Proces s Vojtechom Tukom

Proces s Vojtechom Tukom bol súdny proces konaný po skončení druhej svetovej vojny s bývalým predsedom vlády vojnovej Slovenskej republiky a popredným predstaviteľom HSĽS-SSNJ. Po tzv. Tukovej afére z roku 1929 to bol druhý veľký proces proti Vojtechovi Tukovi.

Toto konanie sa radí medzi tzv. retribučné súdy, čo boli mimoriadne súdy^{[pozn 1]}, ktorých cieľom bolo vysporiadanie sa so zločinmi spáchanými počas druhej svetovej vojny. Pre tento účel bol v Bratislave zriadený Národný súd. Proces začal 29. júla 1946, rozsudok bol vynesený 14. augusta 1946. Tuka bol odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný 20. augusta 1946.

• Vojtech Tuka (vo výkone väzby v Bratislave a v Štátnej nemocnici v Bratislave)

• Igor Daxner (predseda senátu v procese, súčasne predseda Národného súdu v Bratislave) bol jediným skutočným sudcom v senáte. Okrem neho boli členmi senátu šiesti sudcovia z ľudu, teda neprávnici. Títo boli vybraní politickým rozhodnutím.
• Ján Demian (KSS), Jozef Riecky (KSS), Ľudovít Benada (KSS), Pavel Polák (DS), Ľudovít Černo (DS) a Andrej Djuračka (DS) (prísediaci)

• Ľudovít Rigan (vedúci Úradu obžaloby pri Národnom súde)
• Anton Rašla (člen Úradu obžaloby pri Národnom súde)

• Vojtech Rampášek (obhajca, ustanovený súdom)

To, že osoby považované za kolaborantov, alebo vojnových zločincov budú po skončení vojny stíhané potvrdila aj exilová česko-slovenská vláda v Londýne, ktorá v roku 1942 prijala tzv. Svätojakubskú deklaráciu, kde sa k tomuto úmyslu zaviazala^{[pozn 2]}. Spočiatku bolo v pláne, aby platili pre celé územie ČSR rovnaké retribučné predpisy. Ale vzhľadom na činnosť Slovenskej národnej rady, ako i faktickú existenciu výlučne slovenských orgánov, bola snaha, aby sa retribučné súdne procesy vykonávali na Slovensku osobitne a samostatne, teda nie ako súčasť česko-slovenskej retribúcie.^[2] 28. apríla 1945 vláda ČSR na zasadaní v Košiciach zobrala na vedomie, že SNR chce vydať retribučné predpisy pre Slovensko ako samostatné nariadenie.^[3] 15. mája 1945 tak prijala SNR Nariadenie č. 33/1945 Zb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva (ďalej len "nariadenie č. 33/45")^{[pozn 3]}. Dané nariadenie mal podľa Laca Novomeského za jeden večer napísať Gustáv Husák a to napriek tomu, že od februára 1945 pripravovalo takéto nariadenie Povereníctvo pre pravosúdie (spravodlivosti). Prijaté nariadenie neskôr doplnilo vykonávacie nariadenie Zboru povereníkov SNR č. 55/1945 Zb. n. SNR.^[6] Nariadenie č. 33/45 upravovalo skutkové podstaty konkrétnych trestných činov, procesnú stránku, zriaďovanie príslušných súdov, ako aj následné trestanie. Podľa tohto nariadenia došlo k zriadeniu Národného súdu so sídlom v Bratislave, okresných ľudových súdov so sídlom v jednotlivých okresných mestách a miestnych ľudových súdov so sídlom v každej politickej obci. Nariadenie taktiež upravovalo, kto spadá pod označenie fašistický okupant. Mohlo sa jednať iba o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý sa buď pričinil o rozbitie ČSR, alebo inak terorizoval slovenský národ (konkrétne uvedené v § 1 nariadenia č. 33/45). Za tieto činy bolo možné udeliť iba trest smrti. V § 2 nariadenie č. 33/45 definovalo činnosť tzv. domácich zradcov. Jediným možným trestom bol v tomto prípade trest smrti. § 3 nariadenia č. 33/45 upravoval definíciu konania kolaborantov. Trest za túto činnosť bol trest odňatia slobody do 30 rokov, alebo trest smrti. § 4 nariadenia č. 33/45 definoval tzv. zradu na povstaní, za ktorú pripúšťal udelenie iba trestu smrti. Až § 5 nariadenia č. 33/45, ktorý definoval činnosť tzv. previnilcov fašistického režimu umožňoval udeliť miernejšie tresty, dokonca aj iba verejné pokarhanie. § 6 nariadenia č. 33/45 umožňoval za určitých podmienok zmiernenie trestu smrti na trest 30 rokov odňatia slobody, prípade v odôvodnených prípadoch aj iné tresty, či oslobodenie. Toto nariadenie detailne určovalo príslušnosť súdu vo vzťahu k obžalobe a ostatné náležitosti.^[5]

