Jaroslav Pogran (* 10. marec 1929, Pobedim, Slovensko) je slovenský režisér dokumentárnych filmov.
Štúdium a začiatky
Vyštudoval grafiku na Umelecko-priemyselnej škole v Bratislave. V roku 1955 ako jeden z prvých absolvoval filmovú réžiu na FAMU v Prahe. Pogran, podobne ako aj mnohí iní, začal nakrúcať už počas štúdia na škole. V roku 1953 nakrútil krátkometrážny dokumentárny film Socha robotníka opisujúci vnútorný boj mladého umelca a krátkometrážnu drámu V podzemí (1954) o osude rodiny v čase druhej svetovej vojny, ktorá sa zo strachu pred nemeckými vojakmi ukrýva v podzemí. O rok neskôr nastupuje do Štúdia krátkeho filmu na Kolibe.
Dokumentárna tvorba
Jaroslav Pogran sa v rámci dokumentárnej tvorby zameriaval na dve oblasti. Ako grafikovi mu bolo veľmi blízke výtvarné umenie, preto časť svojej práce venoval zobrazovaniu slovenských umelcov a ich životov. Druhú, a zároveň väčšiu oblasť, tvorí sociálno-kritická dokumentárna tvorba so širokospektrálnym zameraním v rôznych oblastiach života.
Umenie
Vo svojej tvorbe sa spočiatku zameriaval na dve oblasti. Vyštudovaný grafik mal blízko k umeniu, o čom svedčí aj jeho tvorba medailónov a profilov známych maliarov. V dielach Majster farby (1958), Bazovský (1964), Návšteva u Martina Benku (1968) či Vyznanie maliara František Kudláč (1987) sa venuje tvorbe a práci významných slovenských akademických maliarov, ale aj analýze nevšedného ducha s ich názormi, láskami a neláskami. V roku 1957 vytvoril strihový dokumentárny film o začiatkoch slovenskej kinematografie Tak sme začínali.
V rokoch 1960 – 1970 sa či už režisérsky alebo svojim komentárom, podieľal aj pri tvorbe niekoľkých publicistických filmových žurnálov Týždeň vo filme. Každé vydanie pozostáva z niekoľkých stručných správ z rôznych oblastí dobového spoločenského diania – politiky, hospodárstva, vedy, kultúry a športu. Mozaika filmových reportáží výberom tém i spôsobom spracovania približuje z dnešného pohľadu občas trochu bizarnú atmosféru našej komunistickej minulosti.
Jeho záujem o umenie sa prejavil aj dokumentárnom filme Peter Jilemnický (1959) o živote a diele národného umelca. Dokumentárny film o grafike s názvom Nezabúdame (1964) bol nakrútený k výročiu Slovenského národného povstania. Na podklade ukážok z predstavení činohry Slovenského národného divadla zase vytvoril dokument Vyznanie (1967). V roku 1984 nakrúca dokumentárny film Súčasný plagát, v ktorom sa zameriava sa formu, dosah a spoločenský význam súdobej plagátovej tvorby.
Sociálno-kritické dokumenty
Druhú väčšiu skupinu tvoria jeho sociálno-kritické dokumenty. Vo filme Dvanásť rozhnevaných predsedov a dvanásť neúrodných rokov z roku (1963) Pogran opisuje problémy na Jednotnom roľníckom družstve v Santovke, ktoré malo za dvanásť rokov dvanásť predsedov. Na problémy výstavby a dokončovacích prác závodu Duslo Šaľa upozornil vo Predčasnej reportáži (1963). S Vladom Kubenkom, Ladislavom Kudelkom, Ivanom Húšťavom a Otakarom Křivánkom spolupracoval v roku 1968 na dokumentárnom filme Čas, ktorý žijeme. Ide o sugestívnu výpoveď o spoločnosti, pochode politikov, jednoduchých ľuďoch a záznam obrodného procesu v Československu v roku 1968. Filmový dokument Február (1970) je poetickou ilustráciou častí skladby Alexandra Moyzesa Február. Skladá obraz doby pred februárom 1948, i februára samotného, z dobových kresieb, rytín a fotografií s použitím autentických zvukových záznamov i farebných záberov dnešného života.Konfrontáciu minulého a súdobého života obyvateľov na slovenských lazoch a na vidieku reflektuje v snímkach Lazníci (1971) a Dedina (1973).
V snímkach Drevorubači (1957), Gorali (1958), Všetko pre nás (1960), Chlieb v storakých podobách (1972) či Naftári (1976) sa venuje ľuďom – robotníkom, ich práci a problémoch spojených s ich profesijným zameraním. K neiktorým témam sa po rokoch opäť, no v inej súvislosti vracal. V dielach Vodné dielo Liptovská Mara II (1975), Vodné dielo Liptovská Mara III (1976), Vodná elektráreň Liptovská Mara (1977) a Záchrana pamiatok Liptovskej Mary (1982) sa venoval výstavbe najväčšieho vodného diela od prvého výkopu až po dokončovacie práce podľa budovateľského úsilia päťročnice, aj dôsledky tragického zaplavenia kultúrnych pamiatok v jeho okolí.
