Pavel Vilikovský (* 27. jún 1941, Palúdzka, teraz súčasť Liptovského Mikuláša – † 10. február 2020[1]) bol slovenský prozaik, prekladateľ a publicista.[2]
Životopis
Narodil sa v rodine literárneho historika a vzdelanie získal na dnešnom Gymnáziu na Grösslingovej ulici. V roku 1958 nastúpil na FAMU v Prahe, no v rokoch 1960 – 1965 študoval v Bratislave na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, odbor slovenčina – angličtina. V rokoch 1964 – 1970 pracoval ako redaktor v časopise Slovenské pohľady, v rokoch 1970 – 1976 bol redaktorom vydavateľstva Tatran, v rokoch 1976 – 1996 pracoval ako redaktor a šéfredaktor časopisu Romboid, bol redaktorom slovenskej redakcie časopisu Reader’s Digest. Venoval sa prekladateľskej činnosti. Žil v Bratislave. Je bratom významného anglistu, prekladateľa, teoretika prekladu, pedagóga a diplomata Doc. PhDr. Jána Vilikovského.
Tvorba
Vo svete literatúry začínal ako prozaik, neskôr sa venoval tiež prekladom.
Prvé prozaické diela uverejňoval v časopise Mladá tvorba. Vo svojich dielach zobrazoval životné pocity, túžby a postoje mladých ľudí povojnovej generácie, ich snahu nájsť zdroj ľudského šťastia v opravdivosti citu, ktorý získavajú vďaka konfrontácii s najvšednejšími vecami sveta. Snaží sa tiež pochopiť význam ľudského konania, poľudšťuje osobnosti literárnej a národnej tradície, ktoré zbavuje mýtických nánosov.
Viac než príbeh ho zaujíma samotné rozprávanie príbehu. Používa presné výrazy na vyjadrenie myšlienok, pocitov a dejov, pričom táto presnosť má byť nositeľom významu. No zároveň pochybuje o tom, či je slovo schopné byť nositeľom významu, dokonca pochybuje i o samotnej existencii významu ľudského konania.
Kompozičná aj námetová originálnosť, nevšednosť epických situácií a prelínanie sa úvahových i dejových prvkov s využívaním iných textov zaraďujú tohto autora k predstaviteľom slovenskej postmodernej literatúry.
V prekladateľskej časti svojej tvorby sa venoval najmä prekladom z anglickej a americkej prózy (James Aldridge, William Faulkner, Joseph Conrad, Virginia Woolfová, Kurt Vonnegut a i.); príležitostne však prekladal i eseje (Thomas Stearns Eliot) a básne. V priebehu 70. rokov sa tak vypracoval na jedného z najkvalitnejších prekladateľov z angličtiny.
Ocenenia
- Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ 1996 za knihu Krutý strojvodca
- Cena Všeobecnej úverovej banky za najlepšiu prózu za rok 1996 (Krutý strojvodca)
- Cena Dominika Tatarku za rok 1996 za knihu Krutý strojvodca
- Stredoeurópska cena (Vilenica 1999)
- 2x cena Anasoft litera – 2006 za knihu Čarovný papagáj a iné gýče, 2014 za knihu Prvá a posledná láska[2]
Dielo
- 1965 – Citová výchova v marci, zbierka poviedok
- 1983 – Prvá veta spánku, novela s detektívnou zápletkou
- 1989 – Eskalácia citu, kniha poviedok
- 1989 – Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, novela
- 1989 – Večne je zelený… , burleskná novela
- 1991 – Slovenský Casanova (spoluautor Lajos Grendel)
- 1992 – Peší príbeh, novela
- 1996 – Krutý strojvodca, zbierka poviedok
- 1998 – Okrídlená klietka alebo zo života mladého Slovenska a starých Slovákov, spoločenská publicistika (spoluautor Tomáš Janovic)
- 2001 – Posledný kôň Pompejí
- 2004 – Vyznania naivného milovníka
- 2005 – Čarovný papagáj a iné gýče
- 2006 – Silberputzen. Leštenie starého striebra
- 2009 – Vlastný životopis zla
- 2010 – Pes na ceste
- 2013 – Prvá a posledná láska
- 2014 – Letmý sneh
- 2017 – Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa
- 2018 – RAJc je preč
Referencie
- ↑ https://dennikn.sk/1752015/pavel-vilikovsky-skromny-slusny-a-nesmierne-mudry/
- ↑ a b TASR. Zomrel spisovateľ Pavel Vilikovský. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2020-02-10. Dostupné online [cit. 2020-02-11]. ISSN 1336-1996.