Na konci vojny, keď front postupoval stále viac smerom na západ Slovenska, aj Vojtech Tuka, podobne ako iní predstavitelia režimu, ušiel na územie nacistického Nemecka. Tuka sa tak dostal do rakúskej časti Nemeckej ríše. Česko-Slovenské úrady požiadali Spojené štáty o vydanie Tuku spolu s inými predstaviteľmi režimu. Tuku však Američania nenašli. Následne bolo zistené, že niektorí predstavitelia bývalého režimu Slovenskej republiky vrátane Tuku sa ukrývajú vo francúzskej okupačnej zóne Rakúska. Tuku tak 24. augusta 1945 zatkli príslušníci francúzskej armády a umiestnili ho do väznice v Innsbrucku. Už vtedy bolo známe, že zdravotný stav Tuku je zlý a preto bola snaha o jeho rýchle vydanie. Tuka bola nakoniec vydaný a prevzatý česko-slovenskými orgánmi až 13. decembra 1945. Následne bolo prevezený do Prahy. Nasledovala lekárska prehliadka, po ktorej lekári konštatovali, že Tuka už rozumovo vôbec nereaguje a je absolútne pasívny. Lekári navrhovali jeho umiestnenie na psychiatrií.^[7] Spočiatku bol vo väznici Pankrác v Prahe. Tu bol vyšetrovaný pre potreby procesov, ktoré sa pripravovali na území Česka, predovšetkým proti Karlovi Hermannovi Frankovi. Do Bratislavy bol prepravený 23. novembra 1945, pričom bol ihneď eskortovaný do bratislavskej väznice. Následne však bolo rozhodnuté, že bude premiestnený do Psychiatrickej kliniky pre choroby nervovo-duševné Štátnej nemocnice v Bratislave.^[7] Prípravné konanie (vtedy nazývané "stopovanie") začalo vo februári 1946, keď príslušníci Povereníctva pre veci vnútorné odovzdali Tuku Ľudovítovi Riganovi, hlavnému obžalobcovi Úradu obžaloby pri Národnom súde v Bratislave.^[8] Veľkú komplikáciu ale i otázky spôsoboval zlý zdravotný stav samotného Vojtecha Tuku. Tento musel byť dokonca niekoľkokrát vypočúvaný po ležiačky v nemocnici, kde musel byť umiestnený. Väčší počet výsluchov zapríčinil tiež zlý zdravotný stav Tuku, keďže tento nebol schopný byť vypočúvaný dlhší čas, po polhodine prestal reagovať. Jeho výsluchy boli preto prerušované.^[9] Rigan podal 15. februára 1946 formálne Národnému súdu návrh na uvalenie väzby na Tuku. Jeho návrhu súd vyhovel a na Tuku uvalil väzbu z dvoch dôvodov a to z dôvodu hrozby ovplyvňovania svedkov (kolúzna väzba) a hrozby úteku (úteková väzba). Súd rozhodol, že väzba Tuku trvá už od jeho vydania do ČSR. Vojtech Tuka bol následne niekoľkokrát vypočúvaný obžalobcom Ľudovítom Riganom, súčasne boli zhromažďované aj iné dôkazy a vypočúvané ďalšie osoby.^[8] Na predsúdnom konaní sa podieľal aj druhý obžalobca Anton Rašla a čiastočne aj Juraj Šujan. Obžaloba bola dokončená 17. júna 1946. Následne 24. júna 1946 bola podaná na súd.^[7] Mala štyri hlavné body (tieto sa však ďalej členili). Prvý sa týkal obvinenia z podielu na rozbití ČSR. Druhý bod sa týkal podpory záujmov nacistického Nemecka a to tak hospodárskych, ako aj vojenských. Súčasne sa v tomto bode kládlo Tukovi za vinu, že spôsobil škodu vojnovému úsiliu ZSSR a Spojencov. Tretí bod obžaloby vinil Tuku z vypovedania vojny Sovietskemu zväzu a Spojencom, propagácie fašizmu a hanobenia ZSSR a Spojencov. Posledný štvrtý bod obviňoval Tuku, že iným spôsobil protiprávnu ujmu, smrť nezistenému počtu osôb pre ich rasu, alebo inú príslušnosť. Súčasne sa mu v rámci tohto bodu kládlo za vinu, že horlivo presadzoval vysťahovanie určitých slovenských občanov do zahraničia v prospech Nemecka.^[10] Obžaloba tým pádom vinila Tuku zo spáchania trestného činu domácej zrady podľa § 2 písm. a), b), c), d) nariadenia č. 33/45 a trestného činu kolaborantstva podľa § 3 písm. b) nariadenia č. 33/45.^[11]

