Henri de Toulouse-Lautrec

Tento článok potrebuje doplniť odkazy na ostatné články. Prosím, upravte tento článok podľa návodu na Wikipédia:Príručka/Odkazy. Prosím, odstránte túto šablónu po pridaní odkazov.

Henri de Toulouse-Lautrec
francúzsky maliar a grafik
Narodenie	24. november 1864 Albi, Francúzsko
Úmrtie	9. september 1901 (36 rokov) Saint-André-du-Bois, Francúzsko
Podpis
Odkazy
Commons	Henri de Toulouse-Lautrec
Biografický portál

Henri de Toulouse-Lautrec (celým menom Henri Marie Raymond de Toulouse-Lautrec-Monfa, * 24. november 1864, Albi, Francúzsko – † 9. september 1901, Saint-André-du-Bois) bol francúzsky maliar a grafik, ktorý patril k najvýznamnejším umelcom konca 19. storočia.

Vo svojich prácach nadviazal na impresionizmus a postimpresionizmus, obzvlášť na tvorbu Edgara Degasa. Silný vplyv na jeho tvorbu mal aj japonský drevoryt. Jeho výtvarný prejav vznikol z kresby bol značne lineárny. Významné sú i jeho grafické, technikou litografie vytvárané práce, ktorými predznamenal a ovplyvnil secesiu a to plagáty, voľné grafické listy aj ďalšie druhy použitej grafiky. Námety Lautrecových prác vychádzali predovšetkým zo života na parížskom Montmartre Lautrec často zachytával návštevníkov kabaretov, tanečnice, prostitútky a ostatných ľudí z vtedajšieho okraju spoločnosti.

Lautrecovo dielo je značne rozsiahle - obsahuje 737 olejomalieb, 275 akvarelov, 5 084 kresieb a 359 litografii (53 viacfarebných a 306 jednofarebných).

Šľachtický rod Lautrecovcov siaha až do hlbokej histórie. Ich heslom sa stalo motto Diex lo volt - Boh to chce. Korene tohto rodu siahajú až do 11. storočia, kedy sa Henriho predkovia zúčastnili križiackych výprav či náboženských a občianskych vojen. Ich predok zo 16. storočia, Odet de Foix-Lautrec, bol menovaný Františkom I. za maršala. Rod Lautrecovcov zostal navždy stúpencom monarchie.

Napriek významnej histórii, v 19. storočí už Lautrecovcov sužoval nedostatok financií, ktorí riešili uzatváraním manželstiev v rámci príbuzenstva. Tak aj vznikol sobáš Henriho rodičov. Alphonse Charles Marie de Toulouse-Lautrec-Monfa, si vzal za manželku svoju sesternicu grófku Adéle Zoë Marie Marquette Tapié de Céleyran, ktorej rod vlastnil množstvo pozemkov.

Rodičia Adéle a Alphonse sa poznali už od raného detstva. Mali medzi sebou pomerne dobrý vzťah, ktorý ale po uzavretí manželstva nepretrval. Mohla za to pravdepodobne rozdielnosť pováh. Povaha otca bola živelná, nedokázal zostať na jednom mieste. Jeho najčastejšou aktivitou bola jazda na koni či lovectvo. O svoju manželku a neskôr aj o svojho syna sa nezaujímal takmer vôbec a len zriedka navštevoval ich bydlisko, zámok v Albi.

Svadba Henriho rodičov sa konala 9. mája 1863. O rok a pol neskôr, 24. novembra 1864, sa v mestečku Albi, na zámku Bosc, na ulici de l’École Mage číslo 14 (v súčasnosti sa v rodnom dome Toulouse-Lautreca nachádza jedna z najväčších zbierok jeho obrazov, grafických listov a kresieb) narodil ich prvorodený syn, Henri Raymond de Toulouse-Lautrec-Monfa. O 3 roky neskôr 28. augusta 1867 sa Henrimu narodil mladší brat Richard Constantine de Toulouse-Lautrec-Monfa. Ten ale 27. augusta 1868, deň pred svojimi prvými narodeninami zomrel.

