Little Richard, vlastným menom Richard Wayne Penniman (* 5. december1932, Macon, Georgia, USA – † 9. máj2020[1]) bol americký spevák, hudobník a skladateľ. Je už šesť dekád jednou z najvplyvnejších osobností hudobnej kultúry. Jeho najvýznamnejším obdobím bola druhá polovica 50. rokov 20. storočia, kedy jeho dynamická hudobná produkcia a charizmatické šoumenstvo položili základ pre rokenrolový prejav.[2] Jeho hudba má tiež rozhodujúci vplyv na formovanie ďalších hudobných žánrov vrátane soulu a funku, ovplyvnil veľký počet hudobníkov a spevákov, predstaviteľov ďalších žánrov od rocku po rep.
Little Richard sa ako Richard Wayne Penniman narodil v meste Macon, v centrálnej časti južanského amerického štátu Georgia. Jeho rodičmi boli: Leva Mae (rodená Stewartová) a otec Charles "Bud" Penniman. Jeho otec bol kostolným diakonom, ktorý nezákonne obchodoval s načierno páleným alkoholom a postranne prevádzkoval nočný klub Tip In Inn. Matka bola členkou maconskej bratskej jednoty babtistov v kostole New Hope. Deti Pennimanovcov vyrastali v chudobnej štvrti mesta nazvanej Pleasant Hill. Richard mal vtedy vďaka svojej útlej postave prezývku „Lil' Richard“. Tento malý uličník, ktorý si robil žarty zo susedov už v detskom začal spievať v kostole. Pri komplikácii počas pôrodu u Pennimana vznikla menšia deformácia, vďaka ktorej mal ľavú nohu kratšiu. Spôsobilo mu to neobvyklú chôdzu, pre ktorú a aj vďaka svojmu údajne zženštilému správaniu bol často okolím zosmiešňovaný.
Rodina Pennimanovcov bola silne nábožensky založená. Chodila do viacerých baptistických, či letničných kostolov. Niektorí členovia rodiny často počas bohoslužieb miništrovali. Letničné cirkvi Pennimanovi imponovali svojim charizmatickým spôsobom uctievania a živým hudobným sprievodom. Neskôr o týchto časoch hovoril, že počas obdobia rasovej segregácie v Spojených štátoch spieval gospely v priebehu celého dňa, aby sa pozitívne naladil, pretože u ľudí jeho rasy bola vtedy veľká miera chudoby a voči nim bola zo strany bielej rasy mnoho predsudkov. Penniman poznamenal, že ľudia afroamerického pôvodu spievali aby cítili svoje prepojenie s Bohom a očistili sa od skúšok a bremien, ktoré dennodenne museli trpieť. Obdarovaný silným hlasom, Penniman počas spevu ostatných prekrikoval tak, že bol o stupeň hlasnejší ako tí druhí a tak sa stalo, že ho raz aj stopli v speve za to že strašne hlasno kričí a reve. Tento jeho štýl mu vyslúžil v ich cirkevnom zhromaždení prezývku „Bojujúci jastrab“.
Pennimanovými prvými vzormi boli gospeloví interpreti ako Brother Joe May, Sister Rosetta Tharpe, Mahalia Jackson a Marion Williams. Spievajúci evanjelista, brat May, vďaka svojmu fenomenálnemu tónovému rozsahu a sile hlasu prezývaný „Thunderbolt of the Middle West“ vtedy inšpiroval chlapca aby sa stal kazateľom.
Penniman študoval na strednej škole Hudson High School, kde dosahoval priemerné výsledky. Hudobný talent sa u neho prejavil v čase, keď sa učil hrať na alt saxofóne. Jeho matka spomínala aký bol v mladosti Richard stále posadnutý hudbou. Vždy si pospevoval, podupkával si pritom, či klepkal po plechovkách, hrncoch, alebo panviciach. Rýchlo sa naučil hrať na saxofón a čoskoro dosiahol takú úroveň, že bol schopný účinkovať so školskou dychovkou. V čase štúdií na strednej škole získal Penniman na čiastočný úväzok prácu v budove Macon City Auditorium, pre promotéra Clinta Brantleya, usporiadajúceho miestne svetské koncertné evanjelia. Predával zhromaždeným Coca-Colu počas koncertov účinkujúcich miestnych hviezd ako boli Cab Calloway, Lucky Millinder a jeho obľúbená speváčka, Sestra Rosetta Tharpe.
Umelecké začiatky
Dňa 27. októbra 1947 počula Rosetta Tharpeová vtedy štrnásťročného Little Richarda ako spieva dve z jej gospelových piesní. Bolo to pred jej koncertom v Macon City Auditorium. Chlapcov spev sa jej zapáčil natoľko, že sa rozhodla ho pozvať aby ako jej hosť začal jej vystúpenie. Promotér programu, Clint Brantley, bol proti tomu, no Little Richardov spev počas dvíhania opony prekonal jeho očakávania. Publikum jasalo a chlapec od pani Thorpovej dostal za svoje vystúpenie svoj prvý honorár.