Kvôli zlému zdravotnému stavu Tuku musela byť budova Národného súdu v Bratislave ešte pred začiatkom hlavného pojednávania upravená. Bola tu pripravená posteľ a vozík, na ktorom sa Tuka presúval po súdnej sieni. Tuka tu mal tiež k dispozícii personál a veci potrebné pre jeho ošetrovanie. Oprávnene teda vyvstávali otázky, či je schopný sa vôbec Tuka súdu zúčastniť. Hlavný obžalobca Rigan teda nechal v máji 1945 Tuku vyšetriť lekármi. Tí vypracovali posudok, kde konštatovali, že je schopný sa súdneho konania zúčastniť. K rovnakému záveru došli aj psychiatri, ktorí Tuku vyšetrovali po začatí hlavného pojednávania.^[12] Vojtech Tuka si chcel obhajcu zvoliť, konkrétne Júliusa Zoltán-Weichherza. Tento však odmietol jeho žiadosť, keďže nechcel pred Národným súdom vôbec pôsobiť ako člen Zväzu protifašistických väzňov a ilegálnych pracovníkov. 18. júla 1946 ustanovil Národný súd Tukovi za obhajcu Konštantína Reháka, ktorý však obhajobu odmietol zo zdravotných dôvodov a z dôvodu osobného odporu obhajoby vojnových zločincov. Na druhý deň tak súd ustanovil Vojtecha Rampášeka za obhajcu Vojtecha Tuku. Hlavné pojednávanie prebiehalo od 29. júla 1946 do 14. augusta 1946. Spolu bolo sedem pojednávacích dní.^[13] Pôvodne síce chcel Tuka navrhnúť svedkov, ktorých bude žiadať súdom vypočuť, no nakoniec ich mená vôbec nenahlásil. Je otázne, či je toto rozhodnutie potrebné pričítať k jeho zlému zdravotnému stavu, alebo je za tým iný dôvod. Vypočutí tak boli iba svedkovia navrhnutí obžalobou. Celkom tak bolo vypočutých osem svedkov a niekoľko znalcov.^[14]

Obžaloba v tomto bode vinila Tuku z toho, že ako občan ČSR a súčasne vysoký predstaviteľ fašistickej organizácie Hlinkova garda sa mal pričiniť o rozbitie ČSR. Obžaloba tvrdila, že Tuka mal za týmto účelom dokonca viesť priame rokovania, čím prispel k vytvoreniu Slovenského štátu pod ochranou nacistického Nemecka.^[15] Obžaloba tvrdila, že v období po Mníchovskej dohode, teda v čase zvýšeného ohrozenia ČSR, sa mal Tuka s inými osobami dohodnúť na rozbití ČSR. Toto malo byť v súlade s plánmi Nemecka. Z tohto dôvodu mal plánovať násilné odtrhnutie Slovenska a vyhlásenie nezávislosti Slovenského štátu pod ochranou Nemecka. Práve preto sa mal v novembri 1938 stretnúť s Hermannom Göringom a inými predstaviteľmi nacistického Nemecka. Dokonca vo februári 1939 sa mal za týmto účelom stretnúť aj so samotným Adolfom Hitlerom. Následne mal spolu s Ferdinandom Ďurčanským vyjednávať v Nemecku o príprave tzv. Ochrannej zmluvy medzi budúcim Slovenskom a Nemeckom. Obžaloba taktiež tvrdila, že sa mal Tuka s Nemcami dohodnúť na príchode nemeckých teroristov na Slovensko, ktorí tu mali vykonávať atentáty na slovenských politikov, ktorí nechceli spolupracovať s Nemeckom.^[11]

