Ivan Kolenič (* 22. január 1965, Zvolen) je slovenský spisovateľ, básnik, výtvarník.
Životopis
Detstvo prežil v Topoľčiankach, kde jeho otec pracoval ako lesný inžinier. Keď mal štrnásť rokov, rodina sa presťahovala do bratislavskej časti Karlova Ves. Študoval na Strednej umeleckopriemyselnej škole, odbor sochárstvo-drevorezba, ale sochárstvu sa nikdy nevenoval. Po maturite vystriedal niekoľko zamestnaní; pracoval ako robotník na archeologických vykopávkach, skladník v Univerzitnej knižnici, technik vo Výskumnom ústave vodného hospodárstva, vychovávateľ na internáte a výtvarný lektor. Spomienky na toto obdobie opísal v poviedke Generácia (Krajšie ako hriech). Spriatelil sa s významnými spisovateľmi, tí ho akceptovali, a stal sa výraznou postavou bohémskej Bratislavy. V roku 1986 mu bez časopiseckej prípravy vyšiel debut Prinesené búrkou, ktorý vyvolal pozornosť a diskusiu (Legitimita zážitku, Romboid 5, 1988). Po novembri 1989 krátko pracoval ako redaktor Kultúrneho života, odvtedy sa literatúre venuje profesionálne. Za knihu próz Morálne Pohodlie mu bola v roku 2013 udelená Cena ministra kultúry SR za prínos v slovenskej literatúre. V roku 2021 cenu oficiálne vrátil. Svoje rozhodnutie vysvetlil v liste adresovanom ministerstvu: "Prijatie akéhokoľvek štátneho ocenenia odporuje myšlienkam, ktoré som sa pokúšal vo svojom diele vyjadriť a odovzdať. Ospravedlňujem sa čitateľom mojich kníh." V posledných rokoch sa zaoberal maľbou v ateliéri na Záhorí, kde vytvoril kolekciu olejomalieb, inšpirovanú Novým zákonom. Tieto diela sú nateraz nedostupné, pretože Kolenič "komunikuje len veľmi neochotne a novinárom odmieta poskytovať rozhovory" (Kto sa chce vzoprieť, je blázon, literat.sk, 05. apríl 2021).
Koleničova tvorba sa dá nazvať vzburou proti literárnym kánonom fungujúcim počas Husákovho socializmu. V zásade sa Kolenič priblížil predvoju postmoderny už v polovici 80. rokov 20. storočia, pričom vychádzal z Beat generation a pridal svoju osobnú razantnú revolúciu v zobrazovaní pravdy o živote. Protichodnosť či bipolarita štýlov vyjadrenia, na jednej strane senzibilita a imaginatívnosť, na druhej dekadencia a rozviazanie agresívnych inštinktov ukazujú smerom k vyjadreniu postmodernistického životného pocitu. Ivan Kolenič je známy svojou provokatívnou a dekadentnou poetikou. Je považovaný za kontroverzného tvorcu, pretože jeho diela vyvolávajú rozporuplné reakcie medzi kritikmi a čitateľmi. Niektorí ho uznávajú za originálneho a senzitívneho autora, ktorý sa vzoprel literárnym kánonom a vyjadril novú citlivosť a spontánnosť svojej generácie. Iní ho zavrhujú za pózovitosť, manierizmus, ornamentálnosť a šokovanie za každú cenu. Koleničova tvorba sa vyznačuje zobrazovaním prekračovania zákazov a porušovania pravidiel, telesnosti a erotizmu, úpadku a depresie, ale aj hľadaním ideálu čistej lásky a dotyku s posvätnom. Jeho knihy boli recenzované mnohými literárnymi kritikmi a odborníkmi, ktorí ocenili jeho kreatívnu invenciu, jazykovú virtuozitu, humor a iróniu, ale aj schopnosť zachytiť atmosféru doby a problémy ľudskej existencie.
Poézia
- 1986: Prinesené búrkou[3]
- 1990: Rock and roll
- 1991: Pôvabné hry aristokracie
- 1993: Slasti anarchie
- 1994: Korienky neviditeľnosti
- 1997: Nespíš a nežne zapieraš
- 2003: Na výslní
- 2004: Putovný blázinec
- 2007: Zuzana povedala
Próza
Ocenenia
- Prémia Literárneho fondu za rok 2004 za básnickú zbierku Putovný blázinec[5]
Referencie
Externé odkazy