Táto skutočnosť spôsobila, že Richard stratil záujem o štúdium a začal sa venovať vystupovaniu na mestských pódiových šou. Mal zabezpečovať sprievodný spev pri vystúpeniach miestneho proroka a špiritualistu, ktorý vystupoval pod menom Doctor Nubilio. Tento pán bol miestny kaukliar, ktorý nosil turban, farebný plášť a čiernu palicu. Nahovoril Richardovi, že je na ceste ku sláve, ale musí ísť tam, kde je „tráva zelenšia“. Vzhľadom na vzniknuté problémy doma, v škole, združení, či v komunite, Little Richard v roku 1948 odišiel do Dr. Hudson's Medicine Show, kde spieval song „Caldonia“. Little Richard si spomína, že táto pieseň bola prvou svetskou v štýle R&B, ktorú sa naučil, lebo jeho rodina bola prísne proti tomuto žánru, ktorý bol považovaný za diabolský. Spojil sa potom so svojou prvou hudobnou kapelou, ktorá sa nazývala prvým orchestrom Buster Brown's Orchestra. Práve počas účinkovania s touto hudobnou formáciou začal používať umelecké meno Little Richard. Potom ako v roku 1950 v tejto kapele skončil, začal Richard vystupovať s estrádnymi kapelami ako bola Sugarfoot Sam z Alabamy, či The Tidy Jolly Steppers, The King Brothers Circus a Broadway Follies. Získaval postupne reputáciu umelca štylizujúceho sa do akejsi ženskej podoby, ktorá sa v sfére šoubiznisu označuje ako „Drag queen“. V tomto čase počúval R&B a v Atlante navštevoval kluby, kde hosťovali: Roy Brown a Billy Wright. Little Richard bol silne ovplyvnený hlavne Wrightovým šoumenstvom, bral si ho ako vzor pri svojich sólových vystúpeniach, ktoré predvádzal v období americkej rasovej segregácie v kluboch známych ako chitlin' circuit. Stal sa počas živých vystúpení príznačným svojou silnou energiou.[3] Pri vystúpení v roku 1950 sa Little Richard s Wrightom spriatelil.
V roku 1951 dal Wright Little Richardovi kontakt na svojho manažéra, ktorým bol miestny rozhlasový dídžej, Zenas Sears. Spolu s Wrightovou sprievodnou skupinou Sears s Little Richardom vyrobil pre svoju stanicu niekoľko nahrávok, ktoré mu pomohli urobiť kontrakt s labelom Camden, patriacim k RCA Records. Spolu s nimi vydal osem skladieb, medzi ktorými bola bluesová balada „Every Hour“, ktorá sa stala prvým Richardovým singlom a hitom v regióne okolo štátu Georgia. Táto nahrávka vylepšila jeho naštrbený vzťah s otcom, ktorý ju s obľubou začal hrávať vo svojom nočnom klube. Little Richard začal vtedy hrávať po kluboch spolu s orchestrom Perryho Welcha a začal zarábať sto dolárov za týždeň. V tomto čase sa stretol s vtedy tínedžerom a hráčom na klavír, Esqueritom, ktorý ho zasvätil do štýlu hrania boogie-woogie. Vo februári roku 1952 sa po neúspešných nahrávkach Little Richard rozišiel s vydavateľom Camden. V tom istom mesiaci bol po roztržke v blízkosti jeho klubu zavraždený jeho otec.
Little Richard sa dostal do finančných ťažkostí, začal pracovať ako umývač riadu pre dopravnú firmu Southeastern Greyhound Lines a jeho manažérom sa stal Clint Brantley. V tom istom roku založil zájazdovú kapelu Tempo Toppers s ktorou začal vystupovať po južanských kluboch. Spolu s touto kapelou sa mu vo februári roku 1953 podarilo podpísať nahrávaciu zmluvu s vydavateľom Peacock Records. Nahral u nej osem svojich skladieb a štyri s Johnym Otisom a jeho skupinou, ktoré vtedy oficiálne nevydal. V tomto roku od Tempo Toppers doišiel a založil spolu s bubeníkom Charlesom Connorom a saxofonistom Wilbertom "Lee Diamond" Smithom R&B kapelu The Upsetters.[4] Napriek tomu, že kapela bola bez basgitaristu, bola úspešná aj vďaka tomu, že bubeník, Charles Connor, tento hendikep dobiehal dôraznou technikou úderov na veľkom bubne, ktorou sa snažil zvuk basy nahradiť.
Popularita
Vo februári v roku 1955 na popud majiteľa, Lloyda Pricea, poslal Little Richard dve svoje demonahrávky do vydavateľstva Specialty Records. Po nejakom čase Richard dostal od tejto hudobnej značky ponuku na nahrávanie. Od vydavateľa Peacock Records bol odkúpený pôvodný kontrakt a bola mu ponúknutá spolupráca s producentom Robertom "Bumps" Blackwellom. Dôvodom na takúto reakciu bolo pre Blackwella, to že po vypočutí dema dostal pocit, že Little Richard by mohol byť dobrou odpoveďou od Specialty Records na Raya Charlesa. Znel mu podobne ako Fats Domino. Nahrávali v New Orleanse v štúdiu J&M Studios. Týchto nahrávaní, ktoré sa konali v septembri 1955 sa zúčastnilo niekoľko Dominových sprievodných hudobníkov, ako napríklad bubeník Earl Palmer a safofónista Lee Allen. Prvé hudobné kúsky sa nestretli s očakávaným komerčným úspechom a Little Richard a jeho producent výrobu prerušili a venovali sa hraniu v klube s názvom Dew Drop Inn. Počas účinkovania v tomto klube, Little Richard vystupoval aj s pesničkou, ktorá bola improvizáciou z čias výjazdov po kluboch a nazval ju „Tutti Frutti“. Úvodnou časťou skladby boli bez nástrojov (a cappella) iba spevom znázornené bicie nástroje v podaní Little Richarda. Blackwell pri jej počúvaní dospel k názoru že má hitový potenciál, no zavolal textárku Dorothy LaBostrie aby nahradila v piesni niektoré sexuálne narážky menej kontroverznými slovami. Na trikrát realizovaná pôvodná nahrávka zo septembra roku 1955 vyšla na singli v novembri toho istého roku.
