Primaciálny palác
palác
Štát	Slovensko
Kraj	Bratislavský
Okres	Bratislava I
Mesto	Bratislava
Adresa	Primaciálne námestie 2
- súradnice	48°08′38″S 17°06′36″V / 48,143889°S 17,110°V / 48.143889; 17.110
Štýl	klasicizmus
Výstavba	1778 – 1781
Pre verejnosť	verejnosti prístupný
Stav	zachovalý
Využitie	sídlo primátora Bratislavy, expozície Galérie mesta Bratislavy, reprezentačné priestory
Správa	Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy
Poloha v rámci Bratislavy
Poloha v rámci Starého Mesta
Wikimedia Commons: Primate's Palace, Bratislava
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Národná kultúrna pamiatka SR č. v Ústrednom zozname pamiatkového fondu: 101-184/1

Primaciálny palác je klasicistická palácová stavba na Primaciálnom námestí v Bratislave, niekdajšie sídlo ostrihomského arcibiskupa, najvýznamnejšia architektonická pamiatka uvedeného slohového obdobia v meste. Dnes je palác sídlom primátora hlavného mesta Bratislavy; niektoré jeho časti slúžia expozícii Galérie mesta Bratislavy.

Vďaka svojím architektonicko-umeleckým kvalitám je Primaciálny palác jednou z najvyhľadávanejších pamätihodností Bratislavy. Aj po vyše dvesto rokoch, môžu obyvatelia a návštevníci Bratislavy obdivovať úchvatnú stavbu citlivo zakomponovanú do mestskej zástavby historického jadra mesta.

Miesto, na ktorom dnešná stavba paláca stojí, bolo od najstarších čias centrálnym priestorom stredovekého mesta. Pulzoval tu čulý spoločenský život. Archeologické nálezy osídlenie tohto územia posunuli dokonca až do rímskych čias.

Na mieste dnešnej palácovej stavby stál už v stredoveku hospodársky dom ostrihomského arcibiskupa, v ktorom bývali správcovia arcibiskupských majetkov. V časti priliehajúcej k dnešnej Laurinskej ulici sa skladoval cirkevný desiatok, v časti orientovanej k terajšiemu Primaciálnemu námestiu dal postaviť už arcibiskup Dionýz Sečiansky (Szécsi) (1440 – 1465) kaplnku zasvätenú uhorskému kráľovi Ladislavovi I.

Predpokladá sa, že palác vznikol pravdepodobne už pred 13. storočím na základoch starej antickej stavby. Biskupský dom sa spomína v listine z roku 1370, kaplnka dokonca už o štvrťstoročie skôr.

Pre ďalší vývoj stavby mali zásadný vplyv udalosti v prvej tretine 16. storočia. V auguste roku 1526 prišlo na Moháčskom poli k známej bitke, v ktorej utrpelo uhorské vojsko porážku. Tá mala pre ďalšie osudy Uhorska neblahé následky. Jedným z nich bolo nútené presídlenie kráľovského dvora z Budína a správcu cirkevnej provincie z Ostrihomu do severne položenej Trnavy a Prešporka. V tom čase, za arcibiskupa Pavla Várdaya (1526 – 1549), prestavali obytné časti paláca na renesančnú kúriu a to v čase, keď Bratislava začala plniť funkciu hlavného a korunovačného mesta krajiny.

Fontána so súsoším Svätý Juraj zápasiaci s drakom na palácovom nádvorí a dedikačný nápis na zadnej strane fontány

Každý z arcibiskupov, ktorý tu sídlil, počnúc Petrom Pázmaňom (1616 – 1637), ju neustále zveľaďoval. Arcibiskup Juraj Sečéni (Széchényi) (1685 – 1695) ju dal v roku 1691 nadstavať o jedno poschodie.