Henri vyrastal hlavne v spoločnosti svojej milujúcej matky, bratrancov, či sesterníc. K ich večernej zábave patrilo aj kreslenie. Umenie bolo v krvi Lautrecovcov, keďže Henriho otec, Alphonse de Toulouse-Lautrec, bol výborným maliarom a taktiež aj jeho brat, Henriho ujo, Charles de Toulouse-Lautrec mal veľký záujem o umenie. Keď nejaký čas Henriho otec pobýval na zámku, tak so synom chodieval aj jazdiť či loviť. Tieto návštevy ale nebývali časté. Naopak Henriho matka, sa o svoje jediné dieťa až priveľmi starala. Uvádza sa, že okrem malého vzrastu Toulouse-Lautreca, sa toto stalo ďalším dôvodom úniku z elitnej vysokej šľachty do nižšej vrstvy kabaretov a nevestincov.

Na jeseň roku 1872 sa celá rodina presťahovala do Paríža, ich sídlom sa tam stal palác Péry, rodinný penzión v cité du Retire. Henri začal navštevovať lýceum Fontanes, kde vynikal predovšetkým v štúdiu cudzích jazykov. Lýceum navštevoval aj Louis Pascal, bratranec z matkinej strany či Maurice Joyant, ktorý sa neskôr stal obchodníkom s obrazmi a v budúcnosti Henrimu veľmi pomohol. Po príchode do Paríža okrem iného začal navštevovať ateliér René Princeteaua, kam ho priviedol jeho otec. Princeteau bol typický maľbou koní či dostihov. Tieto témy v mladosti aj Henri maľoval, keďže sa nachádzal v blízkosti koňov hlavne na zámku Bosc. Ďalej ho Princeteau naučil pozorovať a vidieť pohyb a takisto to dokázať namaľovať.

Pobyt v Paríži mu ale v roku 1875 prerušili ochorenia, ktoré sa začali prejavovať čoraz častejšie. Hlavným dôvodom týchto ochorení mu zapríčinil incestný vzťah jeho rodičov. Z tohto dôvodu opustil Paríž a s matkou navštevoval rôzne kúpele. O Henriho štúdium sa začali venovať súkromný učitelia v rodnom Albi. 30. mája 1878 spadol Henri na parketách zámku du Bosc a zlomil si ľavú nohu. V auguste 1878 po čerstvom zahojení ľavej nohy znova padol a zlomil si pravú nohu. Napriek návšteve rôznych lekárov došlo k prerušeniu rastu nôh a odvtedy mu rástla len horná časť tela. Dôvodom krehkosti kostí bola pravdepodobne dedičná kostná choroba.

Po týchto incidentoch, mal Henri veľmi ťažké psychické obdobie. Nemohol poriadne chodiť a do konca svojho života musel chodiť pomocou paličky. Rast sa úplne zastavil a až do smrti bol vysoký 152 centimetrov. Jeho otec ho zavrhol. Taktiež sa ale v tomto období začal venovať intenzívne maľbe.^[1]

Po návrate do Paríža zložil na druhý pokus maturitnú skúšku a znova začal navštevovať ateliér René Princeteaua, s ktorým ho už okrem lásky k umeniu, spájal aj hendikep, keďže Princeteau bol hluchonemý. Stali sa z nich blízky kamaráti.

Keďže sa Henri definitívne rozhodol stať maliarom, v roku 1882 nastúpil do ateliéru Léona Bonnata. Léon Bonnat bol prísnym akademickým maliarom, ktorý pohŕdal impresionizmom. Toulouse-Lautrec pri ňom maľoval tmavšími farbami a precíznejšie. Napriek všetkej snahe sa Bonnatovi jeho diela nepáčili.^[1] V ateliéry sa zoznámil s Louisom Anquetinom, Henrim Rachou, či s Émilom Bernardom, s ktorými sa spriatelil.

