Pavol Strauss

	Pavol Strauss
	slovenský lekár, spisovateľ, filozof
Narodenie	30. august 1912; Liptovský Mikuláš
Úmrtie	3. jún 1994 (81 rokov); Nitra
	Biografický portál

MUDr. Pavol Strauss (* 30. august 1912, Liptovský Mikuláš – † 3. jún 1994, Nitra) bol slovenský lekár, filozof, prozaik, esejista, prekladateľ a účastník Slovenského národného povstania.

Životopis

Za autentického sprievodcu jeho pozoruhodným životom možno považovať autobiografiu Kolíska dôvery, vydanú až roku 1994. Strauss študoval na gymnáziu v rodisku, kde aktívne pôsobil v samovzdelávacom krúžku M. M. Hodžu. Po maturite študoval medicínu vo Viedni a štúdium ukončil roku 1938 na nemeckej univerzite v Prahe. V rokoch 1938 – 1939 absolvoval ročnú vojenskú prezenčnú službu. Pracoval ako lekár v Palúdzke a Ružomberku. Na katolícku vieru konvertoval zo židovstva po dvojročnom zápase v roku 1942. Roku 1944 narukoval ako vojak slovenskej armády do vojenskej nemocnice v Ružomberku, kde ho zastihlo Slovenské národné povstanie. Pracoval v poľnej nemocnici v Korytnici a po potlačení povstania prešiel do hôr. Pred skončením vojny bol v sústreďovacom tábore v Novákoch. Potom ďalej pracoval ako chirurg v Bratislave a v rokoch 1946 – 1956 ako primár v Skalici. Konečne, v rokoch 1956 – 1982 pôsobil ako chirurg v Štátnej nemocnici v Nitre. Detstvo i študentské roky prežil v dome svojho starého otca, lekára Bartolomeja Kuxa, ktorý bol vzdelaným, no skeptickým Židom. I pod jeho vplyvom mladý Strauss vnímal Boha väčšmi panteisticky, čo ho napĺňalo strachom a neistotou. Po puberte sa ho zhostili pochybnosti o hodnote sveta, v ktorom všade videl príkru sociálnu nespravodlivosť. U viacerých svojich židovských súkmeňovcov videl veľa negatívnych vlastností, no na druhej strane svietil mu cez židovstvo príklad chasidských rabínov. Na konci gymnaziálnych rokov koketoval s komunizmom, študoval Mehringove, Engelsove, Leninove, Plechanovove a Bucharinove diela. Bol pod silným vplyvom surrealizmu Bretona, Éluarda, poetizmu a dadaizmu. Za pražských štúdií prešiel bohatými kultúrnymi zážitkami, ktoré však v spätnom pohľade vnímal len ... ako nálepku, ako náplasť na rozcapartené vnútro. Vonkajší nepokoj nad nepokojnejším hriešnym vnútrom. Neujasnenosť v morálnych ohľadoch, túžba vyniknúť a veľký hlad po pravde, čistote a istote, i mimo tie rozkričané sociálne problémy... A predsa vo všetkom tomto neskôr nachádza niečo pozitívne a považuje to za prvú fázu svojej konverzie ku kresťanstvu. Charakterizoval ju ako výzvu na odídenie zo seba a na žitie s druhými, na žitie svetu, osobitne svetu budúcnosti. Druhá fáza jeho obrátenia sa začala počas vojenčiny v Ružomberku, kde na neho veľmi pozitívne vplývala rodina konvertitov Munkovcov. Oni mu sprístupnili katolícku literatúru, najmä diela Lipperta a Guardiniho. No hltavo číta ďalšie diela od Maritaina, Blondela, Gilsona, Guittona, Rilkeho, Papiniho, Bergsona a ďalších. Nedokáže sa však úplne odpútať od myšlienok Nietzscheho, Bretona a od niektorých ideí publikovaných v časopise Psyché. V tretej fáze Straussovej konverzie, začínajúcej zhruba rokom 1940, už prijíma výzvu na krst najmä od kanonika Jozefa Kožára, ktorý ho vyše pol roka zasväcoval do Nového zákona. Tesne pred krstom si vykonal exercície pod vedením jezuitu Jána Diešku a napokon absolvoval rozhovory s vtedajším provinciálom jezuitov, pátrom Jozefom Mikušom. V pokonverznom období si upevňoval vieru čítaním náboženskej literatúry, najmä Nasledovania Krista, Filotey a vnikaním do liturgického života Cirkvi. Akýmsi duchovným manuduktorom mu bola jeho manželka Mária, rod. Loydlová.