Vojtech Tuka na obvinenia reagoval pri každom bode obdobne. Popieral vinu a tvrdil, že nekonal nikdy zlomyseľne. Naopak, podľa vlastných vyjadrení mal konať pod tlakom udalostí a pre dobro slovenského národa. Skutkovú stránku obvinení však čiastočne uznával. Tuka uviedol, že vychádzal z historického omylu, že po Mníchovskej dohode sa môže Slovensko zachrániť iba tým, že bude mať dobré vzťahy s Nemeckom.^[14] Tuka tvrdil, že vlastne ani nemohol konať inak vzhľadom na historické okolnosti. Jednoznačne však vyhlásil, že nikdy sa neusiloval o samostatnosť Slovenska. Chcel iba zmenu ČSR na zväzovú republiku dvoch národov. Vyhlásil, že dúfal, že ak Nemecko vojnu vyhrá, takýto štát sa skutočne vytvorí. Svoje stretnutia s rôznymi nemeckými predstaviteľmi vrátane Hermanna Göringa obhajoval tým, že išlo o rokovania hospodárskeho charakteru, no nie politického. Na stretnutie s Göringom mal byť poverený priamo autonómnou vládou Slovenska. Tuka tiež vyhlásil, že s Nemeckom vyjednával aj o navrátení Devína späť Slovensku.^{[pozn 4]} Na obvinenie, že sa vo februári 1939 stretol dokonca s Hitlerom odpovedal Tuka, že ani vopred nevedel, s kým sa v Berlíne stretne. Tiež odmietol, že by incioval, alebo sa podieľal na zvolaní rokovaní v Salzburgu. Tu uviedol, že tieto rokovania zorganizovala nemecká strana a on chcel iba poďakovať Hitlerovi za to, že mu poslal telegram k jeho narodeninám.^[16] V procese ako svedok vystúpil aj Jozef Tiso, ktorý poprel, že by autonómna slovenská vláda dala Tukovi poverenie na hospodárske rokovania s Nemeckom. Podobne vypovedal aj Alexander Mach, ktorý dokonca tvrdil, že Tuka bol na týchto rokovaniach z vlastnej iniciatívy. Vo veci vypovedali aj znalci, ktorí konštatovali, že práve autonomistický program HSĽS a separatistické snahy Vojtecha Tuku a jeho podporovateľov vyhovovali politike nacistického Nemecka. Práve tieto skutočnosti Nemecko využilo pre destabilizáciu ČSR, čo Nemecku aj umožnilo rozbiť ČSR.^[17] Nasledovala dokonca konfrontácia medzi Jozefom Tisom a Vojtechom Tukom, pri ktorej Tuka zmenil niektoré svoje pôvodné tvrdenia. Prakticky všetci svedkovia potvrdili, že Tuka pri rokovaniach s Nemeckom jednal z vlastnej vôle a bez poverenia vlády či prezidenta.^[18]

V tejto časti obžaloba vinila Tuku, že v značnej miere podporoval vojenské, politické a hospodárske záujmy Nemecka. Súčasne však mal škodiť vojnovému úsiliu druhej strany vojny, teda ZSSR a Spojencom. Taktiež mal spôsobiť škodu slovenskému národu a domácim demokratickým a protifašistickým skupinám, ktoré bojovali za slobodu.^[15] Obžaloba vinila Tuku z toho, že ako člen vlády a neskôr jej predseda sa podieľal na zavedení fašistického režimu na Slovensku. Svoju činnosť mal vykonávať v úzkej spolupráci s Nemeckom. Tým mal práve podporovať nemecké vojenské, hospodárske a iné úsilie. Tuka podľa obžaloby v tejto súvislosti podpísal nie len Ochrannú zmluvu, ale i Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci a Dohodu o ochrannom pásme na západnom Slovensku. Tuka mal tiež súhlasiť, že nemecké vojsko obsadilo slovenské vojenské objekty na západnom Slovensku, čím Nemecko súčasne získalo celý tamojší vojenský materiál. V apríli 1939 mal dať súhlas na príchod nemeckých poradcov na ministerstvo národnej obrany. Tiež mal spolu s inými umožniť Nemecku, aby jeho armáda mohla využívať slovenské územie a pričinil sa tiež na tom, že slovenská armáda sa podieľala na útoku na Poľsko.^[11] Taktiež sa mal podieľať na pre Slovensko nevýhodnom umožnení využitia slovenských vojenských podnikov pre nemecké potreby. Obžaloba tiež tvrdila, že sa iniciatívne podieľal na pristúpení Slovenska k Paktu troch veľmocí a k dohode proti Komunistickej internacionále. Tuka bol vinený aj z toho, že sa mal dohodnúť s nemeckými predstaviteľmi na zvolaní Salzburských rokovaní z júna 1940, kde si Nemci presadili rekonštrukciu slovenskej vlády vo svoj prospech, približovanie k nemeckej ideológii a príchod nemeckých poradcov do ústredných úradov Slovenskej republiky.^[19]