Najväčšmi však k jej vzhľadu prispel arcibiskup Imrich Esterházi (1725 – 1745), veľký mecenáš a milovník a znalec umenia. S jeho pôsobením na arcibiskupskom stolci sa spájajú prestavby viacerých budov v meste. Veľkú pozornosť venoval svojej rezidencii, ktorá dostala v roku 1721 úpravy v barokovom slohu. Dal vystavať nové schody, až po horné propylaje a skrášlil palác mnohými nástennými maľbami zhotovenými v súdobom duchu. Pred priečelím budovy postavil portikus, ktorý sa opieral o stĺpy z kamenných kvádrov. Priestranstvo medzi fasádou paláca a zadnou časťou radnice dal uzavrieť umelecky kovanými mrežami. Na námestie pred palácom a pred slepú zadnú stenu radnice umiestnili sochu svätého Jána Nepomuckého medzi dvoma anjelmi. Holú stenu vyzdobili rozmernou freskou predstavujúcou priečelie poschodového paláca s balkónom na stĺpoch. Priestranstvo okolo sochy pokrýval pestovaný trávnik s okrasnými stromami.

Na prízemí paláca bola veľká zaklenutá sieň, kde sa konali zasadnutia miestodržiteľskej rady. Pravdepodobne sa tu zišiel aj korunovačný snem v roku 1563, pri príležitosti prvej z bratislavských korunovácií.

Palác, tak ako ho poznáme dnes, je výsledkom radikálnej prestavby v druhej polovici 18. storočia. Bratislava v tomto období prežívala mimoriadne priaznivé obdobie, ktorého jedným z prejavov bol aj nebývalý stavebný rozmach. V tomto duchu pristúpil k stavbe novej rezidencie, hodnej svojho postavenia arcibiskup a uhorský prímas Jozef Baťán (Batthyány) (1776 – 1799). Narodil sa vo Viedni v roku 1727 a vo veku necelých päťdesiat rokov sa stal hlavou katolíckej cirkvi v Uhorsku.

I keď dôvody, pre ktoré bola správa cirkevnej provincie nútená opustiť svoje tradičné sídelné mesto už dávno pominuli, kardinál Baťán sa rozhodol vystavať svoju rezidenciu v Bratislave, namiesto Turkami zničeného Ostrihomu. Viedli ho k tomu okrem toho i praktické dôvody – blízkosť svojich rodinných majetkov, ktoré ležali v okolitých mestách (Kittsee, Mosoň a Magyaróvár). Bol tu aj relatívne blízko svojich príbuzných, ktorí bývali vo Viedni. Nemenej závažným dôvodom bola dostupnosť cisárskeho a kráľovského dvora. V roku 1774 preto poveril svojho viedenského dvorného architekta Melchiora Hefeleho (1716 – 1794), aby pripravil plány nového paláca.

Hefele, žiak významného architekta Johanna Balthasara Neumanna, už dve desaťročia pracoval v službách Uhorskej kráľovskej komory a mal za sebou viacero úspešných projektov na sakrálnych i civilných stavbách nielen v Uhorsku ale aj za jeho hranicami (napr. Győr, Szombathely, Fertőd, Viedeň).

Zmluva s Hefelem je datovaná 24. februára 1777, výsledný variant schválil prímas Baťán 8. júna 1778. Starú arcibiskupskú kúriu vzápätí zbúrali a na jej mieste postavili palác s vnútorným nádvorím, honosným priečelím obráteným do námestia a so sochami na atike. Samotná realizácia stavby prebiehala do roku 1781.

Primaciálny palác ako sídlo ostrihomského arcibiskupa svojmu účelu neslúžilo dlho. O necelé polstoročie sa arcibiskup opäť sťahoval do Ostrihomu (prvým „presťahovaným“ bol Alexander Rudnay v roku 1820). Súviselo to so zmenou spoločensko-politických podmienok. Palác v Prešporku ostal opustený a chátral. Ako nepoužívaný ho dala cirkev do prenájmu. Istý čas tu sídlil dievčenský učiteľský ústav, neskôr dôstojnícka a priemyselná škola.

Začiatkom 20. storočia prišli prešporskí radní s myšlienkou rozšíriť priestory mestského magistrátu, sídliaceho dovtedy vo vedľa stojacej Starej radnici. Pre magistrát sa budova arcibiskupského paláca, i napriek pokročilej devastácii pôsobiaca honosne, javila ako veľmi vhodná. Poskytovala dôstojné reprezentačné priestory, ktoré v radnici chýbali. Padlo rozhodnutie o jej kúpe a po úspešných rokovaniach s arcibiskupským úradom sa v auguste 1903 stala majetkom mesta (podľa dochovaných záznamov mesto zaplatilo za kúpu paláca tristodvadsaťtisíc strieborných uhorských korún). Je ním dodnes.

