta je lemovaná mramorovými "zväzkami" – fasces cum securibes - symbolmi antickej Rímskej republiky a fašizmu a na hrobke je jeho veľká mramorová busta.
Referencie
↑HELAN, Pavel. Duce a kacíř – Literární mládí Benita Mussoliniho a jeho kniha Jan Hus, muž pravdy. 1. vyd. [s.l.] : L. Marek, 2006. ISBN 80-86263-82-7. S. 399. (po česky)
MALLETT, Robert: Mussolini in Ethiopia, 1919 – 1935 : the origins of Fascist Italy's African war. New York : Cambridge University Press, 2015. vii + 228 s. ISBN 978-1-107-09043-9
RIDLEY, Jasper: Mussolini. Praha : Themis, 2002. 418 s. ISBN 80-7312-007-0
HELAN Pavel: Duce a kacíř – Literární mládí Benita Mussoliniho a jeho kniha Jan Hus, muž pravdy. L. Marek, 2006. 399 s. ISBN: 80-86263-82-7, jazyk: český