Nahrávka „Tutti Frutti“ sa okamžite stala hitom. Dosiahla druhú priečku v rebríčku najpredávanejších nahrávok R&B a prešla všetkými rebríčkami v Spojených štátoch ako aj Spojeného kráľovstva. Sedemnáste miesto získala v Billboard Top 100 a 29. miesto v britských singlových rebríčkoch. Nakoniec sa jej predalo milión kópií..[3][5] Little Richardov nasledujúci hitový singel „Long Tall Sally“ z roku 1956 bol prvý, ktorý mal v R&B rebríčku prvú pozíciu a bol zároveň prvým, ktorý sa dostal do Top 10 v hudobných rebríčkoch Spojených štátov aj Spojeného kráľovstva. Podobne ako u „Tutti Frutti“ sa ho predalo viac ako milión kópií.
Na tieto úspechy Little Richard zareagoval tým, že si založil svoju sprievodnú kapelu, The Upsetters, ktorej základ tvorili: saxofonista Clifford "Gene" Burks a šéf skupiny Grady Gaines, basgitarista Olsie "Baysee" Robinson a gitarista Nathaniel "Buster" Douglas. Vystupoval na viacerých koncertných podujatiach, kde bol často posledným účinkujúcim a často sa mu darilo svojim výkonom na seba stiahnuť celý úspech podujatia. Art Rupe popisuje rozdiely medzi Little Richardom a podobnými hitmejkrami začiatkov rokenrolovej éry tak, že podobnosť medzi nahrávkami Little Richarda a Fatsa Domina bola veľmi blízka. Obidvaja zvykli pri vystúpení pri hudobnom nástroji stáť, no Domino s iba mierne knísal, no Little Richard vynikal tým, že bol veľmi dynamický, úplne bez zábran, divoký a kapela bola súčasťou spevákovej prezentácie. Počas rasového napätia v Spojených štátoch Little Richard počas verejných vystúpení lákal zmiešané publikum. Podľa vyjadrenia hudobníka H. B. Barnuma, Little Richard patril k tým, ktorí otvorili dvere a pričinil sa o spojenie rôznych rás. Pred Little Richardom boli hudobné vystúpenia buď iba pre čiernych, alebo iba pre bielych a nikto iný tam nemohol prísť. Little Richardov úspech spôsobil, že návštevníci obidvoch rás prišli do budovy, no boli ešte stále segregovaní: napríklad tí, čo mali tmavú pleť boli na balkóne a tí, čo patrili k bielej rase boli na hlavnom tanečnom parkete. Bežne sa stávalo, že na konci predstavenia obidve rasy aj tak spolu tancovali na parkete. Vo vysielaniach miestnej televízie cez predstaviteľov rasistických združení akým bol v Južnej Alabame White Citizens Council sa začali ozývať varovania ako rokenrol dáva dokopy rasy. Podľa nich nebolo možné aby čierni hudobníci ako Little Richard mohli hrať pred čisto bielym obecenstvom, už vôbec nie na Juhu, kde bol rasizmus výrazný.
Singlová nahrávka „Good Golly, Miss Molly“ (vydavateľ: Specialty Records)
Little Richardove vystúpenia boli prvými v histórii rokenrolu, kde boli použité bodové a blikajúce reflektory. Bol inovatívny aj tým, že na vystúpeniach mával oblečené farebné pláštenky, polokošele, používal mejkap a oblečenie posiate pestrofarebnými kameňmi a flitrami. Často po pódiu pobehoval, počas hry si vykladal nohu na klavír, poskakoval hore dolu po scéne, či vyskočil na klavír, čím si vyslúžil priaznivú odozvu publika. Fanúšikovia niekedy reagovali estrémne. V júni roku 1956, počas jednej Little Richardovej šou v baltimorskom Royal Theatre, museli organizátori viacerým z nich brániť v skákaní z balkóna. Policajti vtedy dvakrát stopli vystúpenie, lebo niektorí z fanúšikov vybehli na javisko aby si ukradli od Little Richarda nejaký suvenír. Na tejto akcii jedna žena hodila po Little Richardovi svoju spodnú bielizeň, čím k tomuto činu vyprovokovala aj ďalšie účastníčky koncertu.
V máji roku 1957 Little Richardovi vyšiel jeho prvý hudobný album Here's Little Richard, ktorý sa v rebríčku Billboard Top LPs dostal na 13. pozíciu. V tom čase to bola rarita v rokenrolovom hudobnom žánri. Little Richardov úspech urobil koncom roka 1956 z neho milionára, usadil sa v Los Angeles, kde si kúpil zámok v bohatej časti mesta, kde býval hneď vedľa boxera Joe Louisa. Mal vážny vzťah s Audrey Robinson, ktorá bola vtedy dospievajúcou študentkou a neskôr striptérkou pod umeleckým menom Lee Angel.