Na jeseň roku 1882 Bonnat svoj ateliér zrušil, a tak spoločne s priateľmi prešli do ateliéru ďalšieho akademického maliara, Fernarda Piestresa, ktorý bol známi pod umeleckým menom Fernard Cormen. Cormen bol na rozdiel od Bonnata veľmi zhovievavý a na svojich žiakov nemal vysoké nároky. Taktiež podporoval u svojich žiakov rozvoj moderných štýlov. Toulouse-Lautrecovi sa nepáčili klasické obrazy, pre neho to boli obrazy bez citu, expresivity či pravdivého života.

V Cormonovom ateliéry v roku 1885 spoznal aj 20-ročnú modelku Marie-Clémentine Valadon, ktorá sa stala na nejaký čas aj jeho milenkou. Neskôr si zmenila meno na Suzanne Valadon a po celý život sa venovala maľbe. Hovorilo sa, že Valadon si maliara chcela vziať, hlavne z dôvodu jeho aristokratického pôvodu a majetku rodiny. Spoločne so svojou matkou mali pripraviť predstieranú samovraždu Suzanne, ktorá by prinútila Henriho sa s ňou oženiť. Toulouse-Lautrec ale na toto prišiel a odvtedy s ňou ukončil kontakt.

Okrem iného v roku 1886 do ateliéru prišiel z Antverp, 33-ročný Vincent van Gogh. Tento tajomný, tichý Holanďan Henriho očaril. V roku 1887 namaľoval pastelom Portrét Van Gogha, sediaceho v kaviarni La Tambourin. Z obrazu sa dala vyčítať Vincentova melancholická, hĺbavá povaha. Tento portrét odkúpil od Henriho Vincentov brat, Theodor van Gogh, ktorý bol správcom galérie Boussod a Valadon (významná sieť umeleckých obchodov, ktorá sa venovala nákupu a vystavovaniu impresionistických a postimpresionistických diel) a obchodníkom s umením.

Ateliér Cormona patril k jednému z liahní postimpresionizmu. Vznikol tam aj štýl takzvaný cloisonizmus, ktorý využíval hlavne van Gogh, Bernard či Anquetin ale občas aj samotný Lautrec. Neskôr svoj ateliér Cormon zatvoril z dôvodu búriacich sa študentov, ktorí odporovali klasickému štýlu.

Henri počas voľného času spoločne s priateľmi pobýval na Montmartri, kde chodieval do rôznych podnikov. Medzi ktoré patrili či už významné kabarety ako Le Chat Noir alebo neskôr Le Mirliton, ktorý založil spevák Aristide Bruant. Bruant sa stal blízkym priateľom Henriho. Neskôr oba kabarety vyzdoboval svojimi maľbami a ilustroval do ich novín.

V jednom z kabaretov spoznal aj prostitútku Marie Charlet, s ktorou nadviazal na nejaký čas kontakt. Taktiež na Montmartri nadobudol časom závislosť od alkoholu, ktorá sa každým rokom zhoršovala. Osemnásťročného Henriho toto miesto očarilo hlavne preto, že to bolo takzvané miesto vydedencov či spodiny. Tu Henri hlavne kvôli svojmu vzhľadu patril a cítil sa byť tak rovnocenný medzi ostatnými.

V lete roku 1883 Henriho matka kúpila zámok Malromé pri Bordeaux, tam Henri maľoval hlavne portréty. Pomaly ale isto presedlal z maľby zvierat či krajín na maľby ľudí, ktoré sa mu zdali zaujímavejšie.^[2]

