Jan HusHusitská zástava. Dnes nie je s istotou známe, akej farby boli husitské zástavy. V husitskej kronike Vavrinca z Březové sa uvádza, že husiti používali na vlajkách biely a červený kalich. Zmienka o zlatom kalichu na červenom poli (ako na obrázku) pochádza z Jenského kódexu, ten je však mladší z konca 15. storočia.Táboritská zástavaOrebitská zástava ktorú neskôr používali sirotkoviaZástava pražanov
Husitstvo (iné názvy: husitizmus, husitské hnutie) označuje nábožensky - a v istých ohľadoch aj národnostne, sociálne a politicky - motivované hnutie neskorého stredoveku, vzišlé z českej reformácie, ktoré sa usilovalo o rozsiahlu reformu cirkvi. Husitstvo sa zrodilo v okruhu stúpencov pražského univerzitného majstra Jána Husa, po ktorého upáleni v roku 1415 sa masovo rozšírilo v Českom kráľovstve aj Moravskom markgrófstve (len čiastočne potom aj v hornoslezských vojvodstvách) a začalo citeľne zasahovať do dejín strednej Európy. Hnutie charakterizuje prijímanie Eucharistie pod obomi spôsobmi (laický kalich), zavedené majstrom Jakoubkem ze Stříbra.
Husiti sami seba nazývali věrnými (tj. správně věřícimi) Čechy, alebo božími bojovníki. Označenie husiti bolo pôvodne chápané pejoratívne, používali ho ich protivníci, ktorí ich považovali za kacírov. Neskôr sa ujalo v neutrálnom význame, vedľa označenia kališníci či utrakvisti.
Zatknutie Jana Husa v Kostnici (1414) vyvolalo v českých krajinách veľké napätie a stavy volali po tom, aby cisár Žigmund Luxemburský Husa prepustil. Po Husovej smrti na Kostnickom koncile6. júla1415 začali otvorené nepokoje, najmä proti kléru a rehoľníkom, takže dokonca aj arcibiskup musel utiecť. Kráľ Václav IV., vedený aj svojím odporom voči Žigmundovi, rovnako ako svojou manželkou, naklonenou Husovým priaznivcom, túto revoltu podporoval. PápežMartin V. ešte ako kardinál, sa zasadzoval o boj proti názorom, ktoré koncil odsúdil, potreboval však k tomu spoluprácu kráľa Václava. Roku 1418 získava Žigmund svojho brata Václava na stranu koncilu, pretože náboženská vojna bola na spadnutie. Vodcovia husitského hnutia a vojenskí velitelia museli opustiť krajinu a katolícki kňazi boli dosadení späť na svoje miesta.
Najmä po smrti kráľa Václava v roku 1419 dochádzalo v krajine k najrôznejším stretom. Defenestrácia cisárovi verných konšelov a radných z okien pražskej novomestskej radnice a sústreďovanie husitov v mestách aj v horských oblastiach boli začiatkom husitskej revolúcie a vojen, ktoré ju nasledovali. V roku 1420 husiti stanovili svoj program v takzvaných Štyroch pražských artikulách. V tom istom roku založili mesto Tábor, ktoré sa potom stalo centrom husitskej revolúcie. g
Husitské vojny
Na udalosti v českých krajinách reagoval Žigmund, právoplatný dedič českého trónu, od roku 1420 až do roku 1431 piatimi križiackymi výpravami. Všetky boli porazené. Husitské vojská viedol najskôr legendárny a nikdy neporazený Jan Žižka z Trocnova. Po ňom prevzal vedenie husitských vojsk Prokop Holý. Ani husiti sa však nevyhli vnútorným rozporom a rozdelili sa na radikálne krídlo (Táboriti s extrémnou pikartskou skupinou a Sirotkovia), ktoré odmietalo akýkoľvek kompromis, presadzovalo obrátenie všetkých obyvateľov Krajín koruny českej ku štyrom artikulám a pokračovanie v bojoch s okolitými katolíckymi krajinami, a umiernených kališníkov, ktorým išlo o dohodu s cisárom a cirkvou a o ukončenie vojny. To sa nakoniec prejavilo v rozhodujúcom období, pri vyjednávaní s Bazilejským koncilom.
Rokovanie s Bazilejským koncilom
Bazilejský koncil pozval českého vyslanca a diskutoval s ním zvlášť o Štyroch pražských artikulách (10. januára1432). Nedošlo však k žiadnej dohode. Po ďalších rokovaniach boli nakoniec 30. novembra1433 v Prahe prijaté tzv. Pražské kompaktáty. Táto dohoda zaručovala prijímanie pod obidvomi spôsobmi tým, kto chcú, no súčasne s vyrozumením, že Kristus je prítomný pod každým zo spôsobov. Slobodné hlásanie slova bolo dovolené pod istými podmienkami – cirkev mala schvaľovať a umiestňovať kňazov, tak mala byť zachovaná autorita biskupa. Článok týkajúci sa svetskej moci kňazov však obsiahnutý nebol.
Koniec husitstva
Spory medzi táboritmi a umiernenými kališníkmi nakoniec viedli k bitke pri Lipanoch, v ktorej 30. mája1434 sa proti sebe postavili spojené sily Táboritov a Sirotkov na strane jednej a katolíkov a umiernených kališníkov na strane druhej. Bitka skončila zdrvujúcim víťazstvom umiernenej strany a definitívnym zničením radikálnych poľných vojsk. Vodca táboritov Prokop Holý v bitke padol. Po porážke Prokopa Holého v bitke pri Lipanoch a rozpade radikálnych husitských vojsk sa so zostávajúcimi vernými postavil do čela odboja proti Žigmundovi Luxemburskému Jan Roháč z Dubé. Jeho hrad Sión bol následne obliehaný a 6. septembra 1437 dobytý uhorskými vojskami. Jan Roháč z Dubé bol zajatý a spolu so svojou družinou 53 verných o tri dni neskôr v Prahe popravený. Hlavným veliteľom sirotských poľných vojsk sa potom stal Ján Čapek zo Sán ale s podstatnou časťou svojej jazdy unikol do Kolína a neskôr priznal porážku. Po väčšinu času sa potom zdržiaval mimo územia Čiech. Po porážke husitského hnutia v bitke pri Lipanoch, vojenské oddiely zložené z bývalých husitských bojovníkov pokračovali vo svojej činnosti na území dnešného Slovenska, pod menom Bratríci.
Výsledok bitky znamenal koniec vplyvu táboritov na dianie v Čechách. Stavovský snem zasadajúci v Jihlave roku 1436 prijal kompaktáty a tak bolo docielené zmierenie medzi Čechmi a Rímom s celou západnou cirkvou. Cisár Žigmund získal konečne českú korunu. Stavy potom v Prahe odmietli Wicliffovu náuku o poslednej večeri ako herézu v roku 1444. Väčšina táboritov prešla na stranu kališníkov, zvyšok vytvoril Jednotu bratskú.
1428Prokop Holý a Prokop Malý (Prokúpek) prvá výprava a každoročné vpády spanilých jázd husitov až do roku 1433. Všetky sa odohrávali na území dnešného Slovenska[1]
↑KOVÁČ, Dušan, et al. Kronika Slovenska : od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava : Fortuna Print, 1998. 616 s. ISBN 80-7153-174-X. S. 173.
.png)
.png)
