Poznanie

Poznanie je nadobudnutie poznatkov; vzťah medzi poznávaným a poznávajúcim. Procesuálnou stránkou poznania je poznávanie. Výsledkom, produktom poznávania je poznatok. Poznanie je predmetom skúmania v rámci teórie poznania, psychológie, intelektiky, biológie, informatiky, kybernetiky a iných disciplín.^[1]

Táto kapitola obsahuje filozofické názory na poznanie.^[2]

• Charles Sanders Peirce: Poznanie je úsilie dosiahnuť pevné presvedčenie. Cieľom poznania je dosiahnutie pravdy, čo však nie je záležitosť individuálna, lež celých dejín.
• Claude Tresmontant: Poznanie je asimilácia informácie, ktorá sa nachádza mimo nášho ducha, v objektívnej skutočnosti.
• Aristoteles: Poznanie je rozvíjajúci sa proces začínajúci najjednoduchším, elementárnym zmyslovým poznaním ako historicky prvou rovinou poznania, ktorou poznávame konkrétne bytie, t. j. prvé podstaty. Prostredníctvom zmyslového poznania si osvojujeme jedinečné. Postihnutie všeobecného je výsadou rozumu, ktorý podobne ako zmysly čerpajú z reality - čerpá zo zmyslovej skúsenosti. Gradácia je teda nasledovná: pocit (vnímanie), predstava, skúsenosť posilnená pamäť, umenie, veda. vedecké poznanie je vyvrcholením celého procesu poznania.
• Augustín z Hippa: Poznanie sa zakladá na vnútornej sebaistote vedomia: môžem sa mýliť vo veciach vonkajšieho sveta, môžem pochybovať o ich poznaní, ale tým, že pochybujem, uvedomujem si sám seba ako pochybujúcu bytosť. Ak sa totiž mýlim, potom som. Každý, kto si uvedomuje, že pochybuje, uvedomuje si niečo pravdivé a zároveň nadobúda istotu toho, čo si uvedomuje.

Pravdu nemožno nájsť mimo človeka: nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra! V ľudskom vnútri prebýva pravda. Len vo svojom vnútri nachádza človek nevyhnutné a isté pravdy, ktoré platia nadčasovo a nadindividuálne - napríklad princípy matematiky, logický princíp protirečenia a pod. Takéto pravdy nemôžu pochádzať zo zmyslovej skúsenosti. Naopak, ich analýza skôr ukazuje, že zmyslová skúsenosť už predpokladá určité idey, to znamená, že nejestvuje nijaká zmyslová skúsenosť bez účasti ducha.

Odkiaľ pochádzajú idey, ktoré sú nezávislé od zmyslovej skúsenosti? Večné pravdy sú nám dané vďaka tomu, že vyžarujú z Boha, ilumináciou.

• Demokritos: Poznanie existuje dvojakého druhu: jasné a nejasné. Nejasné poznanie je zmyslové, jasné poznanie je rozumové poznanie.
• John Dewey: Poznanie je nástroj orientácie človeka vo svete a nástroj pretvárania sveta. Poznanie nevypovedá o realite.
• Denis Diderot: Poznanie má pôvod v skúsenosti, týka sa len bezprostredne v zmyslovej skúsenosti prístupných javov, no predpokladá usmerňovanie rozumom.
• Empedokles: Poznanie zahrňuje tak zmyslové poznanie, ako aj rozumové poznanie.
• Epikureizmus: Poznanie pochádza zo zmyslových vnemov, ktoré sú jasné a určité. Vnemy nikdy nemôžu klamať, lebo sú odrazom od vecí sa oddeľujúcich obrazov, ktoré narážajú na zmyslové orgány a oznamujú svoju existenciu duši. Zmyslovým vnímaním nepoznáme priamo veci, ale len ich obrazy, ktoré môžu byť aj nesprávne interpretované, a tak môže vzniknúť i mylné hodnotenie skutočnosti. Klam teda môže vzniknúť len v procese tvorenia pojmov a súdov na základe predstavivosťou reprodukovaných zmyslových odrazov vecí.

Ak pojem zodpovedá zmyslovým odrazom vecí, vtedy sa ony stávajú pravdivými a možno ich pokladať za kritérium pravdivosti poznania. Pojmy sú podľa toho obrazmi alebo skôr všeobecnými schémami, ktoré vznikli v rozume vďaka mnohonásobným rovnakým vnemom daného predmetu. Vo vedomí sú vždy späté s vyslovením názvu. Ale ak sa tieto pojmy spájajú do súdov, v ktorých nejde o bezprostredný vnem, ale len o usudzovanie na základe všeobecných obrazových schém, vtedy môžu byť takéto súdy pravdivé, alebo klamné, alebo môžu byť kritériom poznania podľa toho, či domnienka vyplývajúca z takéhoto usudzovania bude, alebo nebude potvrdená. Tretím kritériom pravdy v epikureizme sú pocity, ktoré ukazujú človeku, či sa k svojmu šťastiu uberá správnou, alebo nesprávnou cestou. Príjemné pocity sú ukazovateľom jej správnosti, nepríjemné pocity odhaľujú jej falošnosť a nesprávnosť.