Primaciálny palác patrí právom k najvyhľadávanejším pamätihodnostiam Bratislavy. Predurčuje ho k tomu nielen jeho poloha v samom centre mesta ale aj mimoriadne pôsobivý vzhľad hlavného priečelia vypĺňajúceho takmer bezo zvyšku južnú stranu rovnomenného námestia. Jeho atraktivitu v neposlednom rade znásobujú aj významné historické okamihy, v ktorých hral palác svoju úlohu.

Dvojpodlažná, štvorkrídlová stavba je charakteristická doširoka roztiahnutým, takmer symetrickým hlavným priečelím. Jeho ústrednú časť tvorí rizalit s predsunutým, balustrádou ohraničeným balkónom, podopieraným štvoricou dórskych sĺpov. Rizalit zavŕšuje mohutný trojuholníkový tympanón. Dve vrchné podlažia sú vo vertikálnom smere opticky delené pilastrami s korintskými hlavicami. Priečelie korunuje balustrádová atika a po celom obvode stavby obiehajúca horizontálna rímsa so zuborezom.

Z exteriérovej výzdoby si osobitnú pozornosť zasluhuje strecha paláca. Na prvý pohľad upúta predovšetkým uprostred umiestnený mohutný erb arcibiskupa Baťána korunovaný kniežacou čiapkou a kardinálskym klobúkom doplneným insígniami preláta.

Atiku strechy zdobia, ako jednu z mála budov v meste, kolosálne sochy umiestnené v symetrickom usporiadaní. Sú vytesané z pieskovca pochádzajúceho z lomov rakúskeho Sankt Margarethenu. Skupina šiestich alegorických sôch (štyroch samostatných skulptúr a dvoch súsoší) začína zľava súsoším Minervy, druhá socha predstavuje Múdrosť, tretia Lásku k vlasti; po pravej strane erbu sú sochy Mlčanlivosti, Čistoty srdca a napokon súsošie Božej múdrosti (Učenosti). Sochy v sebe nesú istú symboliku, ktorú vysvetlil historik Ján Matej Korabinský (1740 – 1811). Podľa neho prvé súsošie dvoch postáv na ľavej strane predstavuje antickú bohyňu múdrosti Minervu (vlastnosťami a atribútmi totožnú s gréckou Aténou), ktorá vyučuje mladíka túžiaceho po poznaní. Symbolom poznania je otvorená kniha pri nohách bohyne. Lásku k vlasti symbolizuje mladík v krátkej tunike držiaci v rukách dva vence – jeden uvitý z trávy a druhý z dubových listov.

Mlčanlivosť predstavuje iný mladý muž s mečom držiaci na hrudi zapečatený list ako znak tajomstva, ktoré je odhodlaný brániť. Čistota srdca je stvárnená postavou ženy, ktorá, stojac v pokore so sklonenou hlavou, tisne si obe dlane k hrudi. Výjav je umeleckou interpretáciou úryvku Ježišovej kázne o blahoslavenstvách: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8).

Posledná dvojica postáv, na pravej strane, sa dá vysvetliť ako alegória Božej múdrosti. Sediaca ženská postava drží v pravej ruke koleso dejín, nohou sa opiera o zemeguľu, a obracia sa k stojacej postave symbolizujúcej Cirkev, opierajúcej sa o stĺp, symbol stálosti.

Sochy, ktoré vznikli v rokoch 1779 – 1780, sú dielom dvoch viedenských umelcov – Philippa Jakoba Prokoppa a Matthäusa Köglera. Prokopp je autorom oboch krajných súsoší. Kogler vytvoril štyri samostatné figúry personifikujúce Cnosti; okrem toho je aj autorom mohutného erbu arcibiskupa Baťána.

Súbor sôch dopĺňajú štyri dekoratívne vázy, ktoré vytvoril Johann A. Messerschmidt, brat slávneho sochára Franza Xavera Messerschmidta.

