Maimonides

Maimonides
stredoveký rabín, lekár a filozof
Narodenie	30. marec 1135 Córdoba, Španielsko
Úmrtie	12. december 1204 (69 rokov) Káhira, Egypt
Podpis
Odkazy
Commons	Maimonides
Biografický portál

O židovskom filozofovi z 18. storočia pozri Salomon Maimon.

Rabi Moše ben Maimon (hebr. רבי משה בן מיימון‎, arab. Músá bin Majmún ibn Abdalláh al-Kurtubí al-Isráílí) (* 30. marec 1135, Córdoba, Španielsko – † 12. december 1204, Káhira, Egypt), všeobecne známy pod gréckym menom Maimonides, bol významný židovský filozof, lekár a právnický učenec, jeden z najväčších vykladačov Tóry v stredoveku.

Maimonides bol známy tiež ako Moše Maimonides, rabbi Moše ben Maimon alebo pod akronymom Rambam (רמב"ם, z hebrejského רבי משה בן מימון). Jeho plné meno v arabčine znie أبو عمران موسى بن عبيد الله ميمون القرطبي, Abū ʿImrān Mūsā bin ʿUbaidallāh Maimūn al-Qurṭubī, skrátené ako موسى ابن ميمون, Mūsā ibn Maymūn.

Narodil sa v Córdobe, duchovnom a kultúrnom centre islamu, pod vládou berberskej dynastie Almorávidovcov.

Pôsobil ako rabín, lekár a filozof v Španielsku, Maroku a Egypte. Spolu so svojim súčasníkom, moslimským vzdelancom Ibn Rušdom (Averroom), sa zaoberal a rozvíjal aristotelovskú filozofickú tradíciu. Obaja učenci svojim výkladom Aristotela zásadne ovplyvnili západnú Európu, kde bola aristotelovská filozofia po storočia takmer neznáma. Medzi kresťanských učencov oboznámených s Maimonidom patrili Albert Veľký a Tomáš Akvinský.

Maimonides považoval za jeden zo svojich kľúčových postulátov fakt, že pravdy, ku ktorým dospeje ľudský intelekt, nemôžu odporovať pravdám, ktoré odhalil Boh. Pridržiava sa dôsledne apofatickej teológie, podľa ktorej iba negatívne tvrdenia môžu poslúžiť na pravdivé popísanie Boha. Vhodné je preto tvrdiť „Boh nie je mnohoraký“ a nie „Boh je Jeden“.^[1]

Hoci jeho dielo týkajúce sa židovského práva a etiky sa stretlo počas jeho života s opozíciou, po smrti bol uznaný za jedného z najpoprednejších právnych odborníkov a filozofov v židovských dejinách. Jeho početné diela sú považované za základný kameň židovského vzdelania a jeho štrnásťzväzková Mišne Tóra si udržiava kanonickú autoritu pokiaľ ide o talmudické právo.

Zomrel v Egypte 12. decembra (20. tevetu podľa židovského kalendára) roku 1204.

Narodil sa na sklonku toho, čo niektorí historici nazývajú zlatý vek židovskej kultúry na Iberskom polostrove, v období rozkvetu židovskej komunity v Španielsku, ktoré nasledovalo po dobytí polostrova moslimami. Už v ranom veku sa začal zaujímať o prírodné vedy a filozofiu. Popri dielach moslimských učencov čítal aj diela gréckych filozofov v ich arabskom preklade. Maimonides sa nikdy hlbšie nezaoberal mystikou. O básnickom umení mal negatívnu mienku, tvrdiac, že keďže sa poézia zakladá na invencii, je nepravdivá, pritom pochádzal zo zeme s dlhou a bohatou tradíciou básnictva v hebrejčine i arabčine. Väčšinu svojho života strávil bez trvalého domova. Mnohé z jeho diel boli napísané na cestách alebo na miestach krátkodobého pobytu.^[2] Maimonides študoval Tóru u svojho otca Maimona, ktorý sám študoval u rabiho Jozefa ibn Migaša, žiaka Isaaca Alfasiho.

