Jeleň lesný[2] (iné názvy: jeleň obyčajný, jeleň hôrny, jeleň európsky, jeleň; lat. Cervus elaphus) je veľký párnokopytník z čeľadejeleňovitých (Cervidae). Vyskytuje sa na rozľahlom území Európy, na Kaukaze, v Malej, Strednej a Západnej Ázii a izolovane aj na území medzi Marokom a Tuniskom, čo z neho robí jediný druh jeleňa v Afrike. Človekom bol neskôr rozšírený aj do iných častí sveta ako do Austrálie, na Nový Zéland alebo do Argentíny.
Po celé storočia je jeleň lesný veľmi obľúbenou lovnou zverou, čo na značnej časti jeho areálu rozšírenia platí dodnes. Aj keď bol jeho počet často viditeľne oslabený, vďaka spätnej reintrodukcii do voľnej prírody a mnohým ochranárskym opatreniam prežíva v pomerne hojnom počte aj v súčasnej dobe.[3]
Opis
Jeleň lesný patrí medzi najväčších zástupcov svojej čeľade. Samce dorastajú do 175 – 230 cm a ich hmotnosť sa pohybuje medzi 160 – 240 kg. Samice sú oproti samcom výrazne menšie, dorastajú do 160 – 210 cm a dosahujú hmotnosť medzi 120 – 170 kg. Chvost pritom meria 12 – 19 cm a v kohútiku dosahujú výšku 120 až 150 cm. Veľkosť a hmotnosť je však veľmi premenlivá a viditeľne sa líši medzi jednotlivými poddruhmi, kde najťažší (C. e. elaphus) môže vážiť až 500 kg,[4] oproti tomu jelene žijúce v menej priaznivých podmienkach môžu dorastať do 70 cm a vážiť sotva 100 kg.[5]
Cez leto má jelenia srsť obvykle hnedú farbu s červeným nádychom a u samcov je väčšinou navyše viditeľná aj menšia srsť na krku.
Ukážka vývoja parožia
Najtypickejším znakom pre samcov sú parohy, ktoré každý rok, zvyčajne na konci zimy, zhadzuje. Na jar, keď jeleňom rastú nové parohy, sú porastené jemnou ochrannou zamatovou vrstvou, ktorá neskôr zmizne. Parohy sú tvorené z kosti, ktorá môže denne vyrásť v priemere o 2,5 cm. Pri dospelých samcoch sa na parohoch objavujú akési výrastky, ktorým sa odborne hovorí výsady, a ktoré s pribúdajúcim vekom rastú a pribúdajú. Samec s jednou výsadou, ktorá sa nazýva očník, sa v poľovníckej reči označuje ako vidlák. Druhá výsada sa označuje ako nadočník. Tretia (rastie však ako druhá v poradí), posledná potom ako operák; samce sa potom s ňou nazývajú šestoráci. Rozvetvené zakončenie parožia sa za výsadu už nepovažuje a označuje sa ako koruna.
Jeleň lesný je rozšírený v mnohých krajinách a je hojným druhom párnokopytníkov. Obýva prakticky celú Európu, úplne chýba iba v jej najsevernejšej časti. Na území Ázie obýva jej strednú a západnú časť a zasahuje tiež na územie Malej Ázie.[6] Ide pritom o typického obyvateľa starých lesov s občasnými lúkami a pásmi krovín.[7]
V minulosti sa predpokladalo, že obýva aj územie Severnej Ameriky, vďaka DNA testom je však dnes populácia žijúca na tomto území považovaná za úplne samostatný druh – jeleň wapiti (Cervus canadensis).
Hoci jeho početnosť všeobecne rastie (zvlášť na území štátov, kde boli takmer úplne vyhubení jeho prirodzení predátori), v niektorých častiach sveta je jeho populácia stále na poklese. Príkladom je severná Afrika. V niektorých štátoch bol v minulosti úplne vyhubený (Albánsko, Izrael, Jordánsko, Libanon, Mexiko, Nepál, Turkménsko) sa nevyskytuje sa tu dodnes, v niektorých bola jeho populácia zachránená vďaka vypúšťaniu umelo odchovaných jedincov späť do voľnej prírody (Grécko, Kazachstan, Maroko). Človekom bol úplne zavedený napr. do Austrálie, Čile, Portugalska, Argentíny alebo na Nový Zéland.