V októbri roku 1957 sa Little Richard vybral spolu s Gene Vincentom a Eddie Cochranom na turné po Austrálii. V jeho polovici šokoval publikom svojim vyhlásením, že chce svoj ďalší život venovať cirkvi. Bolo to podľa neho potom ako sa počas letu medzi Melbourne a Sydney do červena rozžeravili motory lietadla a on považoval za anjelský zázrak, že sa udržalo vo vzduchu. Počas nasledujúceho koncetu v Sydney zazrel jasnú červenú ohnivú guľu, z ktorej zostal v šoku. Videl jav, ktorý bol neskôr vysvetlený ako obraz v vypustenia prvej umelej družiceSputnik 1. Little Richard si to ale vysvetlil ako znamenie od Boha, aby učinil pokánie z vykonávania svetskej hudby a divoký životný štýl a svoj život zasvätil cirkvi. Vrátil sa preto do Štátov o desať dní skôr. Po návrate sa dozvedel, že jeho lietadlo, ktorým mal pôvodne priletieť domov sa zrútilo do Tichého oceánu. Tieto zhody okolností u neho upevňovali presvedčenie, že to čo robí je riadené Bohom. Potom ako vystúpil v Apollo Theater a v tom istom mesiaci sa zúčastnil nahrávania pre Specialty sa Little Richard zapísal na Oakwood College v Huntsville (Alabama) na štúdium teológie. V rozhodnutí o tom, že sa vzdá pôsobení v hudobnom priemysle ho utvrdila aj jeho nespokojnosť v spôsobe odmeňovania od vydavateľstva Specialty. Po ukončení jeho zmluvy s týmto labelom v roku 1959, Little Richard neochotne súhlasil s tým, že sa vzdáva akýchkoľvek ďalších odmien za hudobný materiál, ktorý u nich vydal. V roku 1958 založil The Little Richard Evangelistic Team, s ktorým cestoval s cieľom šíriť kázania po krajine. Mesiac na to keď mal v novembri roku 1957 kázanie v jednej evanjelickej knvencii stretol Little Richard Ernestine Campbellovú, sekretárku z Washingtonu D.C., s ktorou sa 11. júla 1959 oženil.
V tomto čase Little Richard začal nahrávať gospelovú hudbu a mal v rebríčkoch niekoľko úspešných skladieb ako napríklad „He's Not Just a Soldier“, či „Crying in the Chapel“. Iný jeho singel, „He Got What He Wanted“, sa dostal do Top 40 v rebríčku Spojeného kráľovstva. Jeho vzor z destva, Mahalia Jackson, sa potom ako v kostole Mount Moriah Baptist Church v Los Angeles počula jeho spev sa uznanlivo vyjadrila o jeho prínose k šíreniu evanjelia. Potom ako pracoval na albume King of the Gospel Singers, Quincy Jones v roku 1984 poznamenal, že Little Richardov spev ho zaujal najviac zo všetkých zúčastnených účinkujúcich.
Návrat ku svetskej hudbe
V roku 1962 koncertný promotér, Don Arden, presvedčil Little Richarda že jeho tvorba je na Európskom trhu populárna a bolo by dobré absolvovať turné na starom kontinente. Rezervoval ho ako titulného umelca na spoločných koncertoch na ktorých účinkoval Sam Cooke. Na začiatku Cooke meškal a tak Little Richard vystúpil s gospelovou tvorbou, ktorá mala vlažnú odozvu. Po ňom vystúpil Cooke, ktorý si vyslúžil od davu intenzívny potlesk, na to Little Richard a jeho organista Billy Preston v tme hudobne uviedli do varu publikum predtým ako spustili hit „Long Tall Sally“, ktorý si vyslúžil hysterickú reakciu. Little Richardovým šou sa dostávalo podobných reakcií kdekoľvek vystupoval vrátane toho v Granada Theatre v Mansfielde, kde musel predčasne skončiť, lebo sa mu fanúšikovia vyrútili na javisko. Na používaní Little Richarda ako headlinera koncertných vystúpení chcel získať aj Brian Epstein, manažér skupiny Beatles, ktorý požiadal Little Richarda a Ardena aby jeho nová skupina otvorila niektoré jeho koncertné vystúpenia. S niektorými termínmi Little Richard súhlasil a „Chrobáci“ boli jeho predskupinou napríklad v Tower Ballroome v Brightone, októbri roku 1962. V nasledujúcom mesiaci hrali The Beatles pred Little Richardom v Star Clube v nemeckomHamburgu. Počas tejto akcie Little Richard radil kapele ako predviesť skladby a učil Paula McCartneya jeho charakteristický spôsob spevu. Po návrate do USA, Little Richard nahral s kapelou The Upsetters pre hudobného vydavateľa Little Star Records šesť rokenrolových skladieb.
Little Richard v roku 1967
Nasledujúcu jeseň sa Little Richard vrátil do Spojeného kráľovstva, kde mu robili predkapelu The Rolling Stones. Na konci tohto turné zahviezdil v špeciálnom programe The Little Richard Spectacular televíznej spoločnosti Granada Television. Program bol natoľko úspešný, že bol odvysielaný dvakrát a televízia dostala od fanúšikov viac ako 60 000 listov. Zábery z tohto špeciálu obleteli celý svet a zvýraznili celé to šialenstvo, ktoré okolo seba šíril rokenrol. V roku 1964 sa Little Richard nakrátko vrátil k vydavateľstvu Specialty a nahral päť piesní vrátane hitovej nahrávky „Bama Lama Bama Loo“, ktorá s dostala v Spojenom kráľovstve do Top 20, no v USA bola iba na 82. mieste. Neskôr v tom istom roku podpísal Little Richard zmluvu s Vee-Jay Records vydal u nich album Little Richard Is Back (And There's a Whole Lotta Shakin' Goin' On!). Album na domácom trhu prepadol a to aj napriek televíznej prezentácii singlu „Whole Lotta Shakin' Goin' On“ v populárnom programe televízie ABC s názvom Shindig!. Od septembra roku 1964 sa stal riadnym členom kapely The Upsetters gitarista Jimi Hendrix.