Sochárska výzdoba atiky strechy

Philipp Jakob Prokopp, Minerva, 1779 – 1780, pieskovec

Matthäus Kögler, Múdrosť, 1779 – 1780, pieskovec

Matthäus Kögler, Láska k vlasti, 1779 – 1780, pieskovec

Matthäus Kögler, Mlčanlivosť, 1779 – 1780, pieskovec

Matthäus Kögler, Čistota srdca, 1779 – 1780, pieskovec

Philipp Jakob Prokopp, Božia múdrosť (Učenosť), 1779 – 1780, pieskovec

Palácovému priečeliu dominuje mohutný tympanón, ktorého plochu vypĺňa monochromatická mozaika od akademického maliara Ernesta Zmetáka (1919 – 2004). V roku 1959 nahradila fresku rakúskeho neskorobarokového maliara Franza Antona Maulbertscha (1724 – 1796). Maulbertsch, člen viedenskej Akadémie výtvarných umení, známy svojimi monumentálnymi sakrálnymi kompozíciami, prijal v roku 1780 pozvanie arcibiskupa Baťána, aby umelecky dotvoril novostavbu jeho paláca. Počas Maulbertschovho umeleckého pôsobenia vznikla nielen freska v tympanóne na priečelí ale aj monumentálna maľba v kupole palácovej kaplnky svätého Ladislava.

Puttiovia držiaci písmená C a I, iniciály osobného hesla arcibiskupa Jozefa Baťána a nápis s jeho menom

Podľa Korabinského pôvodná Maulbertschova maľba predstavovala alegorické vyobrazenie s ústrednou postavou cirkvi – nositeľky Božieho Desatora, ktorú ochraňujú alegorické postavy spravodlivosti a sily (stelesňovanej figúrou leva). Maľba bola zároveň oslavou arcibiskupskej moci, ktorej podliehalo celé Uhorsko, na freske reprezentované v cípoch sediacimi postavami, personifikujúcimi jeho dve hlavné rieky – Dunaj a Tisu.

Tematika sôch ako aj maliarskej výzdoby je známa už z popisov paláca, publikovaných krátko po jeho dostavbe. Okrem toho sú v arcibiskupskom archíve v Ostrihome uložené dva popisy umeleckej výzdoby, z ktorých jeden je vlastnoručne podpísaný Melchiorom Hefelem. Hefele je tiež autorom slov, ktorými vyjadril duchovný odkaz umeleckej výzdoby palácového priečelia: „Stálym štúdiom a úsilím sa človek dostáva k vede a cnosti, ktoré odmeňuje svet a Boh.“ Podľa týchto slov sa výzdoba mala stať trvalým poukázaním na to, že iba viera a náboženstvo sú schopné nastoliť večný poriadok.

Maulbertschova fasádna freska bola už v priebehu 19. storočia poškodená vplyvmi počasia až prakticky zanikla. Keď sa v roku 1937 sochár Alojz Rigele podieľal na reštaurovaní sochárskej výzdoby na atike, do svojho skicára zachytil farebné vyobrazenie zvyškov fresky, ktoré malo byť hodnoverným podkladom pri prípadnej renovácii maľby.

Zničenú maľbu však napokon nahradila mozaika majstra Zmetáka, kompozične i námetovo vychádzajúca z pôvodného diela. Na vrchole mozaiky sa nachádza štylizovaný mestský znak, ktorý nahradil erb Uhorska.

Zaujímavým umeleckým doplnkom palácového priečelia sú dvaja puttiovia umiestnení približne v strede fasády nad balkónom, ktorí vo svojich rukách držia pozlátené písmená C a I, inicály osobného hesla arcibiskupa Baťána: C – Clemencia (Láskavosť) a I – Iustitia (Spravodlivosť). Erb aj plastiky boli pôvodne polychrómované (práca J. Militza, bratislavského maliara a pozlacovača).

Stred palácového nádvoria vypĺňa ranobarokové súsošie svätého Juraja zápasiaceho s trojhlavým drakom, umiestnené na podstavci v osemhrannej nádrži. Dračie hlavy slúžia ako chrliče vody. Je dielom neznámeho kamenárskeho majstra, ktorý ho zhotovil podľa návrhu sochára a grafika Juraja Lippaya mladšieho, synovca ostrihomského arcibiskupa Juraja Lippaya.

