Oceánska zemská kôra (alebo len skrátene oceánska kôra) je spodná časť zemskej kôry. Nachádza sa vo veľkej časti pod hladinou oceánov, prípadne aj niektorých morí. Napriek tomu, že je menej prístupná vedeckému pozorovaniu ako kontinentálna kôra, tvorí približne 70 % celkového povrchu zemskej kôry.
Vlastnosti
Oceánska kôra je ťažšia (priemerná hustota sa pohybuje okolo 3,3 kg dm-3) ako kontinentálna kôra a je aj tenšia - priemerná hrúbka je 5 až 10 km. Jej vek je tiež mladší, najstaršie časti oceánskej kôry majú niečo cez 200 miliónov rokov, majú zväčša maximálne jurský vek.
Chemické a minerálne zloženie oceánskej kôry
Atlantický oceán
Tichý oceán
Indický oceán
Celkovo
Oxidy
SiO2
50,7
50,2
50,9
50,5
TiO2
1,49
1,77
1,19
1,56
Al2O3
15,6
14,9
15,2
15,2
FeO + Fe2O3
9,85
11,3
10,3
10,5
MgO
7,69
7,10
7,69
7,47
CaO
11,4
11,4
11,8
11,5
Na2O
2,66
2,66
2,32
2,62
K2O
0,17
0,16
0,14
0,16
P2O2
0,12
0,14
0,10
0,13
Celkom
99,68
99,63
99,64
99,74
Minerály
Kremeň
0,76
0,93
1,60
0,94
Ortopyroxény
1,0
0,95
0,83
0,95
Albit
22,51
22,51
19,64
22,17
Anortit
30,13
28,14
30,53
29,44
Diopsid
20,84
22,5
22,38
21,62
Hyperstén
17,32
16,53
18,62
17,19
Olivín
0,0
0,0
0,0
0,0
Muskovit
4,34
4,74
3,90
4,44
Ilmenit
2,83
3,36
2,26
2,96
Apatit
0,28
0,32
0,23
0,30
Stavba a zloženie oceánskej kôry
Stavba
Oceánska kôra vytvára tri základné štruktúry. Oblasti rozchádzania tektonických platní, tzv. stredooceánske chrbty, kde dochádza k praskaniu kôry a výlevom bazaltovej lávy. Na týchto miestach oceánska kôra vzniká a neustále prirastá. Pasívnym pohybom (tzv. spreading) je tlačená ďalej od stredooceánskych chrbtov na obidve strany. Na pasívnych okrajoch platní oceánska kôra prechádza buď do kôry zmiešaného typu a neskôr do kontinentálnej kôry, alebo zaniká pri subdukcii v hlbokomorských priekopách. Pri subdukcii a následnej kontinentálnej kolízii niekedy dochádza k akrécii alebo obdukcii.
Horninové zloženie
Rozoznávajú sa dva typy oceánskej kôry, ktoré sú určené rýchlosťou rozpínania na stredooceánskych chrbtoch ako aj jej tektonickým režimom. Sú to zriedkavejší tzv. hessovský typ (podľa H. Hessa) a častejší penroský typ (podľa mesta Penrone)[1]. Oceánska kôra je tvorená vo veľkej miere mafickýmihorninami a jej povrch je pokrytý hlbokomorskými sedimentami. V menej častom hessovskom type kôry prevažujú ultrabázické plášťové horniny. Pre penroský typ sú typické bazalty a charakteristický ofiolitový komplex. Jej zloženie je vo väčšej miere zisťované nepriamo (či už analýzou starých obdukovaných ofiolitov, modelovaním štruktúry na základe analýzy prechodu seizmických vĺn alebo aj zanalýzou vzoriek odobratých z morského dna, prípadne z podmorských vrtov). Jej štruktúra je pomerne jednoduchá a dá sa rozčleniť na tri vrstvy:
vrchná vrstva - je tvorená sedimentami, ktoré môžu dosahovať hrúbku až 1 km. Stupeň litifikácie (spevnenia) narastá smerom nadol. Zloženie sedimentov sa mení v závislosti od vzdialenosti sedimentačného prostredia od pevniny. V blízkosti pobrežia prevládajú úlomky kontinentálnej kôry transportované z kontinentálneho šelfu, v oceánskych panvách sú to zvyšky schránok morských živočíchov, či už vápnité alebo kremičité (no aj v tomto prostredí sa nachádzajú vložky vulkanických, alebo kontinentálnych prachov, ktoré sem boli transportované turbiditnými prúdmi). V oblasti stredooceánskych chrbátov je sedimentová vrstva značne tenšia, prípadne je výskyt úplne absentuje.
stredná vrstva - stredná, 1,5 až 2 km hrubá vrstva je tvorená vo vrchnej časti prevažne jemnozrnnými až sklovitými poduškovými bazaltami, pochádzajúcimi z erupcií z riftových zón. Pod ňou sa nachádza komplex dajok.
spodná vrstva - tzv. hlavná vrstva je približne 5 km hrubá vrstva intruzívnych ultramafík (väčšinou v určitom štádiu metamorfózy) ako sú gabrá a peridotity a hornblendity. V oblasti riftových zón táto vrstva plynule prechádza do vrchného plášťa. Niekedy sa zvykne rozdeľovať na vrchnú vrstvu tvorenú gabbrami a spodnú ultramafickú vrstvu
Osobintým prípadom je zloženie oceánskej kôry v subdukčných zónach, kde dochádza k poklesávaniu oceánskej kôry do vrchného plášťa. Pri poklese často dochádza k nazhromaždeniu vrchnej vrstvy sedimentov, takto chaoticky nazhromaždené zmesi sa nazývajú tektonické melanže. V hlbších častiach subdukčnej zóny dochádza k dehydratácii a ďalším metamorfným zmenám v poklesávajúcej kôre, horniny sa postupne menia na modré bridlice, prípadne eklogity, nakoniec dochádza aj k parciálnemu taveniu.
Chemické zloženie
Chemické zloženie bazaltov eruptovaných je charakteristické nižším obsahom draslíka a titánu[1]. Označujú sa ako MORB (Middle-ocean ridge basalts - bazalty stredooceánskych chrbtov). Magmy, ktoré produkujú horniny takéhoto typu sa nazývajú tholeiitické. Pre stredooceánske bazalty je charakteristický aj vyšší obsah nekompaktabilných a rádioaktívnychprvkov ako niób, tantal, olovo, tórium, urán, lantanoidy a prvky vzácnych zemín. Existuje viacero typov MORB bazaltov (napr. N-MORB, E-MORB), každý z nich je typický pre určitú geotektonickú pozíciu.
Oceánska kôra vzniká v riftoch stredoocenskych chrbátov výnosom magmy z vrchného plášťa. Magma na povrchu tuhne a je unášaná pohybom smerom preč od riftovej zóny chrbta. Postupne sa na ňu usadzujú sedimenty a nakoniec je pohltená v subdukčnej zóne hlbokomorských priekop. Celý tento cyklus trvá približne 200 miliónov rokov (zodpovedá približne začiatku jury), čo je v podstate aj najstarší vek, aký v súčasnosti dosahuje oceánska kôra.