Po dobytí Córdoby v roku 1148 Almohádi prinútili Židov na svojom území vybrať si medzi konverziou k islamu, smrťou a odchodom z ich dŕžav. Maimonidova rodina si vybrala, tak ako väčšina Židov, odchod. Počas nasledujúcich rokov sa pohybovala po južnom Španielsku a vyhýbala sa postupujúcim Almohádom. Na nejakú dobu sa usadila vo Fèse v Maroku, kde Maimonides študoval na univerzite v Al-Karaouine. V tejto dobe, v rokoch 1166 – 1168 napísal svoj slávny komentár k Mišne.^[3]

Po prechodnom pobyte v Maroku sa jeho rodina na krátky čas usadila v Svätej zemi a nakoniec našla domov vo Fostate v Egypte okolo roku 1168.^[4] V Svätej zemi sa Maimonides modlil na Chrámovej hore v Jeruzaleme. O tejto udalosti neskôr napísal, že to bol deň svätosti pre neho samotného aj pre jeho potomkov. Maimonides bol kľúčovou postavou pri záchrane Židov, ktorí padli do zajatia po dobytí egyptského mesta Bilbajs kráľom Amalrichom. Poslal päť listov židovským komunitám v Dolnom Egypte so žiadosťou, aby nazhromaždili peniaze, ktorými by bolo možné zajatcov vykúpiť. Vybrané peniaze odniesli dvaja vybraní Židia do Palestíny, kde vyjednávali s úspechom s križiakmi. Zajatci boli nakoniec prepustení.^[5]

V tomto istom období Maimonides prišiel o svojho mladšieho brata Dávida a o časť rodinných úspor. Ako obchodníkovi boli Dávidovi zverené rodinné financie vo viere, že ich úspešne zveľadí. Bol vyslaný do sudánskeho prístavu Ajdháb, aby tu nakúpil tovar, ale keďže s ním nebol spokojný, rozhodol sa cestovať proti vôli svojho staršieho brata do Indie.^[6] Na tejto ceste zahynul na mori okolo rokov 1169 – 1170. O smrti svojho brata a viac než rok trvajúcich depresiách, ktoré spôsobila, sa Maimonides zmieňuje v svojej korešpondencii objavenej v Káhirskej geníze.^[7]

Okolo roku 1171 bol Maimonides zvolený za nagída egyptskej židovskej komunity. Podľa S.D. Goitena jeho zvolenie súviselo s jeho vodcovskými schopnosťami, ktoré prejavil pri vykupovaní zajatcov križiakov.^[8] Strata financií po Dávidovej smrti prinútila Maimonida, aby sa v tejto istej dobe začal venovať lekárstvu. Medicínu študoval už v Córdobe a vo Fèse. Učencove lekárske schopnosti ho preslávili natoľko, že sa stal dvorským lekárom veľkovezíra Alfadila a neskôr sultána Saladina, a po jeho smrti lekárom kráľovskej rodiny.^[9] V svojich lekárskych spisoch popisuje mnohé ochorenia vrátane astmy, cukrovky, hepatitídy a zápalu pľúc a odporúča striedmosť a zdravý životný štýl.^[10] Bol oboznámený s gréckym a perzským lekárstvom pričom sa pridržiaval galénovského učenia o šťavách. Autorita spisov bola preňho ale druhoradá popri vlastných pozorovaniach a skúsenostiach^[10], hoci podľa Julie Frank sa nepokúšal hľadať nové postupy, ale interpretovať diela autorít tak, aby boli prijateľné.^[9] Pri kontakte s pacientmi Maimonides dbal o to, čo by dnes bolo možné nazvať citlivosť pre kultúrne rozdiely a autonómiu pacienta.^[11] V jednom zo svojich listov popisuje svoj bežný deň – po návšteve sultánovho paláca sa vracia domov unavený a hladný, ale nachádza predsieň plnú židov i nežidov a je nútený venovať sa im až do večera, takže je sám nakoniec úplne vyčerpaný.^[12] Maimonidovo dielo malo veľký význam pre nasledujúce generácie lekárov.