Umiestnenie súsošia na nádvorí paláca, ktorý je sídlom mestského magistrátu, je viac ako symbolické. Svätý Juraj, zobrazený v jeho tradičnej ikonografickej kompozícii, bol jedným z mestských patrónov a od nepamäti mu Prešporčania prejavovali osobitnú úctu, o. i. tým, že na jeho sviatok, 24. apríla, si volili richtára a dvanásť prísažných. Na svätého Juraja sa tiež v Dóme svätého Martina udeľovali plnomocné odpustky. Na tradície sviatku svätého Juraja nadviazal mestský magistrát v súčasnosti, keď počas víkendu prislúchajúceho k tomuto dňu sa každoročne koná obľúbené podujatie Bratislava pre všetkých.

Súsošie na palácové nádvorie osadili v roku 1930. Rok predtým ho mestu daroval tunajší obchodník Rudolf Wahl (o tejto skutočnosti informuje pamätná tabuľa umiestnená na zadnej strane podstavca). Bolo v značne zúboženom stave a za jeho dnešný vzhľad vďačíme Alojzovi Rigelemu, ktorý ho zreštauroval.

Predpokladá sa, že súsošie bolo pôvodne súčasťou niektorej z fontán v parku Letného arcibiskupského paláca.

Interiér paláca dýcha noblesou a históriou. Pre bežného návštevníka sú prístupné výstavné priestory obrazárne v niekoľkých dobovo zariadených salónoch, pohľad do honosnej Zrkadlovej siene; prehliadková trasa ho napokon zavedie do arcibiskupovho preskleného oratória s možnosťou nahliadnuť do interiéru kaplnky svätého Ladislava.

Slávnostné schodisko vedie na reprezentačné prvé poschodie (piano nobile). Tu sa nachádza predsálie, ktorým sa vstupuje do najpriestrannejšej miestnosti paláca – Zrkadlovej siene. Je jadrom jeho dispozície. Architektonickým prevedením zaberá výšku oboch horných poschodí. Vertikálne je rozdelená okolo celej siene obiehajúcim balustrádovým balkónom. Dnes sa sieň využíva na zasadnutia mestského magistrátu, na usporadúvanie koncertov, sobášov či iných spoločenských podujatí.

Ďalšie palácové miestnosti na prvom poschodí slúžia ako výstavné priestory obrazárne, v ktorých sú vystavené umelecké diela predovšetkým obdobia baroka a klasicizmu. Až do roku 1975 tu sídlila Galéria mesta Bratislavy, ktorá sa v uvedenom roku presťahovala do zrekonštruovaného Mirbachovho paláca.

Obrazáreň v paláci bola zriadená v roku 1993 a predstavuje kolekciu niekoľkých desiatok zbierkových predmetov. Vo vstupnom salóne návštevníkov zaujmú najmä reprezentačné portréty vybraných panovníkov habsburského a habsbursko-lotrinského rodu. V ďalších miestnostiach sú umiestnené súbory holandského a flámskeho žánrového maliarstva 17. storočia, či obrazy s biblickou tematikou z dielní talianskych maliarov 16. a 17. storočia.

Najcennejším umeleckým exponátom výstavných priestorov je bezpochyby súbor šiestich nástenných tapisérií nachádzajúcich sa v piatich salónoch v severnom palácovom krídle. Ide o unikátnu kolekciu z prvej polovice 17. storočia s mytologickým výjavom. Tapisérie boli náhodne objavené vo vykurovacom otvore v predsieni Zrkadlovej siene počas rekonštrukčných prác na začiatku 20. storočia. Prečo boli gobelíny ukryté ako aj spôsob ako sa dostali do Bratislavy sú dodnes zahalené tajomstvom.

Najdôležitejším sakrálnym priestorom paláca bola jeho kaplnka. Existovala už v stredovekom paláci a už vtedy niesla patrocínium svätého Ladislava, arpádovského panovníka, jedného z uhorských krajinských patrónov (svätý Ladislav – uhorským kráľom v rokoch 1077 – 1095 – mal veľkú zásluhu na dokončení procesu christianizácie krajiny).