V decembri toho istého roku sa Hendrix a niektorí členovia kapiel 50. rokov 20. storočia spojili aby v New Yorku nahrali reedície osvedčených skladieb. Najúspešnejší výsledok spolupráce medzi Hendrixom a Little Richardom vznikol v nasledujúcom roku kedy Little Richard, Billy Preston a Hendrix nahrali soulovú baladu „I Don't Know What You've Got (But It's Got Me)“, ktorá sa vyšplhala na dvanáste miesto rebríčka hitov R&B. Little Richard a Hendrix mávali často potýčky pre nedochviľnosť, či vyvádzanie na pódiu, ktoré vyvrcholili tým že Little Richardov brat, Robert, Hendrixa v júli roku 1965 z kapely vyhodil. V tom istom roku Little Richard založil vlastnú nahrávaciu značku pod ktorou nahral iba dve skladby, ktoré nepublikoval. Nakrátko podpísal zmluvu s hudobný vydavateľom Modern Records, nebol u neho úspešný a tak začiatkom roku 1966 prestúpil k ďalšej značke, Okeh Records. Okeh spojili Little Richarda s jeho priateľom z 50. rokov, producentom Larry Williamsom, s ktorým vydali dva albumy: The Explosive Little Richard s dvoma menšími hitmi: „Poor Dog“ a „Commandments of Love“. Druhým albumom bol Little Richard's Greatest Hits: Recorded Live!, ktorý Little Richarda po desiatich rokoch vrátil na 28. miesto do rebríčka popových nahrávok.[2] Williams takisto spolupracoval ako režisér pri koncertných vystúpeniach v Okeh klube v Los Angeles. V tomto období dopyt po Little Richardovi značne vzrástol. Koncom roka 19*67, po odchode od Okeh Records, Little Richard krátko spolupracoval so značkou Brunswick Records.
Little Richard sa v 60. rokoch, po návrate ku komerčnej hudbe snažil na scéne prebiť. Často sa sťažoval producentom, že sa cíti nedocenený. Poukazoval na to, ako ho producenti tlačia smerom k okrajovo orientovanému labelu Motown sound a cítil, že k nemu nepristupujú s očakávaným rešpektom.[7] Little Richard často hrával v ošumelých kluboch a salónoch bez výraznejšej podpory hudobného vydavateľa. Nabral si na seba imidž prikrášlenej divokej obojpohlavnej osobnosti, ktorá sa pre kluby hodila, no pre vydavateľov nebolo prijateľné prezentovať takúto kontroverznú postavu konzervatívnym fanúšikom hudby v štýle R&B. Rozhnevaní na jeho rozhodnutie skončiť svoje nábožensky orientované pôsobenie ho ignorovali a dídžeji južanských rádií. Napriek všetkému, čo nepriaznivo ovplyvňovalo jeho prezentáciu v médiách, mal podľa vyjadrenia počas uvádzania do siene slávy hudobných skladátum prístupuľov v roku 1968 na celom svete predaných viac ako 32 miliónov hudobných nosičov.[8] Zameral sa na živé vystúpenia, preferoval ich pred nahrávaním a koncom 60. rokov sa stal úspešným svojimi šou v kasínach a hoteloch v Las Vegas, New Yorku a Los Angeles. Na národné výslnie slávy sa dostal v roku 1969 ako účinkujúci na festivale Atlantic City Pop Festival, na ktorom na seba upútal pozornosť od vtedajších hviezd ako bola Janis Joplin, či headliner programu pop festivalu v Toronte, John Lennon. Tieto úspechy spôsobili, že Little Richard bol zaujímavou celebritou, ktorá bola prizvaná do talkšou Tonight Show Starring Johnny Carson a Dick Cavett Show.
Po týchto úspechoch Little Richard v roku 1970 podpísal zmluvu s Reprise Records. U tohto vydavateľa mu vyšiel album The Rill Thing, s rebríčkovými singlami „Freedom Blues“ a „Greenwood, Mississippi“, no jeho ďalšie projekty nemali porovnateľný úspech a tak Little Richard počas zvyšku dekády účinkoval skôr ako hosť s rockermi ako boli Delaney and Bonnie, Joey Covington a Joe Walsh. V roku 1972 účasť pri nahrávaní spolu s Canned Heat pri skladbe „Rockin' with the King“ a v roku 1976 pri nahrávke „Take It Like a Man“ s Bachman–Turner Overdrive mali komerčný úspech v hudobných rebríčkoch. V tých časoch Little Richard spolu s troma bratmi založili manažérsku spoločnosť Bud Hole Incorporated. Po odchode od Reprise v roku 1973, Little Richard nahral pre nezávislý label Green Mountain Records singel „In the Middle of the Night“, z ktorého výťažok šiel na charitu pre obete tornád, ktoré v tom čase postihli dvanásť štátov únie. O tri roky neskôr, v roku 1976, mal nevýrazný úspech so singlom „Call My Name“, nahratým u Mainstream Records a publikovaný cez Motown. V tom istom roku v Nashville pre K-Tel Records nahral osemnásť svojich klasických hitov, ku ktorým mu vyšli vynovené single piesní „Good Golly Miss Molly“ a „Rip It Up“, ktoré zabodovali v singlových rebríčkoch Spojeného kráľovstva.[9] U Little Richarda po drogovej a alkoholovej perióde a osobných tragédiách v roku 1977 nasledovalo obdobie, kedy prestal s rokenrolom a vrátil sa k evanjelizmu v roku 1979 aj vydaním gospelového albumu God's Beautiful City.
Comeback
Little Richard počas interview v roku 1988
V roku 1984 podal Little Richard žalobu o 112 miliónov dolárov proti Specialty Records, Art Rupe a proti jeho vydavateľovi Venice Music a voči ATV Music za to, že od roku 1959, kedy odišiel od vydavateľov nedostávala od nich licenčné poplatky. Podanie malo byť so súdnym dvorom urovnané v roku 1986. Podľa niektorých správ bol spoluvlastníkom skladieb od kapely The Beatles a Little Richardových nahrávok spolu so Sony-ATV aj Michael Jackson, ktorý vtedy poskytol Little Richardovi náhradu.[10] V roku 1985 pod názvom Quasar of Rock: The Life and Times of Little Richard, vydal Charles White Little Richardovu autorizovanú biografiu, ktorá vzhľadom na svoju tému obrátila na Little Richarda pozornosť verejnosti. Podľa vyjadrenia časopisu Rolling Stone boli okolnosti súvisiace s Little Richardom s jeho novou publicitou označené za „impozantný comeback“ do sféry šoubiznisu.