Rozšírenie na Slovensku
Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 351 (81,4 % rozlohy Slovenska, do roku 1964 len v 131, 30,4 %) v nadmorských výškach 103 (Leles) – 2 150 m n. m. (Svinica vo Vysokých Tatrách).[2]
Ekológia
Samce sa okrem ruje zdržujú väčšinou samostatne, samice naopak v skupinách, ktoré môžu pozostávať až z 50 jedincov. Aktívny býva až počas súmraku, kde ho môžeme vidieť na pastve na lesných lúkach.
Jeleň lesný je typický bylinožravec. V jeho strave prevažujú najmä zelené byliny, ale často ohrýza aj kôru stromov alebo požiera lesné plody (bukvice, gaštany, žalude) a puky.[8]
Predátori
Vďaka svojej veľkej veľkosti dospelé jelene nemajú v súčasnosti okrem človeka veľa prirodzených nepriateľov. Najväčšiu hrozbu pre nich predstavuje vlk, občas na ne môže zaútočiť aj medveď.[8] Mláďatá sa môžu stať ľahkou obeťou rysov. Pri pokuse o napadnutie sa samce väčšinou oháňajú svojimi parohmi a snažia sa tak predátora zastrašiť, samice sa obvykle spoliehajú na svoju ostražitosť a pri pastve na otvorenej ploche nad bezpečnosťou stáda dohliada niekoľko z nich, ktoré v prípade ohrozenia vydajú poplašný signál a celé stádo sa stiahne späť do lesného porastu.[8]
Rozmnožovanie
Dva jelene počas obdobia rujeSamica s mláďaťom
Samce jeleňa lesného počas ruje charakterizuje ich hlasné trúbenie, pri ktorom sa snažia upútať pozornosť samíc a udržať tak svoju čriedu pohromade. Tento jav môžeme najčastejšie počuť pri svitaní alebo pri súmraku, kedy sú jelene najaktívnejšie. Samotné trúbenie však používajú aj pri súbojoch medzi sebou, kedy sa snažia pomocou svojich parohov vyhnať svojho konkurenta od blízkosti samíc.
Samice pohlavne dospievajú v druhom roku života a gravidita u nich trvá 240 až 262 dní.[9] Rodia 1, vzácne aj 2 mláďatá vážiace približne 15 kg, ktoré sú niekoľko prvých dní po narodení skryté v trávnatom poraste. Po dvoch týždňoch sú mláďatá schopné pripojiť sa k stádu, ale od matky sú závislé 3 mesiace. Ich charakteristické biele škvrny obvykle miznú, ale pomerne často sa stáva, že niekoľko bielych škvŕn je na srsti mladých jeleňov viditeľných ešte nasledujúci rok.
Vo voľnej prírode sa jeleň lesný dožíva priemerne 10 až 13 rokov, v zajatí sa môže dožiť aj viac ako 20 rokov.[9]
↑ abKRIŠTOFÍK, Ján; DANKO, Štefan, et al. Cicavce Slovenska, rozšírenie, bionómia a ochrana. Bratislava : Veda, 2012. Autori druhu Ján Krištofík, Pavel Hell, Peter Kaštier, Michal Stanko, Vladimíra Hanzelová & Marta Špakulová. ISBN 978-80-224-1264-3. Kapitola Jeleň lesný - Cervus elaphus, s. 523 - 529.
↑Milner, J. M., Bonenfant, C., Mysterud, A., Gaillard, J.-M., Csányi, S. és Stenseth, N. C.. Temporal and spatial development of red deer harvesting in Europe: biological and cultural factors. Journal of Applied Ecology, 2006, s. 721-734.
↑Senseman, R. 2002. "Cervus elaphus" (On-line), Animal Diversity Web. [online]. [Cit. 2007-08-26]. Dostupné online. (po anglicky)
↑GEIST, Valerius. Deer of the world: their evolution, behaviour, and ecology. [s.l.] : Stackpole Books, 1998. Dostupné online.ISBN 0811704963. S. 202.
↑The Ecology of Red Deer [online]. Deer-UK, [cit. 2006-10-02]. Dostupné online.
↑Szunyoghy, J.. A magyarországi szarvas. Kandidátusi értekezés. Budapest : [s.n.], 1963. S. 193.
↑ abcTHOMAS, Jack Ward, Dale Toweill Elk of North America, Ecology and Management. New York : HarperCollins, 2002. ISBN 1-58834-018-X.
↑ abStacja Badawcza Rolnictwa Ekologicznego i Hodowli Zachowawczej Zwierząt PAN w Popielnie [online]. [Cit. 2007-08-27]. Dostupné online. Archivované 2007-09-28 z originálu. (po poľsky)
