Klasické štýly vedenia podľa Lewina, Lippitta a Whita (z roku 1939) je teória štýlu vedenia.
Rozlišuje štýly vedenia podľa využívania právomoci nadriadeným. Dnes – ak odhliadneme od toho, že ideálny je situačný štýl vedenia - je tendencia používať spravidla druhý z nich (demokratický), ale používa sa aj tretí (liberálny); autokratický štýl sa dnes používa prakticky len v núdzových situáciách (napr. pri vedení zásahu pri požiari):
- autokratický štýl vedenia: Nadriadený uplatňuje svoju vôľu bez ohľadu na názory podriadených pomocou príslušných mocenských prostriedkov. Nadriadený sám rozhoduje, vydáva príkazy podriadeným a očakáva ich splnenie, komunikácia s podriadeným je jednostranná. Nadriadený motivuje svojim postavením, diferencovaným odmeňovaním a postihmi spolupracovníkov.
- demokratický štýl vedenia: Vyznačuje sa obojstrannou komunikáciou medzi nadriadeným a podriadenými - Nadriadený sa s podriadenými radí o úlohách, rozhodnutiach, ako aj postupoch na ich zvládnutie; okrem radenia sa dôkladne zvažuje aj ich názory. Účasť podriadených využíva aj pri hodnotení a odmenách. Spadajú sem tak nadriadení, ktorí nič neurobia bez účasti podriadených, ako aj nadriadení, ktorí s podriadenými svoje rozhodnutie len predbežne prekonzultujú, a samozrejme aj rôzne medzistupne nadriadených.
- liberálny štýl vedenia (štýl vedenia laissez-faire): Nadriadený zriedkavo využíva svoju moc a spolupracovníkom prenecháva veľkú voľnosť v konaní; pomáha im len zaobstarať potrebné informácie a zabezpečiť styk s vonkajším prostredím. Podriadení si do veľkej miery sami stanovia ciele svojej činnosti, prostriedky na ich dosiahnutie a postup ich realizácie.