Maimonides zomrel 20. tevetu (12. decembra) v Káhire. Vo všeobecnosti sa verí, že jeho ostatky boli krátko nato prenesené do Palestíny a opätovne uložené v Tiberiade, meste na západnom brehu Galilejského jazera.^[13] V židovskej komunite v Káhire sa však udržala tradícia, podľa ktorej zostal Maimonides pochovaný v Egypte.^[14]

Maimonides sa oženil s dcérou istého Mišaela ben Ješajahu Haleviho a mal jedného syna, Abraháma, ktorý sa sám stal významným učencom. Vo veku 18 rokov sa po svojom otcovi stal nagídom a dvorským lekárom. Abrahám si nesmierne ctil pamiatku svojho otca a počas svojho života obraňoval jeho dielo proti jeho kritikom. Úrad nagídov sa udržiaval v Maimonidovej rodine do konca 14. storočia.

Maimonides je považovaný v Španielsku za jeho významnú osobnosť. V Córdobe bola vztýčená jeho socha v jedinej dochovanej synagóge, dnes slúžiacej verejnosti.

Maimonidov Sprievodca zblúdilých a jeho predhovory k jednotlivým kapitolám Komentáru k Mišne mali významný vplyv na scholastiku, predovšetkým na Alberta Veľkého, Tomáša Akvinského a Dunsa Scota. Do istej miery ho možno považovať za židovského scholastika, ktorý sa pokúšal nájsť súlad medzi učením Aristotela a Tórou.

Vo svojom Komentáre k Mišne Maimonides sformuloval 13 článkov viery (dogiem), ktoré podľa neho tvoria základné predpoklady židovskej viery:^[15]

1. Boh existuje
2. Boh je jediný
3. Boh je netelesný
4. Boh je večný
5. Len k Bohu sa sluší modliť
6. Boh sa zjavil
7. Mojžiš je a zostane najväčším prorokom
8. Tóra je Božie zjavenie
9. Tóra je nezmeniteľná
10. Boh je vševedúci
11. Boh je nanajvýš spravodlivý
12. Mesiáš príde
13. Zosnulí vstanú z mŕtvych^[16]

Články viery boli kontroverzné, už keď ich Maimonies formuloval, a stali sa terčom kritiky rabínov Chasdaja Carcasa a Jozefa Alba. Po niekoľko nasledujúcich storočí im veľká časť židovskej komunity nevenovala pozornosť. V súčasnosti považuje ortodoxný judaizmus tieto články za záväzné. Dve básnické parafrázy Maimonidových trinástich článkoch, Ani Ma´amin a Jigdal, sa stali súčasťou sidduru.

Zásady, ktoré podnietili jeho filozofické bádanie, boli totožné zo základnými princípmi scholastiky: objavy ľudského intelektu vo vede a vo filozofii nemôžu odporovať pravdám zjaveným Bohom. Opieral sa pritom o Aristotela a o Talmud, pričom práve v Talmude hľadal podporu aristotelizmu. V niektorých významných ohľadoch sa ale odklonil od Aristotela, napríklad odmietol Aristotelovo tvrdenie, že Božia prozreteľná starostlivosť sa týka iba ľudstva a nie jednotlivcov.