Vo svojich dokumentoch sa režisér venoval aj deťom a problematike súvisiacej s mladou generáciou. Filmy Kto je bez viny (1964) poukazuje na zločinnosť mládeže a zodpovednosti rodičov a spoločnosti za ich činy. V snímke Deti a rozvody (1965) sa venuje problematike nezhôd a rozvodov medzi rodičmi a ich dopad na citový vývoj dieťaťa. Tému povinnosti pracujúcich detí z horských oblastí Slovenska, ktoré zanedbávajú školskú dochádzku spracoval v dokumentárnom filme Cestička do lesa (1967). Do nového života (1972) je zase zameraný na ýchovný proces dospievajúcej mládeže zdôrazňujúci nutnosť výchovy bez pretvárky.
Po vedením režijným Jaroslava Pograna vzniklo aj nie málo školských a osvetových filmov. Maturanti (1963) popisuje prípravy a priebeh vzrušujúcich chvíľ študentov. Školy I a Školy II (1966, 1969) sú osvetovým dokumentárnym filmom o nových architektonických názoroch na výstavbu moderných škôl a objednávkový film o školskej dochádzke v obťažných podmienkach. V zdravom tele - zdravý duch (1975) poukazuje na nutnosť telesného pohybu dieťaťa v modernej, pretechnizovanej spoločnosti. Výchovné filmy Prvky elektrovodnej siete (1988) a Technológia predpätého betónu (1989) slúžili ako študijný materiál pre stredné či vysoké školy. Ďalej natáčal aj filmy ako Učebnice (1965), Sebaohodnotenie vodiča (1981) či Dyskalkulia detí (1989), ktorých hlavnou úlohou bolo šíriť osvetu medzi širokou verejnosťou.
Dielo Jaroslava Porana je charakteristické aj jeho populárno-vedeckou tvorbou. Medzi takéto Pogranove filmy patrí napríklad Vtáčí kozmonaut (1982) o podiele československej biológie pri rozvoji kozmonautiky, Pesticídy a životné prostredie (1989) o optimálnom využívaní chemických prostriedkov na ochranu rastlín alebo Premeny Východoslovenskej nížiny (1984) sa snaží o aplikovanie vedeckých poznatkov v praxi, a síce, o zmenách, ktoré mohli a ešte môžu nastať po krajinných úpravách navrhnutých na základe vedeckých teórií a výpočtov. Nakrútil aj niekoľko snímok z medicínskeho prostredia pojednávajúcich o postupe pri skúšaní nových liekov, o možnostiach, ako predísť ochoreniam infarktu a cukrovky, spôsoboch ich liečby či ich následkom. Takýmito sú filmy Infarkt myokardu (1982) alebo Čo je cukrovka? (1987).
V rámci propagačného dokumentárneho filmu sa v snímke Dovolenka (1961) venoval krásam a turistickým možnostiam v hornom Ponitrí, prehliadke najlepších výrobkov československého strojárenstva, aj v súvislosti so svetovou výstavou v Osake 1970, vo filmoch Engrneering in Czechoslovakia (1969) a Slovo o strojoch (1970). Taktiež nakrúcal propagačné filmy z oblastí stavebníctva, poľnohospodárstva, urbanizácie, chemického či dopravného priemyslu. Z roku 1961 je známy jeho reklamný film Poklad o nealkoholických nápojoch Stredoslovenských konzervárni v Liptovskom Mikuláši.
Pogran bol aj autorom inštruktážnych filmov O bezpečnosti a ochrane zdravia (1976), Bezpečnosť práce pri ťažbe surovín (1978), o Ochrane skladovaného obilia (1980) alebo aj Dopravná výchova časť I a II (1985, 1986) určené pre najmladších účastníkov cestnej premávky.
Hraná tvorba
V tejto časti tvorby Jaroslava Pograna sú hlavnými protagonistami deti. Havko (1961) opisuje príbeh priateľstva detí k nájdenému psíkovi. To, že detská fantázia nemá hraníc sa odrzkadľuje vo filme Skielko (1970), na príbehu malého chlapca, ktorý veľmi túži lietať. Na motívy poviedky slovenského spisovateľa Jána Kráľa zase nakrútil film Jano (1973). Všedný deň malého školáčika zase obsiahol v televíznom hranom filme Poškolák (1976). V roku 1979 začal pracovať aj na osem dielnom rodinnom komediálnom seriáli Oco, mama a ja, ktorý sa zaoberá vzťahmi rodičov a ich detí.
Animovaná tvorba
V rámci animovanej tvorby si Jaroslav Pogran vyskúšal niekoľko rôznych animačných techník, pričom v každom filme obsiahol iný príbeh. V roku 1975 natočil príbeh o priateľstve troch hrdinov v snímke Fúkaj, Silák, Jeleniar. V Bojnickej vode (1979) vyrozprával povesť o zázračnom bojníckom prameni. Prečo Dunčo breše na mesiac (1984) je plôšková rozprávka pre najmenších. V centre pozornosti animovanej kritickej anekdoty Kaderník (1985) stoja ľudia, ktorí každú prácu odvedú povrchne.
Filmografia
Zdroje
