Ako syn protestantskéhofarára prežíval všetky otcove pochybnosti spojené s vierou. Ako veľmi senzitívne dieťa sa často oddával osobnej imaginácii, pri ktorej sa pokúšal nadviazať kontakt s Bohom. Vzhľadom na veľké množstvo duchovných hodnostárov v rodine sa predpokladalo, že aj jeho dráha pôjde v otcových stopách. Potom, čo objavil v ranej dospelosti filozofiu a literatúru, rozhodol sa vymaniť z rodinnej tradície a zapísal sa na štúdium medicíny a psychiatrie.
Mladosť a štúdiá
Carl Gustav Jung sa narodil 26. júla 1875 v meste Kesswil v švajčiarskej oblasti Thurgau. Jeho otec tu pracoval ako evanjelický farár. Carl Gustav po maturite začal študovať v Bazilejimedicínu, ktorú ukončil zložením štátnej skúšky v roku 1900. V roku 1902 promoval na Dr. medicíny s témou „K psychológii a patológii tak isto okultnými fenoménmi“. Rozhodol sa špecializovať na psychiatriu a v decembri toho istého roku dostal asistentské miesto u Eugena Bleulera na Psychiatrickej klinike "Burghölzli" v Zürichu. Od roku 1905 do 1909 bol vrchným lekárom v "Burghölzli". V rokoch 1905 až 1913 pracoval aj ako súkromný docent na univerzite v Zürichu. Od roku 1906 sa verejne stal prívržencom psychoanalýzy Sigmunda Freuda, ktorého v roku 1907 aj osobne spoznal. Kvôli osobným nezhodám so svojím nadriadeným Bleulerom opustil v roku 1909 kliniku a otvoril si súkromnú prax v Küsnacht pri Zürichu. V marci 1910 mu bola v Nürnberg udelená pocta, stal sa 1. prezidentom novozaloženého „Medzinárodného psychoanalytického spoločenstva“. Tento post zastával štyri roky.
Univerzita v Zürichu
Univerzita v Zürichu mala svoju klinickú bázu v Burghölzli a Jung sa stal jej lekárom v roku 1900. Ústav viedol Eugen Bleuler, ktorý sa zaoberal skôr tradičným deskriptívnym skúmaním duševných chorôb. V opozícii k filozofickej psychológii sa Jung zaoberal experimentálnou psychológiou, v ktorej odvodzoval zákony s rovnakou platnosťou ako vo vede. So svojim spolupracovníkom Franzom Riklinom významne prepracovali Bleulerom používaný asociačný test, rozšírili zoznam podnetných slov i asociačných párov. Asociačný test pre Junga predstavoval bránu k obsahom nevedomých komplexov v ľudskej psychike. V rozprávaniach duševne chorých nachádzal podobnosti s mýtmi a túto zhodu chápal ako prejav spoločnej základne individuálnej imaginácie a vedomia celej ľudskej rasy. Študoval mytológiu a zbieral materiál preludov, halucinácií a snov pacientov, ktoré sa mu zdali byť pre túto teóriu relevantné.
Spolupráca a priateľstvo s Freudom
V určitom slova zmysle sa hovorí o vzťahu učiteľa a žiaka, ale spoluprácu Junga s Freudom charakterizuje predovšetkým dôvera a priateľstvo. Jung sa prvýkrát stretol s Freudom v roku 1907, ich spolupráca trvala do roku 1912. Pre Freuda znamenal Jung najinšpiratívnejší prvok svojho psychoanalytického hnutia, predovšetkým sa zhodovali vo výskumoch v oblasti hystérie. Freudovská psychoanalýza, ktorá sa zameriavala na sexuálny pôvod neurózy, sa však zdala Jungovi príliš obmedzená, chcel pracovať s "trajektóriou" neurózy a jej implikáciami pre budúci vývoj pacienta. Aj Freudovo poňatie komplexu ako akéhosi sexuálneho rezídua z psychických zážitkov skorého detstva mu pripadalo ako silne obmedzujúce.
Objav fantázií americkejspisovateľky Frank Millerovej ho privádza k podvedomým tvorivým imagináciám, mytologickým snom a fantáziám, ktoré mali neosobný charakter. Subjekt sa vracia k archaickej mimoslovnej forme výrazu. Kým pre Freuda bol symbolizmus z väčšej časti dôsledkom historického a kultúrneho kontextu, Jung kládol na tieto faktory minimálny dôraz a zameral sa na neosobnú vrstvu ľudskej duše, ktorú nazval kolektívne nevedomie. Tu sa začali zo spoločnej cesty rozchádzať. V roku 1912 vydáva Jung štúdiu Symboly premeny, kde odmieta Freudov prílišný dôraz na sexualitu a na príklade symbolizmu vízií Frank Millerovej rozširuje poňatie libida ako všeobecnej psychickej a životnej energie zameranej na cieľ. Freud nebol schopný prijať čokoľvek, čo by nebolo v zhode s jeho teóriou, ktorú už medzitým povýšil na dogmu.