Na rozdiel od scholastikov viedol Maimonida jeho obdiv k novoplatónskym komentátorom Aristotelovho diela k prevzatiu niektorých konceptov, ktoré oni odmietli, napríklad negatívnej (apofatickej) teológie. Scholastika súhlasila s tým, že žiadne tvrdenie nemôže v plnosti zachytiť povahu Boha, ale to ju neviedlo k presvedčeniu, že o Bohu nemožno vysloviť žiadne kladné tvrdenie. Maimonides naopak tvrdiť, že Bohu nie je možné pripísať žiadne antropomorfické vlastnosti, pretože nie je v našich silách poznať podstatu Boha.

V kresťanskom kontexte apofatickú teológiu rozvinuli Pseudo-Dionýzios Areopagita, Maximus Confessor a niektorí východní teológovia.

Maimonides súhlasil “s filozofmi” na tom, že, keďže ľudský intelekt je jedným z intelektov emanujúcich z Boha, prorok musí štúdiom a meditáciou dosiahnuť stupeň dokonalosti potrebný pre dosiahnutie stavu proroctva. Tu, “podľa učenia Zákona”, je potrebný slobodný akt Boha, aby sa človek skutočne stal prorokom.

Podľa Maimonida je možné, aby bol Boh zároveň všemohúci i dobrý. Prijíma Aristotelov postoj, podľa ktorého je zlo nedostatkom alebo zníženou prítomnosťou Boha. Dopúšťa sa ho ten, kto zo slobodného rozhodnutia odmieta veriť.

Maimonides sa vyjadril k používaniu astrológie, keď bol požiadaný o názor komunitou v Marseille, tvrdením, že človek má veriť iba tomu, čo môže byť podložené racionálnym dôkazom, zmyslovým vnímaním alebo dôveryhodnou autoritou. Priznáva, že sa zaoberal astrológiou, ale že si táto náuka nezaslúži pomenovanie veda. Vysmieva sa z názoru, že by osud ľudskej bytosti mohol závisieť na postavení hviezd a tvrdí, že v tom prípade by život nemal zmysel a človek by bol iba otrokom osudu.

V Sprievodcovi zblúdilých Maimonides robí jasný rozdiel medzi skutočnou vierou, ktorá vedie k intelektuálnej dokonalosti, a nutnou vierou, ktorá je nutná pre napredovanie spoločnosti.^[17] Podľa Maimonida patria antropomorfické výroky o Bohu do druhej kategórie. Pokiaľ je napríklad Boh označovaný ako „rozhnevaný“, neznamená to, že by sa Boh mohol hnevať, keďže nepodlieha ľudským emóciám. Táto viera je dôležitá, pretože vedie ľudí k strachu pred hriechom.

Maimonides rozlišuje dva typy ľudského intelektu – jeden hmotný, závislý a ovplyvňovaný telom, druhý nehmotný, nezávislý od ľudského organizmu. Nehmotný intelekt je pritom priamou emanáciou svetového aktívneho intelektu, ako interpretuje Aristotelov nous poietikós. Človek ho dosahuje ako výsledok snaženia duše o získanie pravého poznania absolútneho, čistého Božieho intelektu.

Poznanie Boha je druh poznania, ktorý v človeku rozvíja jeho nehmotný intelekt, a týmto spôsobom rozvíja jeho nehmotnú, duchovnú povahu. To potom vedie k dokonalosti, v ktorej spočíva ľudské šťastie, a k tomu, že ľudská duša dosahuje nesmrteľnosť. Ten, kto dosiahne pravé poznanie Boha, dosahuje taký stupeň bytia, v ktorom naňho nemajú dopad ani nešťastné životné situácie, ani túžba hrešiť ani smrť. Človek má v sebe potenciál dopracovať sa tak k spáse ako k nesmrteľnosti.

Očividné podobnosti medzi Maimonidovým a Spinozovým pohľadom na nesmrteľnosť by mohli naznačovať, že sa Spinoza Maimonidom inšpiroval. Proti tejto hypotéze ale hovoria i veľké rozdiely medzi dvoma židovskými mysliteľmi. Podľa Spinozu vedie cesta k poznaniu prinášajúcemu nesmrteľnosť postupne od zmyslového poznania cez vedecké poznanie a filozofickú intuíciu všetkých javov sub specie aeternitatis. Maimonides tvrdí, že cesta k dokonalosti a nesmrteľnosti je cestou povinnosti, ako je popísaná v Tóre a jej rabínskom výklade.