Časom sa ale vzďaľoval rodine. V roku 1884 opustil hotel Péry, kde žil dovtedy s rodičmi. Keďže s odchodom nesúhlasili rozhodli sa ho prestať finančne podporovať. Nepáčil sa im jeho životný štýl či spoločenská vrstva s ktorou sa stretával, keďže sa to na šľachtica nehodilo. Presťahoval sa na Rue Fontaine, do domu manželov René a Lily Grenierovcov. Bol to mladý manželský pár, ktorý sa rád obklopoval spoločnosťou. Často usporadovali večierky na ktorých sa zúčastnil aj Toulouse-Lautrec. Vo dvore domu Grenierovcov mal ateliér aj Edgar Degas ku ktorému Henri vzhliadal celý svoj život a považoval ho za svoj vzor. V roku 1886 sa presťahoval na Rue Tourlaque, kde býval spoločne so svojim priateľom z ateliéru Henrim Rachou. V lete roku 1886 sa totiž zmieril s matkou a tá mu poskytla financie na bývanie. Obidva tieto príbytky sa nachádzali na Montmartri.

Na Montmartri stretol ďalšiu prostitútku Carmen Gaudin. Zaujala ho hlavne kvôli jej ryšavým vlasom, stala sa jeho modelom a podľa nej vytvoril 4 portréty. Pravdepodobne práve od nej získal chorobu syfilis, s ktorou podobne ako so závislosťou na alkohole bojoval do konca svojho života.

Obľuboval maľovanie v tanečných kabaretoch aj ako Elysée Montmartre. Na konci 80tych rokov už dával prednosť kabaretu Moulin de La Galette. Zobrazil ho napríklad v diele Ples v Moulin de La (1889). Je to jeho prvý obraz z kabaretu, no zároveň aj posledný, kde nie sú zobrazení jeho priatelia či iné významné osobnosti Montmartru.

V roku 1887 vystavoval spoločne s Van Goghom, Anquetionom a Bernardom v Toulouse a taktiež v tom istom roku v galérii Boussod a Valadon. V tom čase vystavoval pod pseudonymom Tréclau aby nepošpinil meno svojho šľachtického rodu.

V roku 1888 mal Henri svoj prvý zahraničný debut a to v Bruseli. Bol pozvaný na výstavu Les Vingt kde vystavoval jedenásť obrazov a jednu kresbu. V porovnaní s ostatnými modernými maliarmi tej doby, bol Lautrec kritikami hodnotený pomerne vysoko a jeho diela sa často predávali. Aj keď mu vyčítali „niekedy priveľmi drsnú kresbu“, „orgie krikľavých a špinavých farieb“, na druhej strane chválili jeho analytické schopnosti, „obnažujúce intimitu srdca a myšlienok“, jeho „trochu výtržnícke nadšenie“ a „dobre vystihnuté typy“.^[3]

Od roku 1888 tiež publikoval svoje kresby v popredných francúzskych ilustrovaných časopisoch. Na rozdiel od iných maliarov však Lautrec nebol závislý od predaja obrazov, pretože bol hmotne zaistený svojou matkou.

6. Júla 1890 sa naposledy stretol s Vincentom Van Goghom. Toto stretnutie bolo zaznamenané vďaka listu, ktorý Vincent napísal svojmu bratovi Theovi. V ňom spomína práve obraz Slečny Dihauovej pri piane. „Lautrecov obraz totiž portrét hudebnici, je úžasný, byl jsem jím unesen.!“^[1] Neskôr v tom roku spácha Vincent Van Gogh samovraždu.

V roku 1890 Maurice Joyant, bývalý spolužiak Henriho, vystrieda Thea Van Gogha, ktorý zomrel na mŕtvicu, v galérii Boussod a Valadon. Joyant  rozpoznal Lautrecov talent a stal sa jedným z najväčších propagátorov jeho umenia. Taktiež sa toto miesto stalo centrom mladých umelcov.

V roku 1893 usporiadal výstavu svojich 30 obrazov u Mauricea Joyanta, kde vystavoval spoločne s ďalším maliarom Charlesom Maurinom. Túto výstavu kritici ohodnotili kladne, v novinách Le Temps napísali: „Priateľ Toulouse- Lautrec, ste k človeku tvrdý a cynický... Ospevujete zberbu a verejne ukazujete jej vredy. Ste chlapík!“^[3]

Lautrecovi ale hlavne záležalo na názore Edgara Degasa, ktorý bol taktiež pozvaný na výstavu. Ten po prezretí celej výstavy na konci vyhlásil: „Lautrec vidieť, že patríte k nám!“^[3]Pochvala od Degasa preňho veľa znamenala.