Vzťah Freuda a Junga nemal iba vedecké, ale aj osobné pozadie. Freud sa rozhodol Junga adoptovať a "podľa vzoru patriarchov ho pomazať in patribus infidelium – v zemi neveriacich". To neskôr znamenalo problém ako sa vymaniť z otcovskej autority, a to hlavne vo chvíli, keď sa objavil vzťah konkurencie.
Charakteristika Jungovej hlbinnej psychológie
Rok 1913 bol pre Junga zlomový. Po sérii apokalyptických snov a vízií rezignoval na prednášky na univerzite, v roku 1914 sa vzdáva funkcie prezidenta Medzinárodnej psychoanalytickej spoločnosti, na čele ktorej stál od roku 1911. V tomto období sa venuje prevažne práci na svojich teoretických štúdiách, zakladá úzky krúžok Psychologického klubu, venuje sa súkromnej terapeutickej praxi, ale predovšetkým zdokonaľuje svoju techniku, ako komunikovať so svojím nevedomím. Nadväzuje tak na svoje rané zážitky z detskej imaginácie. Učí sa personifikovať fenomény nevedomia, počúvať ich hlas, a tým ich urobiť uchopiteľnými pre vedomie. Dochádza k postulátu, že v individuálnej mysli existujú prvky, ktoré jej nepatria, resp. nie sú jej vlastným výtvorom.
Vedomie a nevedomie
Jung sa snažil zachytiť a popísať nejakú praktickú metodiku, ako sa človek môže vysporiadať so svojím nevedomím. Bol si vedomý toho, že náboženské filozofie, metafyzické systémy alebo symbolická imaginácia pracujú s týmto faktom. Psychologické výpovede majú rovnakú váhu ako výpovede vedeckého rázu, akými disponuje napríklad fyzika. Jung v tejto súvislosti zavádza pojem psychickej reality, ktorú moderné osvietené poňatie človeka odkazuje mimo skutočnosť. Neustále sa snaží zdôrazňovať empirickú povahu duševných výpovedí a zároveň si je vedomý, že pre moderný vedecký názor nebude jednoduché tento fakt prijať. Poukazuje na nebezpečenstvo vyplývajúce z oddelenia psychického sveta od racionalisticky chápanej skutočnosti. Na mnohých miestach vyslovil predtuchu nebezpečného vplyvu nespracovaných nevedomých archetypov, ktorá sa mu splnila druhou svetovou vojnou.
V týchto úvahách dospel Jung k podstatnému zisteniu, že vedomie a nevedomie sa k sebe správajú komplementárne. Podľa vzoru matematiky vytvoril pojem transcendentnej funkcie, faktor vedomia a faktor nevedomia tvoria jednu psychickú funkciu, podobne ako reálna a imaginárna zložka tvoria komplexné číslo. Rôzne varianty vzťahu vedomých a nevedomých faktorov sú charakteristické pre rôzne typy duševného ochorenia.
Jung pracoval na koncepcii psychologických typov. Zaviedol dvojitú kategóriu povahy podľa zamerania libida, introvertnú (orientovaná do svojho vnútra) a extrovertnú (orientovanú na vonkajší svet). Neskôr klasifikáciu doplnil o štyri základné funkcie ľudskej psychiky (myslenie, cit, vnímanie, intuícia). V tejto súvislosti hovorí o diferenciácii (rozlíšení) jednotlivých funkcií, pričom najmenej diferencovaná psychická funkcia patrí u jednotlivca do oblasti osobného nevedomia.
Symbolizmus nevedomých projekcií
„Bollingenská veža“, vila C. G. Junga
V roku 1923 začína Jung stavbu veže v Bollingene, obydlia, ktoré je žijúcim dôkazom jeho ďalšieho objavu, psychického stredu v ľudskej duši – Self čiže Bytostné Ja. Bollingenská veža, ktorú psychológ neustále vlastnými silami rozširoval, nebola len miestom stretávania sa s rôznymi osobnosťami, ale predovšetkým symbolickým vyjadrením osobného rastu k celistvosti, kombináciou praktickej životnej orientácie a spracovaním snovej imaginatívnej látky. Pracuje presne v intenciách svojho zistenia, že projekciou nevedomých obsahov do reality sa stávajú obsahmi viditeľnými. Stavba týmto prekračovala svoj symbolický význam.
Všetky získané materiály a znalosti trvale konfrontoval so svojou praxou psychiatra, jeho spektrum klientely sa pohybovalo od obyčajných pacientov psychiatrického ústavu v Küsnachtu po známe i zámožné osobnosti (dcéra Jamesa Joyca, spisovateľ Hermann Hesse, dcéra Johna D. Rockefellera). Usporadúval prednášky, písal články do odborných časopisov, študoval myslenie primitívnych afrických kmeňov.