Väčšina zbožných židov Maimonidovej doby verila nielen v nesmrteľnosť duše, ale i v zmŕtvychvstanie a v budúci mesiášsky vek. Maimonides sa k týmto témam tiež vyjadroval, ale v špecifickom kontexte jedincov, ktorí dosiahli stav dokonalosti. V jeho diele nie je zmienka o telesnom vzkriesení. To bol jeden z dôvodov kritiky jeho súčasníkov, ktorý pochybovali o prípustnosti jeho názorov. Debata vyvolaná Maimonidovým dielom viedla k sporu o povahe eschatologického veku, v judaizme označovaného ako Olam Ha-Ba (Svet, ktorý má prísť). Niektoré rabínske kruhy tento koncept stotožňovali s mesiášskym vekom, k naplneniu ktorého má dôjsť na zemi, podľa iných malo ísť o čisto duchovný koncept. Stúpenci druhej skupiny, ktorí odmietali fyzické vzkriesenie mŕtvych, využili Maimonida, aby argumentovali o správnosti svojho postoja. Ich protivníci, ktorí tvrdili, že na konci vekov dôjde k telesnému zmŕtvychvstaniu na zemi, označili Maimonida za odpadlíka a jeho učenie za neprípustné. Obe strany sa pokúsili Maimonida zatiahnuť do svojho sporu. Výsledkom bol spis Ma´amar Tehijjat Ha-Metim (Traktát o zmŕtvychvstaní).

V druhej kapitole traktátu označuje Maimonides tých, ktorí veria vo fyzické vzkriesenie, za hlupákov, ktorých viera je čisté bláznovstvo. Argumentuje tým, že pokiaľ by sa pripustila viera v telesné vzkriesenie, viedla by v konečnom dôsledku k viere v telesného Boha. Súčasne ale Maimonides nesúhlasí ani so zástancami druhej strany a označuje alegorické chápanie zmŕtvychvstania za nepravdu. Podľa neho je viera v zmŕtvychvstanie základnou pravdou židovskej viery, o ktorej nemôže byť sporu a o ktorej žiaden žid nemôže pochybovať. Jednoznačný dôkaz pre zmŕtvychvstanie nachádza vo veršoch Dan 12, 2 a Dan 12, 13.

Maimonides nevníma dva pohľady na vzkriesenie ako nezlučiteľné. Vzkriesenie podľa neho nezahŕňa všetkých a nie je večné, pretože Boh nikdy neporuší prirodzené zákony, ktoré ustanovil. K Božskému pôsobeniu dochádza prostredníctvom anjelov, ktorých Maimonides považuje za metafory prirodzených zákonov, princípy riadiace svet, Platónove večné formy (ale v Hilchor Jesodaj Ha-Tóra, 2 – 4 naopak hovorí o anjeloch ako o stvorených bytostiach). Aj pokiaľ dôjde k nadprirodzenej udalosti, ktorú možno chápať ako zázrak, nie je porušením zákonov vesmíru.^[18] Vzkriesenie preto nemôže byť večné a zmŕtvychvstalí nakoniec znova umrú. Maimonides tiež nehovorí o tom, že by všetci mali vstať z mŕtvych. Jeho názorom je, že v určitom, nedefinovanom čase pred príchodom Olam Ha-Ba dôjde k istej forme vzkriesenia. Nasledujúci svet bude ale úplne nehmotný. Píše: „Sme názoru že, na základe týchto veršov (Dan 12, 2; 12, 13), tí, ktorí sa vrátia do tiel budú jesť, piť, súložiť, mať deti a zomrú po tom, ako prežili dlhý život, podobne dlhý ako životy tých, ktorí budú žiť za dní Mesiáša.“ Vzkriesenie chápe ako fyzický zázrak predpovedaný Danielom, ktorý nemá nič spoločné ani s mesiášskym vekom ani s nehmotným druhým svetom.

