I²C

Inter-Integrated Circuit alebo I²C je dvojvodičové obojsmerné synchrónne sériové periférne rozhranie (zbernica), primárne využívané v rámci vstavaných systémov pre komunikáciu na krátke vzdialenosti medzi riadiacimi mikrokontrolérmi a ostatnými integrovanými obvodmi resp. modulmi (EEPROM, A/D prevodníky, pamäťové karty, displeje, a pod.). Patentované bolo firmou Philips v roku 1981 a prvá verzia špecifikácie bola vydaná v roku 1982.^[1][2]

Zbernica umožňuje, v závislosti od pripojených zariadení, komunikáciu prenosovými rýchlosťami od 100 kbps (standard mode) až po 5 Mbps (ultra-fast mode) a zariadenia sú adresované 7-bitovými (2⁷ = 128 adries) prípadne 10-bitovými (2¹⁰ = 1 024 adries) adresami.^[2]

De facto identické zbernice existujú aj pod skratkami TWI (z angl. Two-Wire Interface; po slovensky: dvojvodičové rozhranie^[3]) prípadne TWSI (z angl. Two-Wire Serial Interface; po slovensky: dvojvodičové sériové rozhranie ^[3]), ktoré používa spoločnosť Atmel a ďalší výrobcovia namiesto značky I²C, ktorá bola do roku 2014 chránená.^[4]

• SPI – konkurenčný štandard spoločnosti Motorola

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému I²C

• UM10204 : I²C-bus specification and user manual : Rev. 6 na webe NXP Semiconductors
• Externí sériové sběrnice SPI a I²C – článok Pavla Tišňovského na serveri Root.cz (2008)

Tento článok týkajúci sa elektroniky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.