Bytostné Ja
Na Bazilejskej univerzite sa v roku 1943 stáva riadnym profesorom lekárskej psychológie, bez toho, aby prerušil svoju psychiatrickú prax. Jeho široký záber vedomostí mu umožňoval vyjadrovať sa fundovane k súdobému dianiu. Často sa vracal k svojim textom a prepracovával ich vo svetle svojich novonadobudnutých skúseností s religióznymi a ezoterickými systémami. Symbolika alchymistických obrazových sérií ho privádza ku koncepcii dvojice archetypovanimus/anima, pričom mužskému svetu tvorí nevedomý protiklad anima (ženská časť duše) a naopak. Tretí prvok, persona, je maskou, ktorá robí na ostatných ľudí určitý dojem a súčasne zakrýva pravú povahu jedinca a vyvoláva u iných dojem uznávania požadovaného správania. Rieši tým problém princípu spojenia osobnej nezávislosti a spoločenskej akceptácie. Rozvíjaním symboliky dochádzajú adepti alchýmie ku kontaktu s nevedomím a ich psychický stred vo vedomom ja sa presúva smerom k Self. Rovnakú charakteristiku našiel Jung pri snovej imaginácii, čo iba podporilo teóriu o zameranosti ľudskej psychiky na cieľ (teleológie), ktorý nazval procesom individualizácie a stotožnil ho s vytvorením psychického stredu v Bytostnom Ja. Ako nástroj takto zameranej terapie použil aktívnu imagináciu, pri ktorej klienti často spracovávali svoje vízie do obrazov, ktoré podľa vzoru mandál východu zobrazujú psychickú celistvosť osobnosti v poriadku kozmu.
Jung svoje myšlienky na vývoj ľudskej duše neoddeľuje od biologickej evolúcie človeka. Nikdy však samostatne netematizuje evolučnú teóriu a vždy sa drží svojho psychologického uhla pohľadu. Ako psychologickú nutnosť v rámci vývoja ľudského myslenia videl napríklad prijatie štvrtej nevedomej psychickej funkcie do oblasti psychológie vedomia, takže ho vyhlásenie dogmy o nanebovzatí Panny Márie pápežom Piom XII. v novembri 1950 nijako neprekvapilo, a to práve s ohľadom na náuku o Najsvätejšej Trojici. V súvislosti s pojmom synchronicity (nepríčinnom spojení dejov) bol kontaktovaný fyzikom Wolfgangom Paulim kvôli možnosti analógie pri prechodových dejoch elementárnych častíc. Pri tejto príležitosti prekročil i niektoré vedecké paradigmy, keď v súvislosti so synchronicitou uvažuje, že psyché nemusí byť viazaná na mozog, nie je lokalizovaná v priestore alebo, že je priestor psychicky relatívny.
Kritika
Jungova práca nebola prijímaná bez výhrad. Pred modernou vedou musel stále dokazovať empirickú povahu svojich zistení a bol často obviňovaný z ezoterizmu. Z opačnej strany ho napríklad židovský filozof Martin Buber kritizoval za prílišné zatemňovanie Boha gnostickou špekuláciou. Častá výčitka teológov smeruje k psychologizujúcemu poňatiu Boha, ktorý ako autonómny psychický obsah nemá žiadnu realitu mimo ľudskej psyché. K tejto výčitke sa Jung vyjadroval mnohoznačne, vždy so zreteľom na svoje psychologické zameranie. V korešpondencii s anglickým dominikánom Victorom Whitom došlo napriek k všetkým sympatiám k nezhode pri otázke privatio boni. Zlo podľa Junga patrí do celku skutočnosti a nemožno ho redukovať na nedostatok dobra, a i tu nachádza pre toto tvrdenie psychologické zdôvodnenie.
Pokračovanie Jungových myšlienok
Jungova analytická psychológia je všeobecne použiteľná a neobmedzuje sa iba na určité psychologické typy, ale rešpektuje akúkoľvek povahu človeka. Získala si celý rad ctiteľov a žiakov, ktorí pokračovali v Jungovom diele. V roku 1948 bol založený Inštitút C. G. Junga, ako reakcia na vzrastajúci záujem o rozvíjanie a spoluprácu na myšlienkach analytickej psychológie. Jung si bol vedomý skutočnosti, že jeho objavy ho prekročili a z analytickej psychológie sa stalo hnutie. Dnes sa inštitút orientuje ako tréningové centrum analytikov a psychoterapeutov, slúži ako miesto k stretnutiu študentov, vedcov a učiteľov. Podobne v Londýne bola založená Spoločnosť pre analytickú psychológiu.
.png)