Tuka v tejto časti popieral, že sa snažil po Salzburských rokovaniach budovať na Slovensku národný socializmus. Svoje prejavy v prospech národného socializmu označoval iba za "rečnícky zápal". Svoje konanie v súvislosti s dohodou proti Komunistickej internacionále obhajoval tým, že s týmto krokom súhlasil aj prezident Jozef Tiso. O iných opatreniach vlády mal byť Tiso minimálne podľa Tuku informovaný. Podľa Tuku on ako predseda vlády ani nemohol konať proti vôli prezidenta a vodcu Tisa.^{[pozn 5][16]} Znalci vypovedali, že vznik Slovenska bol pre Nemecko užitočný, aby zabránil Poľsku a Maďarsku uzatvoriť vzájomnú dohodu proti Nemecku. Umožnením príchodu nemeckej armády na slovenské územie bol umožnený efektívnejší nemecký útok na Poľsko a neskôr aj na ZSSR. Znalci tiež poukazovali na veľkú škodu, ktorá Slovensku vznikla potom, čo Nemci obsadili vojenské objekty na západnom Slovensku aj s ich výbavou.^[20]

V tretej časti obžaloby bolo Tukovi kladené za vinu, že sa pričinil o vypovedanie vojny ZSSR a Spojencom. Taktiež mal verejne propagovať, obhajovať a schvaľovať idey fašistických okupantov a domácich zradcov a súčasne hanobiť štátne zriadenie a armády ZSSR a Spojencov.^[15] Obžaloba tvrdila, že 22. júna 1941 mal Tuka z vlastnej iniciatívy ponúknuť nacistickému Nemecku, že Slovensko vypovedaná vojnu voči ZSSR. Následne mal spolu s inými túto vojnu aj vyhlásiť, čo obžaloba označila za zákerné a bezdôvodné. Rovnako mal Tuka postupovať aj vo vzťahu k Spojencom, čím poškodil okrem iného aj záujmy Slovákov žijúcich v USA. Obžaloba vinila Tuku, že nariadil aktívnu účasť slovenskej armády na útoku voči ZSSR a v lete 1943 mal neúspešne ponúknuť Nemecku dve slovenské divízie pre potreby vojny proti Spojencom. Taktiež mal Nemecku ponúknuť viac ako 10 tisíc slovenských občanov pre potreby ochrany Nemecka pred leteckými útokmi. Tuka mal tiež umožniť výrobu vojenských lietadiel na území Slovenska pre nemecké potreby. Mal sa tiež podieľať na vyslaní viac ako 100 tisíc slovenských robotníkov do Nemecka. Na záver tohto bodu obžaloba tvrdila, že Tuka verejne často propagoval Hitlera, Nemecko a jeho ideológiu. Súčasne mal hanobiť ČSR, ZSSR, Spojencov, ich predstaviteľov a štátne zriadenia, či odboj.^[19]

V tejto časti obžaloby sa Tuka bránil tým, že vopred nevedel o vojne s Poľskom a ZSSR.^[21] Bývalý guvernér Národnej banky SR Imrich Karvaš vypovedal, že každý si mohol domyslieť, že sa chystá vojna s Poľskom, keďže na Slovensku v období, ktoré jej predchádzalo, prebiehala veľká výstavba ciest až k hraniciam Poľska.^[17] Svedkovia však vo svojich výpovediach nepotvrdili, že by Tuka poznal vopred dátum útoku na ZSSR.^[18]