• Georg Wilhelm Friedrich Hegel: Poznanie je sebapoznanie ducha.
• Edmund Husserl: Poznanie prebieha v určitých aktoch, ktoré vystupujú v súvislosti vyjadrujúcej reči.

Poznanie zahrňuje rozum i nerozumné, nenazerateľné i nazerateľné atď., obsahuje celú sféru súdu, predikatívnu i predpredikatívnu, rôzne akty viery, nech je čímkoľvek a nech je akákoľvek, všetky modality viery.

Každý poznávací proces obsahuje moment, spojený s prianiami a snahami, smeruje k praktickým cieľom, má pozitívne hodnotovú orientáciu.

• Carl Gustav Jung): Poznanie pochádza z duše.
• Immanuel Kant: Poznanie je zjednocovanie rozmanitého, bezprostredne nazeraného zmyslami, najprv v obraznosti (Einblidungskraft) a dospieva zásluhou umu (Verstand) k jednote pojmu. Poznanie je uplatnenie syntetickej funkcie vedomia na 'látke' poznania v rámci kategórií a zásad, ktoré vyústilo do reprodukcie (Herstellung) istej jednotnej, objektívnej, všeobecnej súvislosti.
• Gottfried Wilhelm Leibniz: Poznanie zahrňuje empirické poznanie ako svoju významnú zložku, no okrem neho zahrňuje aj poznanie, ktoré nemožno vysvetliť či odvodiť zo skúsenosti a ktoré sa zakladá na rozume. Leibniz k Lockovej téze, že nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch, pridáva dôležitý dodatok: okrem rozumu samého.

Podľa Leibniza existujú dva druhy poznatkov (právd, výrokov):

• pravdy rozumu, t. j. analytické vety typu matematických výrokov; tieto majú apriórny (predskúsenostný) charakter a sú východiskom (alebo článkom) deduktívnych postupov;
• pravdy faktu, t. j. výroky založené na skúsenosti, ktoré sú príznačné pre prírodovedecké poznanie; dotýkajú sa iba nášho sveta, nie bytia všeobecne. Na rozdiel od právd rozumu nemajú univerzálnu platnosť.

V duchu Descartovho všeobecného kalkulu (mathesis universalis) sa pokúšal nájsť všeobecné formy vyjadrenia poznatkov v podobe vzťahov medzi vhodne zvolenými symbolmi, čiže pokúšal sa vypracovať základy formálnej logiky.

• Nicolas Malebranche: Poznanie je účasť na Božom poznaní, ktoré nás osvetľuje.
• Prótagoras: Poznanie je podľa Protagora čisto subjektívnym procesom.... Poznanie sveta podmieňuje zmenami, ku ktorým dochádza tak v subjekte, ako aj v objekte poznania. A preto každý kladný súd má rovnocenný záporný súd.
• Racionalizmus: Pramení hlavne v rozume, pretože bez rozumu by sme poznávali len nezmyselný chaos nesúvislých zmyslových údajov. Rozumové poznanie sa opiera o vrodené idey alebo vrodené princípy, ktoré sú úplne nezávislé od našej skúsenosti a ktoré by si bol schopný uvedomiť aj človek zbavených všetkých zmyslových funkcií, napr. logické zásada totožnosti, logická zásada sporu a logická zásada vylúčeného tretieho.
• Richard McKay Rorty. Poznanie je účasť na realite, v ktorej úlohou filozofie je dekonštruktivistický rozhovor o kultúrnej podmienenosti, z ktorej vyrastajú naše vždy len relatívne predstavy o tom, čo je skutočné.
• Sofisti: Poznanie je zmyslové vnímanie.
• Sokrates: Poznanie má všeobecnú platnosť, ktorá korení v rozume, najmä v pojmoch.
• Mladší stoicizmus: Poznanie sa zakladá na intuícii, ktorá má blízko k zjaveniu, keďže prijímané prepoklady a postuláty sú dogmatickej povahy.
• Transcendentalizmus: Transcendentalizmus chápe poznanie ako racionálnu a jedine možnú konštrukcie subjektu; usiluje sa nájsť apriórny zákon vývoja poznania.