Pravdou ale pravdepodobne bolo to, že Degasa zaujali na výstave hlavne Maurinove obrazy. Toulouse-Lautreca nikdy nemal v láske, to mu ale nikdy osobne nepovedal. O Lautrecovej tvorbe sa negatívne začal vyjadrovať hlavne až po jeho smrti, keď jeho obrazy nazval, že smrdia syfilisom.

Od roku 1889 začal navštevovať novo-otvorený kabaret Moulin Rouge. Tento kabaret založil Joseph Oller a už vo svojej dobe sa tešil veľkej obľube. Oller odkúpil od Lautreca dielo Krasojazdkyne v cirkuse a vyvesil ho v tanečnej hale. Okrem iného mal Lautrec na tomto mieste vyhradené miesto, z ktorého namaľoval až 30 obrazov. Práve pomocou svojich malieb skúmal život a psychológiu ľudí. Vytvoril tam dielo ako Tanec v Moulin Rouge. Na obraze sa nachádzali významné osobnosti kabaretu ako La Goulue, tancujúca s Valentinom le Désossé. Medzi divákmi bola znázornená Jane Avril, druhý riaditeľ kabaretu Zidler, fotograf Sescau a maliar Gauzi. La Goulue, Valentin le Désossé či Jane Avril veľmi často zobrazoval na svojich obrazoch a dalo by sa povedať, že práve obrazy s nimi sa stali tými najznámejšími a vďaka nim sa tieto osobnosti preslávili.

V roku 1891 nastal prelomový okamžik v Lautrecovej kariére, keď bol požiadaný o vytvorenie plagátu. Plagát Moulin Rouge: La Goulue sa stal najslávnejším plagátom na svete. A vďaka nemu sa stal doslova zo dňa na deň známym. Vtedy napísal matke ,,Můj plakát dnes nalepili na pařížské zdi a já budu zanedlouho dělat další.”^[1] Po úspechu nakreslil v krátkej dobe ďalších 30 plagátov, ktoré boli tlačené pomocou litografie. Tento štýl Lautrec využíval až do svojej smrti.

Jeho ďalším modelom sa stala šansonierka Yvette Guilbert, ktorej známy portrét zhotovil v roku 1894. Bola známa svojou chudou postavou a dlhými čiernymi rukavicami. Vytvoril s ňou množstvo kresieb a litografií, no ani jeden plagát. Dôvodom bolo to, že odmietla jeho návrh plagátu pre krutú pravdivosť a nelichotivé zobrazenie jej vzhľadu. Neskôr ho ale sama nazvala géniom deformácie a dala mu za pravdu.

Najobľúbenejším modelom Toulouse-Lautreca sa stala práve Jane Avril, ktorá bola aj jeho blízkou priateľkou. Jane Avril znázornil veľakrát. Z roku 1893 pochádzal jeden z jeho najznámejších plagátov a to dielo Jane Avril v Jardin de Paris, kde ju znázornil počas tancovania kankánu. Ďalej bola znázornená na plagáte Divan Japonais, kde ju znázornil počas toho ako pozorovala vystúpenie Yvette Guilbert. „Za slávu, které se těším od chvíle, kdy se objevil váš první plakát pro mne, mohu nepochybně děkovat vám.“^[1]