Tu obžaloba poukazovala na zločiny proti ľudskosti. Tuku vinila, že iným spôsobil protiprávnu ujmu. Najmä, že spôsobil smrť (vtedy) nezistenému množstvu ľudí pre ich rasu, národnú, či náboženskú príslušnosť. Obžaloba tiež tvrdila, že Tuka mal nariadiť a horlivo presadzovať vysťahovanie týchto ľudí do cudziny, kde boli umiestnení do táborov, prípadne boli určení na prácu v prospech nacistického Nemecka.^[15] Zločiny proti ľudskosti obžaloba rozdelila na dve časti a to všeobecnú perzekúciu a perzekúciu Židov. V rámci všeobecnej perzekúcie sa mal Tuka podieľať na vytvorení totalitného režimu, ktorý rušil demokratické práva a slobody. Takto vytvorený režim tiež protiprávne nechal vysťahovať českých obyvateľov. Tuka sa mal tiež podieľať na prijatí vládneho nariadenia, ktoré umožňovalo zaisťovať tzv. nepriateľov Slovenského štátu, ďalej nariadenia, ktorým bola zriadená Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB). Práve ÚŠB mala následne prenasledovať oponentov režimu. Tuka sa mal taktiež podieľať na posilnení postavenia Hlinkovej gardy a umožniť nemeckým orgánom ako Gestapo a Sicherheitsdienst vykonávať na Slovensku svoju činnosť. V rámci perzekúcie Židov vinila obžaloba Tuku, že sa iniciatívne podieľal na vydaní zásadných a hlavných právnych predpisov, ktoré vážne zasiahli do občianskych a ľudských práv slovenských občanov židovského pôvodu. V tejto súvislosti bol konkrétne spomenutý najmä Židovský kódex ako vrchol týchto opatrení. Obžaloba tiež vinila Tuku, že sa podieľal na zriadení pracovných a sústreďovacích táborov určených pre Židov v rokoch 1941 a 1942. Na toto obvinenie nadväzovali ďalšie a to z účasti na deportáciách Židov v roku 1942, ktorí boli následne vyvezení do koncentračných táborov v Nemecku. V tejto súvislosti obžaloba tvrdila, že Vojtech Tuka mal iniciatívne uzavrieť s Nemeckom dohodu, na základe ktorej na základe nemeckej žiadosti o vyslanie pracovných síl, Slovensko vysťahuje Židov na územia obsadené Nemeckom. Súčasne malo Slovensko vyplatiť za každého vysťahovaného Žida Nemecku 500 mariek. Tuka sa mal podieľať tiež na tom, že presadil, že deportácie Židov boli legalizované dokonca ústavným zákonom. Obžaloba tiež Tuku vinila, že v marci 1943 dal príkazy na vypravenie ďalších transportov napriek tomu, že už v tej dobe boli známe dôkazy, ktoré dokladali, že Židia sú vraždení v koncentračných táboroch. Obžaloba uvádzala, že bolo týmto spôsobom vyvezených zo Slovenska 60 000 Židov a vrátiť sa ich malo iba 242.^[22] Obžaloba v tejto súvislosti odmietala tlak zo strany Nemecka a naopak činnosť Tuku a iných osôb označovala za ich vlastnú iniciatívu. Obžaloba tvrdila, že to bol práve Tuka a jeho prívrženci, ktorí volali po radikálnom riešení židovskej otázky a to najmenej už od jesene 1938. Obžaloba tiež poukazovala na to, že opatrenia presadzované Tukom v rámci riešenia židovskej otázky mali byť dokonca aj v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky z roku 1939. Tuku obžaloba označovala za hlavného vinníka deportovania slovenských Židov, ktoré mal sám a z vlastnej vôle presadzovať napriek tomu, že mu bolo známe, čo sa so Židmi v Nemecku deje.^[23]

V tomto bode sa Tuka často vyjadroval, že si na niektoré okolnosti vôbec nepamätá. Okrem iného uviedol, že ani nevedel, že nemecký vyslanec Dieter Wisliceny pôsobil súčasne na Slovensku ako poradca pre riešenie židovskej otázky. Na druhej strane uznal, že Židia boli na Slovensku skutočne prenasledovaní, no popieral svoju vinu na tejto situácii. Za zodpovedných za tento stav označoval nemeckých predstaviteľov, ktorí mali všetko iniciovať a mali tiež vytvárať tlak na Slovensko, aby aj tu boli protižidovské opatrenia realizované. Týmito tvrdeniami sa chcel fakticky vyviniť, keď tvrdil, že konal z donútenia. V tejto súvislosti tiež Tuka uviedol, že práve Snem Slovenskej republiky dal vláde právo na vydávanie protižidovských nariadení a teda zodpovedný je práve snem.^[21] Alexander Mach v tejto súvislosti vypovedal, že práve Tuka bol v židovskej otázke najradikálnejší.^[17] Mach ďalej uviedol, že on síce tiež súhlasil s deportáciami, no ich návrh nemeckej strane a následné dojednanie dával za vinu Tukovi.^[18]