• Platon: Poznanie existuje pravé a nepravé, pričom pravé je poznanie ideí uskutočňované rozumovou dušou. Základom poznania je priame nazeranie ideí. Ostatné poznanie je iba natoľko poznaním, nakoľko má účasť na tomto nazeraní.

Poznanie nemožno dosiahnuť zmyslami. Ozajstné poznanie nemôže poskytnúť ani mienka získaná indukciou z faktu premenlivej existencie vecí, pretože neodpovedá na otázku, prečo veci jestvujú. Ani samo objektívne myslenie, opierajúce sa o skúmanie elementov a pomerov častí vo veciach, nestačí. Poznanie, ktorého cieľom je vedenie o ideách, musí začínať prísne vedeckými úvahami, podobnými matematickým dôkazom. Cestou k nemu nie je diskurzívne myslenie, ale intuitívne nazeranie. Na to je potrebná primeraná duševná príprava spočívajúca v tom, že človek v mnohosti jednotlivých vecí začne vidieť jednu ideu a že znova v mnohých rozličných, hierarchicky navzájom spätých ideách vidí jednu ideu a konštatuje, že táto idea v sebe obsahuje celé množstvo iných rozličných ideí.

Vedenie, ktorého cieľom je poznanie ideí, je teda povznesením sa nad vonkajšie zmyslové veci k vnútornému zreniu najvyššej idey a v ďalšej etape zostupovaním od tejto najvyššej idey k vonkajším veciam a k ich vysvetľovaniu prostredníctvom nej. Idey má duša zatvorené v sebe a len sebe pripomína to, čo videla vo sfére ideí (rozpamätávanie sa), a keďže je spojená s telom týmto ideám prispôsobuje vonkajší svet.

Poznanie ideí si vyžaduje primeranú mravnú prípravu. Táto príprava spočíva v aplikovaní ideí na život a konanie človeka a týka sa cieľa morálky a prostriedkov k nemu vedúcich, predovšetkým cnosti.

Keď chceme niečo poznať, potrebujeme tri veci, štvrtá vec je samo vedenie - za piatu treba pokladať sám objekt, ktorý je poznateľný a skutočne jestvuje. Prvá vec je meno, druhá definícia, tretia obraz, štvrtá vedenie. Ak chceš porozumieť tomu, čo sme práve povedali, pochop to na jednom príklade a uvedom si, že je to tak so všetkým. Jestvuje čosi, čo sa volá 'kruh'; práve to, čo sme vyslovili, je jeho meno. Jeho definícia je druhá vec; skladá sa z mien a slovies, lebo 'to, čo má všade rovnakú vzdialenosť od stredu', by bola zrejme definícia toho, čo sa nazýva guľaté, okrúhle, kruh. Tretie je to, čo sa dá namaľovať a zotrieť, vysústruhovať a zničiť, lenže so samotným kruhom, na ktorý sa všetko toto vzťahuje, sa nedeje ani jedna z týchto zmien, pretože kruh je niečo iné ako tieto veci. Štvrtá vec je vedenie, rozumové poznanie a pravdivá predstava o týchto veciach; aj toto všetko treba považovať za jedno, pretože to nie je obsiahnuté ani v slovách, ani v priestorových tvaroch, ale v dušiach; z toho je jasné, že je to niečo odlišné aj od skutočného kruhu aj od toho, čo sme predtým zhrnuli do troch vecí. Z nich je príbuznosťou a podobnosťou piatej veci najbližšie rozumové poznanie; ostatné veci sú vzdialenejšie. To isté platí tiež, ak je predmetom nášho rozprávania rovný a okrúhly tvar a farba alebo dobro, krása a spravodlivosť i každé umele vytvorené a každé prirodzene vzniknuté teleso, oheň, voda i všetky podobné veci, každý živočích, duševná vlastnosť i všetko, čo robíme a trpíme. Kto totiž nepochopí nejako aspoň štyri z oných piatich vecí, nikdy nebude môcť úplne poznať piatu. Okrem toho pre nepatrné jazykové možnosti tieto štyri veci objasňujú nielen a akosť, ale aj podstatu každej veci. Preto sa nikdy nijaký rozumný človek nedováži uložiť svoje myšlienky do slov, ešte k tomu nezmeniteľných, ako je to pri písomnom zázname.

Až keď sa tieto jednotlivé veci, mená, definície, názory a iné zmyslové vnemy navzájom obrúsia a s dobrým úmyslom preskúmajú, nešetriac pritom otázkami a odpoveďami, zažiari o každej jednotlivej veci také rozsiahle svetlo poznania a rozumu, akého je len ľudská sila schopná.

Podľa Kanta je dogmatické poznanie také poznanie, ktoré prekračuje skúsenosť.^[3]

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Poznanie
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Poznanie