Často tvoril a aj žil v nevestincoch, hlavne v prvej polovici 80tych rokov. Tieto domy sa nachádzali v okolí stanice Saint-Lazare, Opery, na rue Joubet a na rue d'Amboise. Jeho modelkami sa v tomto období stali prostitútky. „Modelky vždycky vypadají, jako by byly vycpané. Tyto ženy jsou živé. Neodvážil bych se platit jim za to, že mi sedí, ale přisámbůh, zasloužily by si to.“^[4] Námet týchto obrazov nebol erotický, skôr v nich poukázal na každodenný život prostitútok a ich rozorvané, bolestné vnútro. Pre Lautreca neboli predmetmi ale milenkami. Sám ich obdarovával darmi a načúval im v ich najťažších chvíľach. Zapadol medzi nimi, keďže tak ako aj ony, aj on bol vydedenec spoločnosti. „Pořád slyším bordel! A co má být! Nikde jinde se necítím tak doma.“^[1] Taktiež sa v tom čase často zdržiaval v lesbickom bare Myš (La Souris) a v pivnici Chrúst (La Hanneton). Téma lesbickej lásky ho fascinovala a vyobrazil ju na viacerých obrazoch.

Neskôr v roku 1896 vytvoril významnú zbierku litografii znázorňujúcich všedný deň prostitútok z názvom Elles (Ony). V tom istom roku sa konala Henriho 1. samostatná výstava v paláci na rue Forest. Tam pomimo vlastnej výstavy, umiestnil do dvoch uzamknutých miestností obrazy práve z nevestincov pre najbližších priateľov. Obrazy tohto typu neboli totiž v tej dobe vhodné pre širšiu spoločnosť.

Od roku 1896 sa počet malieb a Lautrecov stav začal zhoršovať. Veľký vplyv na to mala hlavne závislosť od alkoholu, kvôli ktorej mal veľké prestávky, počas ktorých vôbec nemaľoval. Zároveň mu alkohol otupoval vnímavosť. V roku 1896 namaľoval dvadsaťštyri obrazov, v roku 1897 to bolo pätnásť a v roku 1898 už len štrnásť.

Z dôvodu tohto stavu sa grófka Adéle presťahovala v roku 1898 dočasne do Paríža. Lautrec si prenajal ateliér na avenue Frochot, kde bol blízko matky. Tá ale nečakane z Paríža musela odísť a z Toulouse-Lautrecom to po odchode išlo dolu vodou. Jeho priatelia sa mu snažili pomôcť, no Lautrec bol agresívny, náladový a paranoidný. Alkohol mal vplyv aj na jeho zovňajšok. Jeho chôdza bola ťažkopádna, rozprával trhane, hltal slová a šušlal. Jeden jeho priateľ ho opísal slovami: „...no jeho smiech sa v ničom nepodobá niekdajšiemu smiechu, je mŕtvy, ako keď nám zomrie priateľ a vo sne vidíme iba jeho tieň.“^[3]

V roku 1899 doľahla na Henriho ťažká duševná porucha. Začal mať paranoidné predstavy a odrazilo sa to aj na jeho dielach, ktoré boli plné halucinácií. Vo februári bol rodinou poslaný do ústavu doktora Semelaignea v Saint- James blízko Neuilly. Bola to luxusná klinika pre duševne chorých. Strávil tam tri mesiace plné zúfalstva a poníženia. Svojmu otcovi, s ktorým nemal dobrý vzťah napísal v liste: „Otče, máte příležitost dokázat, že jste čestným člověkem. Uvěznili mne, ale vše, co je zavřeno, umírá.“ ^[2] Otec mu na túto správu neodpovedal. Jeho stav sa ale už po dvoch týždňoch závratne zlepšil. Aby presvedčil o zlepšenom zdravotnom stave matku či doktorov, za celú dobu namaľoval 39 malieb. Maľoval podľa pamäti svoje staré motívy krasojazdkýň, jazdcov či akrobatov. V dielach ale bola viditeľná zmena techniky, kde strácal svoj rukopis a tým pádom sa vytrácala z diel genialita. Nakoniec 17. Mája 1899 sa hlavne vďaka pomoci priateľov, dostal z nemocnice von.