Predpokladá sa, že kaplnka (vysvätená v roku 1454) stála v pôvodnom paláci na tom istom mieste ako dnes. Podľa historických opisov obsahovala barokový drevený hlavný oltár z roku 1628 so sochou Panny Márie. Na stene kaplnky videl rozmerný obraz sediaceho kráľa svätého Ladislava, ktorý, podľa dedikačného nápisu na rube plátna, venoval dómsky kanonik Michael Veresmarti v roku 1634.

Pri výstavbe novej kaplnky arcibiskup Baťáni požadoval od architekta zachovanie jej umiestnenia. Mechele rešpektoval arcibiskupovo prianie a tomu pripôsobil aj projekt svojho paláca.

S vysvätením novej kaplnky prímas Baťány počítal už na sviatok svätého Ladislava 27. júna 1781, jej vnútorné zariadenie však ešte nebolo hotové. Dokončili ho až v septembri a hotovú kaplnku tak vysvätili až 9. novembra 1781.

Kaplnka je z exteriéru bežne prehliadnuteľná, pretože takmer nič nenasvedčuje o jej existencii. Je ukrytá v priečnom trakte medzi dvoma nádvoriami, bez zdôraznenia na fasáde a bez vežičky na streche. Jediným nenápadným znamením je reliéf Madony s dieťaťom z červeného mramoru, ktorý dal arcibiskup umiestniť nad vchod z nádvoria.

Kaplnka je vybudovaná na oktogonálnom pôdoryse. Jej vnútorný priestor vertikálne prestupuje všetkými podlažiami paláca, pričom vo výške piana nobile sa nachádzajú lodžie. Jedna z nich, súkromné oratórium arcibiskupa, je zakrytá drevenou zasklenou konštrukciou. Vertikálne je interiér kaplnky členený na dve podlažia oddelené po celom obvode obiehajúcou rímsou so zuborezom. Na najvrchnejšom poschodí zuborezová rímsa tvorí základnú obrysovú líniu pre kupolovú výmaľbu. Týmto architektonickým riešením bola vylúčená maliarska ilúzia plynulého prechodu steny do kupoly.

Steny kaplnky sú vyzdobené iluzívnymi maľbami navodzujúcimi dojem mramoru. Po obvode architekt vytvoril vysoké výklenky vertikálne oddelené pilastrami s korintskými hlavicami. Do troch z výklenkov sú umiestnené oltáre. Hlavný, zasvätený patrónovi kaplnky, a dva bočné – oltár svätého Jozefa a oltár strážnych anjelov.

Hlavný oltár nesie rozmerný obraz Apoteóza svätého Ladislava, ktorého autorom mal byť pôvodne maliar Anton Rosier (1717 – 1781). Ten k nemu vytvoril aj skicu no v jeho realizácii mu zabránila smrť (zomrel 1. júla 1781). Podľa Rosierom vypracovaného návrhu oltárny obraz napokon namaľoval Andreas Zallinger (1738 – 1805) v Bratislave usadený viedenský maliar. Obrazy bočných oltárov (Svätý Jozef Pestún a Anjelské chóry) namaľovali Maulbetschovi viedenskí žiaci a pomocníci – Jacob Kohl (1734 – 1788) a Johann Maydinger (1733 – 1806).

Umelecká výzdoba kaplnky vrcholí v nízkej oválnej kupole. Jej celú plochu vypĺňa monumentálna freska Zázrak svätého Ladislava z roku 1780 od Franza Antona Maulbertscha.

Maľba zachytáva jeden z výjavov z legiend o svätom Ladislavovi. Vyčerpané kráľovské vojsko napojila voda, ktorá zázračne vytryskla zo skaly po tom, čo do nej na koni sediaci Ladislav udrel svojou kopijou. Z nebies celú udalosť sleduje Panna Mária s Ježiškom na rukách. Maľba obsahuje množstvo postáv, medzi ktorými tri postavy majú zvláštny kultúrnohistorický význam: v strede skupiny vojakov napravo šľachtic v uhorskom zemianskom odeve, v strede skupiny vľavo páža s pštrosím perom na čiapke a s krčahom v ruke a úplne vľavo postava sedliaka-lukostrelca v plátenom odeve. Postavy reprezentujú tri spoločenské vrstvy súdobého obyvateľstva v typickom oblečení.