V Mišne Tóra Maimonides vytvoril zborník talmudického práva nesmierneho rozsahu a hĺbky. Dielo zahŕňa všetky záväzné zákony z Talmudu a pripája k ním i stanoviská gaonov. Tento spis sa stal predchodcom dvoch neskorších zborníkov zákonov, Arba´ah Turim a Šulchan Aruch.

Po svojom vzniku vyvolala Mišne Tóra búrlivý odpor. Dôvodom bolo v prvom rade to, že Maimonides kvôli stručnosti neuviedol odkazy na svoje zdroje, v druhom rade to, že v mnohým sa predhovor k dielu zdal ako podnecujúci k obmedzeniu štúdia Talmudu, hoci Maimonides neskôr sám vysvetlil, že to nebolo jeho zámerom. Jeho najvážnejšími odporcami sa stali rabíni z Provensalska. Rozsiahla kritika Mišne Tóra z pera rabiho Avraham ben Davida (Raavad III) je vytlačená prakticky vo všetkých jej vydaniach. Napriek tomu bolo v Maimonidovom diele rozpoznaný obrovský prínos k systematizácii halachy. V neskorších dobách sa štúdium Mišne Tóry značne rozšírilo a jej výkladu sa prikladala veľká váha pri vynášaní rozsudkov.

Rabi Jozef Karo, autor zborníka Šulchan Aruch, reagujúci na snahu tých, ktorí chceli presadiť, aby sa v právnych otázkach dávala prednosť mladším dielam pred Maimonidovou Mišne Tóra, napísal: “Kto by sa odvažoval nútiť spoločenstvá, ktorá sa riadia Rambamom, aby sa riadili podľa rozhodnutí niekoho iného, novšieho či staršieho?... Rambam je najväčší spomedzi tých, ktorí predkladajú rozhodnutia, a všetky spoločenstvá zeme Izrael, arabských zemí a Magrebu konajú podľa jeho slov a považujú ho za svojho rabiho.”^[19]

Maimonidovo často citované poučenie znie: “Je lepšie a prijateľnejšie prepustiť tisíc vinných ako odsúdiť na smrť jediného nevinného.” Podľa Maimonida by trest smrti obžalovaného v prípade inom ako pri absolútnej istote viedol k postupnému sa znižovaniu latky závažnosti dôkazu a nakoniec by došlo k odsúdeniu na základe púheho rozmaru sudcu.^[20]

Odborníci na judaizmus v Číne si povšimli, že Mišne Tóra vykazuje pozoruhodnú podobnosť s liturgiou židov z Kaifengu, potomkov perzských obchodníkov, ktorí sa usadili v Číne v dobách ranej dynastie Sung.^[21] Michael Pollak poukazuje na podobnosti v podaní Tóry a na jej delenia na 53 oddielov podľa perzského spôsobu^[22], dodáva však, že neexistujú dôkazy pre tvrdenie, že by sa židia v Čine mohli zoznámiť s Maimonidom.^[23]

Maimonides bol autorom diel z oblastí židovského náboženstva, talmudického práva, filozofie a medicíny. Väčšina z nich bola napísaná v žido-arabskom dialekte. Výnimkou je Mišne Tóra napísaná v hebrejčine.