Po pobyte v nemocnici bol Henrimu pridelený strážca, vzdialený príbuzný z Bordeaux, Paul Viaud. Matka ho k nemu pridelila hlavne z dôvodu aby nepil. Lautrecov stav bol v tom čase pomerne dobrý. Nepil a jeho diela znova začínali mať typickú podobu. S Viaudom sa plavili z Le Havre do Bordeaux. Joyant sa stal jeho správcom financií.

Tento stav trval do jesene 1899. Potom Lautrec začal znova piť a opäť bol agresívnym. Viaud s tým nič nezmohol lebo bol až moc zhovievavý. Leto roku 1900 strávil pri mori a v zime si v Bordeaux prenajal byt a ateliér. Cítil sa slabý, napriek tomu sa aspoň trochu snažil maľovať

V marci roku 1901 mal prvý vážny záchvat. V júli si vypratal v Paríži ateliér a posledný krát sa na vlakovej stanici rozlúčil s priateľmi. Henri vedel, že toto bol posledný krát, kedy ich uvidel. V auguste, počas jeho pobytu v Taussat, dostal vážny záchvat mŕtvice. Po tejto udalosti ochrnul na polku tela.

20. augusta bol prevezený na zámok Malromé a postupom času mu odumierali všetky kosti. Jeho posledné slová adresoval matke: „Mama... Vy! Iba vy! Umrieť je ukrutne ťažké!“ ^[3]Poslednýkrát vydýchol 9. septembra 1901 o 2:15 ráno za prítomnosti rodičov, Paula Viauda a bratrancov Gabriela Tapiého a Louisa Pascala. Mal 36 rokov. Pochovali ho na cintoríne Saint-André-du Bois pri Malromé. Z dôvodu obavy zrušenia cintorína bol prenesený na podnet matky do Verdelais.

Jeho otec hovoril aj po smrti svojho syna, že nemal nijaký talent. Bojoval proti postaveniu sochy a aj proti Gustavovi Coquiotovi, ktorý v roku 1912 chcel o Lautrecovi napísať knihu. Alphonse Lautrec zomrel v decembri roku 1912.

Lautrecov blízky priateľ a spolupracovník Maurice Joyant dlho bojoval za vytvorenie múzea Toulouse-Lautreca. V roku 1922 sa to stalo skutočnosťou, kedy minister školstva a umenia, Léon Berard, 30.7.1922 otvoril v bývalom biskupskom paláci La Berbie v rodnom Albi, Múzeum Henriho de Toulouse-Lautreca. Dodnes sa tam nachádza najväčšia zbierka Lautrecových diel.

Maurice Joyant, bratranec Gabriel Tapié de Céleyran a matka, grófka Adéle Tapié zomreli v roku 1930.

• 
  La Blanchisseuse (1884-1888)
• 
  Portrét Van Gogha (1887)
• 
  Equestrienne (1888)
• 
  Rousse (La Toilette) (1889)
• 
  Ples v Moulin de la Galette (1889)
• 
  Bal au Moulin Rouge (1890)
• 
  Gabrielle (1891)
• 
  Moulin rouge - La Goulue (1891)
• 
  La Goulue arrivant au Moulin Rouge (1892)
• 
  Jane Avril dansant (1892)
• 
  Au Moulin Rouge (1892)
• 
  Aristide Bruant dans son cabaret
• 
  Divan japonais (1892-1893)
• 
  Louis Pascal (1893)
• 
  Jane Avril dans les Jardins de Paris (1893)
• 
  Monsieur Boileau au café (1893)
• 
  Yvette Guilbert salue le public (1894)
• 
  Femme qui tire son bas (1894)
• 
  Salon Rue des moulins (1894)
• 
  Babylone d'Allemagne (1894)
• 
  Troupe de M^lle Églantine (1895 - 96)
• 
  Le Coucher (1899)
• 
  Maxime Dethomas, au Bal de l'Opéra (1896)
• 
  Madame Marthe X, Bordeaux (1900)

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Henri de Toulouse-Lautrec
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Henri de Toulouse-Lautrec