7. augusta 1946 nasledovali záverečné reči a posledné slovo obžalovaného. Ako prví predniesli záverečné reči obžalobcovia. Tí zotrvali na svojej obžalobe v celom jej rozsahu. Rigan sa v záverečnej reči venoval právnej stránke obžaloby. Zrekapituloval obsah obžaloby, ktorá bola podľa neho preukázaná počas hlavného pojednávania. Uviedol, že Tuka sa v rozhodujúci čas nevzdal svojich vedúcich funkcii ani napriek tomu, že tak mohol urobiť. Rašla uviedol, že išlo o kolektívnu zodpovednosť vedenia HSĽS. Sústredil sa na skutkovú a politickú stránku obžaloby. Ďalej uviedol, že za politiku režimu nie je zodpovedný iba samotný Tuka a zodpovednosť ďalších predstaviteľov režimu vrátane prezidenta bude dokazovaná na ďalších procesoch. Rigan navrhol súdu, aby Tuku uznal vinným a uložil mu trest smrti, pretože podľa obžaloby neexistovali v jeho prípade žiadne poľahčujúce okolnosti.^[20]

Nasledovala záverečná reč obhajcu Rampášeka. Podobne ako samotný Tuka, i on tvrdil, že Tuka nekonal zlomyselne, ale pod tlakom udalostí a vývinu. Ďalej uviedol, že činnosť Tuku bola historickým omylom a Tuka nekonal z nízkych materiálnych pohnútok, ale z presvedčenia a idealizmu. Obhajca tiež uviedol, že počas Slovenského národného povstania už Tuka nevyvíjal žiadnu podstatnú politickú činnosť. Na záver poukázal na zlý zdravotný stav obžalovaného a i jeho vysoký vek.

14. augusta 1946 predniesol svoje posledné slovo aj obžalovaný Vojtech Tuka. Uviedol, že pri svojej činnosti sa nechal strhnúť udalosťami a všeobecnou mienkou prostredia. Priznal, že svojou činnosťou zapríčinil škodu národu, no zopakoval, že konal vždy s úmyslom služby národu. Na záver prejavil ľútosť nad svojimi činmi a požiadal súd, aby v prípade jeho odsúdenia bral do úvahy skutočnosti, že je "zlomený starec, nešťastný a neškodný". Súčasne žiadal o miernejší trest.^[24]

Po skončení záverečných rečí a posledného slova sa súdny senát odobral na poradu. Všetci členovia senátu sa uzniesli na vine Vojtecha Tuku a na udelení trestu smrti. Následne predseda senátu Igor Daxner vyhlásil 14. augusta 1946 rozsudok. Ním uznal Vojtecha Tuku za vinného z trestného činu domácej zrady podľa § 2 písm. a), b), c), d) nariadenia č. 33/45 a z trestného činu kolaborantstva podľa § 3 písm. b) nariadenia č. 33/45, ktorý spáchal za zvlášť priťažujúcich okolností. Rozsudkom bol Tuka odsúdený na trest smrti povrazom, súčasne bol odsúdený na stratu občianskych práv na obdobie 15 rokov a konfiškáciu celého majetku. Z toho vyplýva, že súd sa prakticky úplne stotožnil s obžalobou voči Tukovi.^[24] Súd tu konštatoval, že Tuka sa nepriznal k vine, k skutkovým okolnostiam sa priznal čiastočne, no bol v plnom rozsahu usvedčený vykonaným dokazovaním. Súd ďalej uviedol, že konanie Tuku bolo motivované už tým, že pochádzal z maďarského rodinného prostredia a preto sa nikdy nezmieril s vývojom po roku 1918. Z tohto dôvodu mal napomáhať snahe o víťazstvo veľkomaďarskej myšlienky práve prostredníctvom autonómie Slovenska, čím chcel podryť ČSR, ktorú nenávidel. Súd v tejto súvislosti poukázal na Tukovu protištátnu činnosť, ktorá vyvrcholila v procese v roku 1929. Tu súd poukázal na súvislosť s týmto procesom, keďže aj konanie samotného Tuku malo podľa súdu súvislosť, keďže v podstate na seba nadväzovalo. Tukovu oddanosť Nemecku a Hitlerovi súd označoval za prostriedok, akým sa chcel Tuka dostať k moci. Tým odmietol obhajobu, ktorá tvrdila, že Tuka konal vždy v prospech slovenského národa.^[25] Súd ďalej uviedol, že v prípade Tuku išlo o zločiny proti mieru, bezpečnosti, slobode, životu a existencii mnohých európskych národov, proti medzinárodnému právu a proti ľudskosti. V tejto súvislosti súd konštatoval, že odsúdenie z roku 1929 nemalo prakticky žiadny účinok, naopak Tuka sa dopustil následne ešte horších zločinov, ako pred tým. Tým súd aj zdôvodnil trest, ktorý odsúdenému uložil.^[26] Súd v odôvodnení postupne odmietol všetky časti Tukovej obhajoby. Na záver súd uznal ako jediné poľahčujúce okolnosti iba vysoký vek a zlý zdravotný stav odsúdeného. Naopak menoval celý rad priťažujúcich okolností ako spôsobenie ohromných ľudských a materiálnych škôd, recidívu a neprejavenie ľútosti.^[27]