Kaplnka svojmu religióznemu poslaniu slúžila až do druhej svetovej vojny. Potom bola na polstoročie pre verejnosť uzavretá. Sprístupnila sa až po obnove v roku 1993. Dodnes slúži svojmu účelu pri nedeľných bohoslužbách. Na bohoslužobné účely ju využíva rímskokatolícka cirkev, pravoslávna cirkev ako aj Starokatolíci v Bratislave. Od roku 2023 využívajú kaplnku aj Starí rímskokatolíci, ktorí tam slúžia tradičné latinské sväté omše podľa starého rímskeho obradu, teda také, aké sa v kaplnke slávili od jej vzniku.

Luxusné arcibiskupské sídlo od svojho vzniku dlhší čas spĺňalo postavenie rezidencie s najvyšším spoločensko-politickým poslaním. Okrem toho, že tu počas slávností (korunovácie, slávnostné zasadania uhorského snemu a pod.) boli ubytovávaní predstavitelia najvyššej šľachty a neraz i korunované hlavy, palác sa stal i svedkom jednej z najvýznamnejších historických udalostí novodobých dejín. 26. decembra 1805 sa v honosnej Zrkadlovej sieni zišli zástupcovia najvyššej rakúskej a francúzskej diplomacie. Bratislavský mier, ktorý tu rakúske knieža Johann-Joseph Lichtenstein a francúzsky minister zahraničných vecí Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord podpísali, spečatil víťazstvo napoleonských vojsk v bitke pri Slavkove. Pripomienkou tejto udalosti sú dve pamätné mramorové tabule osadené v múre prejazdu paláca (v slovenčine a nemčine).

V sieni sa konali otváracie slávnostné zasadania Uhorského snemu, ktorý sídlil v súčasnej budove Univerzitnej knižnice. 11. apríla 1848 tu podpísal posledný, v Bratislave korunovaný panovník Ferdinand V. (po predchádzajúcom schválení Uhorským snemom) tzv. Marcové zákony, ktoré o. i. priniesli významné zmeny v štátopravnom usporiadaní habsburskej monarchie.

V Zrkadlovej sieni bola 3. augusta 1968 predstaviteľmi delegácií komunistických strán ZSSR, NDR, PĽR, MĽR, BĽR a ČSSR podpísaná Bratislavská deklarácia.^[1] Ani tá však neodvrátila vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska.

• Bratislavské gobelíny

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Primaciálny palác

• Zs. Lehel, Alojz Rigele, Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2008, ISBN 978-80-89218-56-1
• I. Rusina, Renesančná a baroková plastika v Bratislave, Tatran, Bratislava, 1983
• Št. Holčík, Korunovačné slávnosti Bratislava 1563 - 1830, Tatran, Bratislava, 1986
• J. Oršulová, Heraldické pamiatky Bratislavy, Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2007, ISBN 978-80-89218-64-6
• M. Melicherčík, Portréty 18. 19. storočia zo zbierok Galérie mesta Bratislava, Pallas, Bratislava, b.r.v.
• A. Lohnert, Stála expozícia anglických gobelínov a starého európskeho umenia, Galéria mesta Bratislavy, b.r.v.
• J. Cincík, Barokové freská Jeana Josepha Chamanta a Antona Franza Maulbertscha na Slovensku, Matica slovenská, Turčiansky Svätý Martin, 1938
• B. Bublincová, Št. Holčík, Bratislavské fontány, Tatran, Bratislava, 1990, ISBN 80-222-0175-8
• J. Pohaničová, Výnimočné stavby dlhého storočia. Od klasicizmu k moderne v architektúre na Slovensku, Trio Publishing, Bratislava, 2011, ISBN 978-80-89552-07-8
• Program priečelia Primaciálneho paláca v Bratislave - cirkevno-politický manifest z doby jozefinizmu

Historický portál Bratislavský portál Umelecký portál Architektonický portál