Ocenenia

1992 - čestný občan mesta Nitra^[1]

Dielo

Die Kanone auf dem Ei, 1936 (básne).
Schwarze Verse, 1937 (básne).
Všetko je rovnako blízke i ďaleké (Kaleidoskop z cesty po Švajčiarsku), 1946.
Mozaika nádeje, Bratislava, 1948.
Stĺpy, Ružomberok, 1948.
Aforistické diárium, Ružomberok, 1960.
Krížová cesta pre chorých, Ružomberok, 1964.
Postila dneška, Ružomberok, 1965.
Zápisky diletanta, Bratislava, 1968.
Zákruty bez ciest, Bratislava, 1971.
Roztrhnutá opona, Ružomberok, 1972.
Rekviem za živých, Bratislava, 1991.
Nádhera nečakaného. Úsmev nad úsmevom (Myšlienky a aforizmy), Bratislava, 1992.
Kvety z popola, Martin, 1992.
Mozaika nádeje (rozšir. vyd.), Bratislava, 1992.
Ecce homo, Bratislava, 1992.
Tesná brána, Bratislava, 1992.
A slovo zdúchal duch, Bratislava, 1992.
Krížová cesta (Mozaika meditácií), Bratislava, 1993.
Za mostom času, Košice, 1993.
Kolíska dôvery, Trnava, 1994.
Odvrátený hlas. Poznámky ku všetkému i k životu, Bratislava, 1994.
Torzo ticha Bratislava, 1995.
Život je len jeden, Bratislava, 1996.
Človek pre nikoho, Bratislava, 2000.
Sme mocnejší než čas. Apokalyptické tiene, Bratislava, 2005.
Zobrané spisy:
- zv. 1: S výhľadom do nekonečna, Prešov, 2010.
- zv. 2: Hudba plaší smrť, Prešov, 2010.
- zv. 3: Rekviem za neumieranie, Prešov, 2010.
- zv. 4: Skalpelom i perom, Prešov, 2010.
- zv. 5: Ozveny vnútorných hlasov, Prešov, 2010.
- zv. 6: Aforistické iskrenie, Prešov, 2010.
- zv. 7: Život je provizórium, Prešov, 2011.
- zv. 8: Slovenské básne, Prešov, 2011.
- zv. 9: Nemecké básne, Prešov, 2011.
- zv. 10: Preklady a korešpondencia, Prešov, 2012.

Práce o ňom

BÁTOROVÁ, M.: Paradoxy Pavla Straussa. Bratislava, 2006.
Časopis: Listy Pavla Straussa. Mikuláš, 2007 – 2010, č. 1 – 9.
LETZ, J.: Slovenská kresťanská filozofia 20. storočia a jej perspektívy. Krakov/Trnava, 2010, s. 82 – 86, 96 – 98, 354.
PRUŽINEC, T.: Filozofia spomienok. K filozofickej a literárnej metodológii Straussovho diela Človek pre nikoho. Philosophy of Memories. About the Philosophical and Literary Methodology of Strauss’s Book Man for Nobody. In: Konštantínove listy / Constantine’s Letters 15/1 (2022), pp. 149 – 160.
PRUŽINEC, T.: Deväť dní s Pavlom Straussom alias deviatnik láskavého človeka. Od skalpela k filozofii, od filozofie k poézii, od poézie k mystike a od mystiky ku skalpelu. Gelnica: Vydavateľstvo G-Ateliér, 2021.
RYBÁK, P.: P. Strauss – bojujúci zvon tejto doby. In: Viera a život, 1992, č. 3.
Spolok priateľov MUDr. Pavla Straussa