Zosúladenie postavenia hlásateľa evanjelia a rokenrolového hudobníka dalo Little Richardovi príležitosť vyjadriť postoj, že tento žáner môže slúžiť dobru tak ako aj zlu. Po tom ako prijali úlohy vo filme Down and Out in Beverly Hills, napísali Little Richard a Billy Preston pre jeho soundtrack na rocku a náboženskej téme založený song „Great Gosh A'Mighty“. Little Richard sa za tento film dočkal priaznivej kritiky a pieseň sa stala úspešnou ako v americkom Billboard Hot 100, ale aj oficiálnom britskom rebríčku. Hit sa v roku 1986 stal súčasťou albumu Lifetime Friend. Vydali ho Warner Bros. Records a obsahoval „rytmické posolstvá“ v štýle gospelového repu. V Spojenom kráľovstve boli s úspechom prijaté okrem „Great Gosh A'Mighty“ aj single „Somebody's Comin“ a „Operator“. Väčšinu ôsmej dekády Little Richard strávil v televíznych šou, objavil sa aj vo filmoch a získaval tak nových fanúšikov, ktorí oceňovali jeho „komediálny talent“. V roku 1989 Little Richard vyprodukoval rytmicky znejúcu modlitbu a vokály pre rozšírenú verziu hitu od U2/B.B. Kinga s názvom „When Love Comes To Town“. V tom istom roku zaspieval svoju klasiku, „Lucille“, na benefičnom koncerte, ktorý usporiadala Cher na podporu boja proti AIDS.
V roku 1990 nahral Little Richard hovorenú repovú sekvenciu na hit zoskupenia Living Colour sa názvom „Elvis Is Dead“. Skladba bola vydaná na ich albume Time's Up. Nasledujúci rok sa podieľal na singli a videu „Voices That Care“, ktoré boli publikované pre to aby morálne podporili vojakov zapojených do operácie známej ako Púštna búrka. Pre Disney Records na detský album Shake It All About z roku 1992 nahral pieseň „The Itsy Bitsy Spider“. V 90. rokoch Little Richard vystupoval na koncertoch po celom svete, vystupoval v televíziách, hral vo filmoch a na nahrávkach s inými umelcami, medzi ktorými boli Jon Bon Jovi, Elton John a Solomon Burke.
Neskoršie roky
V roku 2000 bol dramatizovaný Little Richardov životný príbeh pre natáčanie biografie, ktorá bola publikovaná pod názvom Little Richard. Biografia sa zaoberala na obdobie začiatkov jeho umeleckej dráhy vrátane prerazenia v šoubiznise, návratu ku kresťanskej hudbe a, začiatkom 60. rokov, opätovnému príchodu na svetskú hudobnú scénu. Postavu Little Richarda hral herec Leon Robinson, ktorý za ňu získal nomináciu na NAACP Image Award.
V roku 2002 sa Little Richard podieľal na nahrávaní pocty legendárnemu Johnymu Cashovi ktorá vyšla na kompiláciiKindred Spirits: A Tribute to the Songs of Johnny Cash. V roku 2006 bol Little Richard obsadený do populárnej reklamnej kampane druhej najväčšej americkej poisťovacej spoločnosti GEICO.[11] V septembri roku 2006 vyšiel jeho duet coververzie skladby „I Saw Her Standing There“ od The Beatles na kompilácii, ktorú pod názvom Last Man Standing vydal Jerry Lee Lewis. V roku 2008 Little Richard a Lewis spolu s johnom Fogertym vystúpili na Grammy Awards of that rok. Bolo to na popud NARAS, ktorí ich označili za dvoch umelcov považovaných za „základné kamene rokenrolu“. V tom istom roku bol Little Richard v rádiu hosťom Dona Imusa, ktorý vtedy podporoval album venovaný chorým deťom s názvom The Imus Ranch Record.[12] V júni roku 2010 Little Richard nahral gospelovú pieseň na pripravovaný album, ktorý bol poctou legende Dottie Rambo.
Ku koncu prvého desaťročia nového milénia, časopis Rolling Stone zaznamenal, že Little Richard sa stal „jedným z najvýznamnejších, najuznávanejších ľudí sveta“. Počas desaťročia koncertoval primárne po Spojených štátoch a po Európe. Od roku 2010 sa u neho dostavili problémy so zápalom sedacieho nervu, bolesťami v ľavej nohe, ktoré vyvrcholili nahradením postihnutého bedrového kĺbu. Tieto okolnosti obmedzili jeho verejné účinkovanie. Napriek tomu sa v júni roku 2012 Rolling Stone uznanlivo vyjadrili k jeho koncertu na pódiu v Howard Theater in Washington, D.C. slovami, že „Little Richard je stále plný energie, je stále veľký šoumen, jeho hlas je stále poháňaný hĺbkou gospelu a vzrušujúcim výkonom“.[13] V októbri toho istého roku nadviazal na toto vystúpenie deväťdesiat minútovým na floridskej Pensacola Interstate Fair a v marci 2013 v Las Vegas ako hedlajner akcie Viva Las Vegas Rockabilly Weekend..[14][15]
Little Richardov hudobný štýl a spôsob vystupovania na koncertoch mali rozhodujúci vplyv na spôsob prezentácie populárnych hudobných žánrov 20. storočia.[3] Ako priekopník rokenrolu ho na pódiách stelesnil okázalejšie ako akýkoľvek iný umelec. Jeho chrapľavý krikľavý spev sa stal pre neho charakteristický a jeho prejav bol fúziou boogie-woogie, R&B z oblasti New Orleansu a gospelovej hudby zvýraznenej rytmickou linkou. Dvaja z priekopníkov soulovej hudby, Otis Redding a Sam Cooke, Little Richarda označujú za toho, kto prispel k vývoju tohto žánru. Redding poznamenal, že väčšina jeho tvorby má základ u Little Richarda, ktorý pre tento žáner spravil veľa práce. V roku 1963 mal Sam Coke v Top 40 hit, ktorý bol coververziou Little Richardovej piesne „Send Me Some Loving“.