• Piruš Ha-mišnajot (Komentár k Mišne), napísaný v žido-arabskom dialekte. Jeden z prvých textov tohto typu, jeho úvodné pasáže sú často citované.
• Sefer Ha-micvot (Kniha príkazov), obsahuje krátky komentár k príkazom týkajúcim sa Tóry.
• Sefer Ha-Š´mad (Kniha mučeníctva)
• Mišne Tóra, tiež známa ako Sefer Jad Ha-Chazakah (Kniha mocnej ruky), prehľadný zborník židovského talmudického práva.
• Moreh Nevuchim (Sprievodca zblúdilých), filozofický spis pokúšajúci sa nájsť súlad i rozdiel medzi aristotelovskou filozofiou a judaizmom, napísaný v žido-arabskom dialekte. Prvý preklad do hebrejčiny urobil Samuel ibn Tibbon roku 1190.
• Tešuvot, zozbieraná korešpondencia a responzá obsahujúca množstvo listov adresovaných židovskej komunite (o zmŕtvychvstaní a živote po smrti, o konverzii k iným náboženstvám a známy Iggeret Tejman, List jemenským židom).
• Pojednanie o logike (arabsky: Maqala Fi-Sinat Al-Mantiq), dočkalo sa 17-násobného vydania vrátane edícií v latinčine (1527), nemčine (1805, 1822, 1828, 1833), francúzštine (1935) a angličtine (1938) a v skrátenej verzii i v hebrejčine.

Maimonides bol autorom desiatich známych lekárskych spisov v arabčine.

• Výňatky z Galéna, tiež Umenie liečiť, výťah z masívneho Galénovho diela
• Poznámky k Hippokratovým Aforizmom
• Mošeho lekárske aforizmy (arabsky: Fusul Musa, hebrejsky: Pirkej Moše), obsahujú 1500 stručných lekárskych výrokov vrátane veľkého počtu popisu ochorení.
• Traktát o hemoroidoch, pojednáva tiež o zažívaní a stravovaní.
• Traktát o spolunažívaní, obsahuje receptúry na afrodiziaká a anti-afrodiziaká.
• Traktát o astme, pojednáva o podnebiach a stravovacích návykoch a ich vplyve na astmu, zdôrazňuje dôležitosť čistého vzduchu.
• Traktát o jedoch a protijedoch proti nim, raná toxikologická príručka, obľúbená počas nasledujúcich storočí.
• Regimen Sanitatis, pojednanie o zdravom životnom štýle a vzťahu medzi telom a mysľou.
• Pojednanie vysvetľujúce záchvaty, odporúča zdravý životný štýl a vyhýbanie sa nadbytku.
• Slovník názvov liečiv, prehľadný zoznam liečiv umožňujúci ich identifikáciu a aplikáciu v rozsahu 405 odstavcoch, udáva názvy v arabčine, gréčtine, sýrčine, perzštine, berberštine a španielčine.

Maimonides bol jeden z najvýznamnejších židovských učencov stredoveku. Rozšírené stredoveké porekadlo, ktoré poslúžilo tiež ako jeho epitaf, tvrdí: Od Mojžiša [t. j. z Tóry] po Mojžiša [t. j. Maimonida] sa nenašiel nikto väčší ako on.

V storočiach, ktoré nasledovali po Maimonidovej smrti, sa radikálni židovskí učenci delili na zástancov a odporcov Maimonida. Umiernení učenci z veľkej časti prijali Maimonidom podaný aristotelizmus a odmietli iba tie jeho prvky, o ktorých súdili, že sú v rozpore s náboženskou tradíciou. Eklekticizmus tohoto typu dosiahol vrchol v 14. a 15. storočí.

Najprísnejšia stredoveká kritika Maimonida je Or Adonaj Chasdaja Kreskasa. Kreskas sa oprel do eklekticizmu tým, že vyvrátil jednoznačnosť aristotelizmu nielen v oblasti náboženstva, ale i v stredovekých exaktných vedách, ako napríklad vo fyzike a geometrii.

Tomáš Akvinský cituje Maimonida vo viacerých svojich dielach vrátane Komentáru k Sentenciám Petra Lombardského.^[24]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Maimonides

Astronomický portál

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Maimonides na anglickej Wikipédii.