James Brown hovoril, že Little Richard ajeho kapela, The Upsetters s hráčom na bicie nástroje Charlesom "Chuckom" Connorom, boli prvými, ktorí zahrali funkový rytmus.[2] Little Richardove hity z polovice 50. rokov, ako „Tutti Frutti“, „Long Tall Sally“, „Keep A-Knockin“ a „Good Golly Miss Molly“ boli všeobecne charakterizované hravými textami so sexuálnymi sugestívnymi konotáciami.[3]Ray Charles Little Richarda v roku 1988 na svojom koncerte opísal ako muža, ktorý naštartoval hudbu, ktorá nastavila tempo pre mnoho z toho, čo sa hráva dnes. Ďalší priekopník rokenrolu, Bo Diddley, nazval Little Richarda ako jedného z géniov šoubiznisu, ktorý ovplyvnil hudobný priemysel. Všetci Little Richardovi súčasníci: Elvis Presley, Bill Haley, Jerry Lee Lewis, The Everly Brothers, Gene Vincent a Eddie Cochran nahrali coververzie skladieb Little Richarda. Presley v roku 1969 poznamenal, že jeho dva prvé prelomové albumy z roku 1956 boli inšpirované Little Richardovým štýlom, lebo on bol podľa neho ten najlepší.
V roku 1984 Pat Boone poznamenal, že nikto nebol tak často v hudbe napodobňovaný ako Little Richard. O Little Richardovi v roku 2010 časopis GQ je bezpochyby najvýraznejší a najvplyvnejší zo zakladajúcich otcov rock'n'rollu. Podľa vyjadrenia priekopníka R&B, Johnnyho Otisa, je umelecký význam Little Richarda totožný a historicky dôležitý porovnateľne s tým, keby sme dali dokopy Elvisa Presleyho, The Beatles a The Rolling Stones.
Spoločenský význam
Svojím hudobným štýlom sa Little Richard stal významným predstaviteľom toho, čo dnes nazývame „crossover“. Jeho prínosom je, že prepojil medzi sebou viacero žánrov bez ohľadu na ich priamy pôvod, čím spájal aj publikum viacerých rasových skupín. Jeho koncerty lámali hranice medzi farebným a bielym obyvateľstvom a nenásilne narúšali vplyvy rasovej segregácie. Hudobník a producent, H.B. Barnum popisuje v knihe Quasar of Rock' Little Richarda ako toho, kto otvoril dvere a spojil rasy. Barnum dodáva, že Little Richardove piesne neboli len o tom ako chlapec stretol dievča, dievča chlapca a všetci sa bavili... oni mali čo povedať aj do sociologických dianí v krajine a vo svete. Barnum poznamenal, že charizma Little Richarda bola vo svojej dobe úplne odlišným fenoménom hudobného priemyslu, opisuje to aká bola dynamická jeho pódiová šou, ako dokázal provokovať obecenstvo do stavu, že nakoniec jeho samotného v hluku nebolo počuť. Kedykoľvek odišiel od klavíra, či vyskočil naň, alebo šiel medzi obecenstvo. Na vystúpeniach mával oblečené pestrofarebné pláštenky, blúzy, tričká, košele, používal mejkap, farebné kamene, či flitre na miestach vystúpení sa požívali svetelné efekty.
Vplyv
Little Richard ovplyvnil celé generácie hudobníkov všetkých žánrov.[6] Za svoj idol ho označil už James Brown, či Otis Redding.[18] Brown a jeho The Famous Flames údajne prišli s hitom „Please, Please, Please“, ktorého slová im na servítku napísla Little Richard.[19] Otis Redding začal svoju profesionálnu kariéru s Little Richardovou kapelou The Upsetters. Ike Turner vyhlasoval, že väčšina toho, čo na začiatku svojej kariéry naspievala Tina malo svoj základ u Little Richarda. Niečo o tom potvrdil aj Little Richard v predslove Turnerovej biografie King of Rhythm.
Ešte na strednej škole so svojou rokenrolovou kapelou The Golden Chords hrával na klavíri Little Richardove pesničky Bob Dylan, ktorý keď odišiel zo školy napísal do ročenky, že jeho ambíciou je stretnúť sa s Little Richardom. Spôsob vystupovania, hudobného prednesu a odievania Little Richarda bol inšpiráciou aj pre Jimiho Hendrixa. V roku 1966 vznikol jeho citát o tom, že „by chcel dokázať urobiť s gitarou to, čo dokáže Little Richard so svojím hlasom“. Vo svojich začiatkoch považovali za svoj vzor Little Richarda aj Bob Seger a John Fogerty.[20][21]
Michael Jackson pripustil, že pred vydaním albumu Off the Wall bol masívne ovplyvnený tvorbou Little Richarda.[22] Rockoví kritici bez obalu porovnávajú podobnosť medzi androgýnnym zjavom a speváckym prednesom, ktorý je totožný u Little Richarda a Princea.[23][18] Harry Webb si zmenou svojho umeleckého mena na Cliff Richard uctil práve Little Richarda a speváka Ricka Richardsa.
Za svoj vzor Little Richarda považovali aj členovia kapely The Beatles, Paul McCartney a George Harrison. Paul McCartney ho napodobňoval už v škole a neskôr rád používal Little Richardov štýl rokenrolového zrýchľovanie v speve. Prvou piesňou, ktorú McCartney zahral na verejnosti bola „Long Tall Sally“ od Little Richarda. Počas toho, ako boli The Beatles uvádzaní do Rokenrolovej siene slávy, Harrison poznamenal, že za všetko ďakuje hlavne rokenrolovým legendám a tamtomu Little Richardovi (ukazoval na neho), lebo oni to všetko v skutočnosti zapríčinili.[24]John Lennon vravieval, že keď počul skladbu „Long Tall Sally“, bol tak dojatý, že nedokázal hovoriť.
Členovia kapely Rolling Stones, Mick Jagger a Keith Richards boli silne ovplyvnení Little Richardom, pričom ho Jagger vyhlásil za toho, kto mu prvý predviedol R&B a označil ho za jedného z jeho prvých idolov. Pieseň „Tutti Frutti“ Richards označuje za singel, ktorý zmenil čiernobiely svet na pestrofarebný. Little Richard ovplyvnil aj spevácke začiatky Roda Stewarta. Po vypočutí piesne „Tutti Frutti“ ho za inšpiráciu považoval aj David Bowie. Skupina Bluesology mala klaviristu Reginalda Dwighta, ktorý chcel byť rokenrolovým hráčom ako Little Richard. Tento hráč na klávesy neskôr začal používať umelecké meno Elton John. Mladý Farookh Bulsara ako tínedžer začínal hrávaním coververzií Little Richardových piesní dávno predtým ako si zmenil meno na Freddie Mercury a stal sa frontmanom kapely Queen.
Little Richard bol Lou Reedom označovaný za rokenrolového hrdinu, ktorý bral inšpiráciu z jadra svojej duše aby spôsobil zvuk, ktorý počujeme od neho a jeho saxofonistu v skladbe „Long Tall Sally“. Neskôr dodal, že kedykoľvek počul jej tóny chcel ísť za nimi.[25] Podľa Patti Smith bol Little Richard človek, ktorý bol schopný zlúčiť určité fizycké, anarchistické, a spirituálne energie do formy, ktorú voláme rokenrol... pri ňom pochopila, že to je niečo, čo má čo dočinenia s jej budúcnosťou. Santa Claus ju nezmenil, ani veľkonočný zajačik to nebol, zmenil ju iba Boh a Little Richard.[26] Little Richard ovplyvnil aj hudbu Deep Purple. Jeho pieseň „Lucille“ je súčasťou ich koncertov dodnes. Little Richard bol inšpiráciou aj pre Motörhead či AC/DC.[27] Little Richardov spôsob spevu inšpiroval Bona Scotta a Angus Young chel hrať na gitare potom ako začal počúvať piesne Little Richarda.[28][29][27]
Diskografia
1957 - Here's Little Richard
1958 - Little Richard
1959 - The Fabulous Little Richard
1960 - Pray Along with Little Richard, (Vol 1)
1960 - Pray Along with Little Richard, (Vol 2)
1962 - The King of the Gospel Singers
1964 - Little Richard Is Back (And There's A Whole Lotta Shakin' Goin' On!)
1965 - Little Richard's Greatest Hits
1967 - The Incredible Little Richard Sings His Greatest Hits - Live!
1967, alebo 1968 - The Wild and Frantic Little Richard
1967 - The Explosive Little Richard
1967 - Little Richard's Greatest Hits: Recorded Live!
1970 - The Rill Thing
1971 - Mr. Big
1971 - The King of Rock and Roll
1972 - The Second Coming
1972 - Southern Child
1974 - Right Now!
1974 - Talkin' 'bout Soul
1976 - Little Richard Live
1979 - God's Beautiful City
1986 - Lifetime Friend
1992 - Shake It All About
Filmografia
1956 - The Girl Can't Help It, lip-syncing the title number (different version from record), "Ready Teddy" and "She's Got It"
1957 - Mister Rock and Roll, lip-syncing "Lucille" and "Keep A-Knockin'", on original prints
1967 - Catalina Caper (aka Never Steal Anything Wet), Richard lip-syncs an original tune, "Scuba Party", still unreleased on record by 2013.
1969 - Little Richard: Live at the Toronto Peace Festival – released on DVD in 2009 by Shout! Factory
1972 - The London Rock & Roll Show, performing "Lucille", "Rip It Up", "Good Golly Miss Molly", "Tutti Frutti", "I Believe" [a capella, a few lines], and "Jenny Jenny"
↑Show 6 – Hail, Hail, Rock 'n' Roll: The rock revolution gets underway. [Part 2] : UNT Digital Library [online]. Digital.library.unt.edu, [cit. 2010-09-18]. Dostupné online.
↑ abLittle Richard, The First [online]. The Wall Street Journal, [cit. 2011-09-29]. Dostupné online.
↑ abMotorhead's Lemmy Says Little Richard Should Be Golden God [online]. YouTube, [cit. 2012-03-26]. Dostupné online.
↑AC/DC Guitarist Angus Young Remembers Bon Scott – "When I Think Back In Hindsight, He Was A Guy That I Always Knew Was Full Of Life" [online]. Bravewords.com, [cit. 2012-09-16]. Dostupné online.
.png)