V bode obžaloby A bol Vojtech Tuka uznaný vinným, že ako česko-slovenský štátny občan a exponovaný príslušník fašistickej Hlinkovej gardy sa pričinil o rozbitie ČSR. Za týmto účelom priamym vyjednávaním a iným spôsobom prispel k utvoreniu Slovenského štátu pod ochranu Nemecka.

V bode obžaloby B bol Vojtech Tuka uznaný vinným, že podporil v značnej miere vojenské, politické a hospodárske záujmy Nemecka. Taktiež, že spôsobil škodu vojnovému úsiliu ZSSR a Spojencov a spôsobil škodu slovenskému národu a domácim demokratickým a protifašistickým skupinám vedúcim boj za slobodu.

V bode obžaloby C bol Vojtech Tuka uznaný vinným, že sa pričinil o vypovedania vojny ZSSR a Spojencom. Svojim konaním poškvrnil česť slovenského národa. Propagoval idey a činnosť fašistických okupantov a domácich zradcov, čo aj verejne propagoval, obhajoval a schvaľoval. Taktiež verejne hanobil ZSSR, Spojencov, ich štátne zriadenia a armády.

V bode obžaloby D bol Vojtech Tuka uznaný vinným, že spôsobil iným ujmu, obzvlášť smrť nezisteného množstva osôb pre ich rasovú, národnú a náboženskú príslušnosť. Nariadil a horlivo prevádzal vysťahovanie týchto slovenských ľudí do cudziny, do zaisťovacích táborov a na prácu v prospech nemeckého vedenia vojny.^[28]

Keďže obhajca Vojtecha Tuku podal žiadosť o milosť, nasledovalo práve rozhodovanie o možnom udelení milosti odsúdenému. Obhajca vo svojej žiadosti poukazoval na zlý duševný a zdravotný stav Tuku, poukazoval tiež na to, že Tuka vo svojom poslednom slove oľutoval svoje činy. Obhajca teda žiadal, aby bola voči Tukovi prejavená ľudskosť. Samotný súd po vynesení rozsudku neodporučil udeliť milosť. V tomto čase nariadenie č. 33/45 stanovovalo, že v prípade, ak súd neodporučí udeliť milosť a táto nie je udelená do 48 hodín, má sa rozsudok bezodkladne vykonať. 16. augusta tak Igor Daxner listom požiadal Štátne zastupiteľstvo v Bratislave, aby výkon trestu zariadilo, keďže 48 hodín už uplynulo.

Úrady tak pristúpili k výkonu trestu. Vojtech Tuka bol popravený na dvore väznice Krajského súdu v Bratislave dňa 20. augusta 1946 o 5:38 hod. Samotná poprava trvala 10 minút. Smrť bola konštatovaná v čase 5:53. Keďže však bol v danom čase Vojtech Tuka prakticky imobilný, bol na popravisko privezený na invalidnom vozíku. Z tohto bol prenesený pod šibenicu a obesený.^{[29] [30]}

Tento proces patril medzi najvýznamnejšie a najsledovanejšie procesy v rámci retribúcie na Slovensku.^[9] Obžaloba pri svojej činnosti poukazovala aj na tzv. Tukovu aféru, čo malo podľa nej dokazovať, že je Tuka v protištátnej činnosti už recidivista. Súčasne bolo poukazované na to, že Tuka bol predstaviteľom radikálneho krídla HSĽS, ktoré presadzovalo národný socializmus.^[31] Na rozdiel od iných procesov, činnosť Vojtecha Tuku bola známa a nebolo ju preto potrebné veľmi dokazovať. Počas procesu teda išlo iba o to, ako bude konanie a činnosť Vojtecha Tuku súdom vyhodnotená z hľadiska skutkového stavu a trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného. Tuka sa pri svojej obhajobe často vyjadroval, že s jeho krokmi súhlasil aj prezident Tiso, alebo bol o nich aspoň informovaný. Navyše Tiso bol vodca a predseda HSĽS. V tejto súvislosti sa Alexander Mach po svojom prepustení z väzenia v roku 1968 mal podľa spomienok Antona Rašlu vyjadriť, že tvrdenia Jozefa Tisa o tom, že bez jeho vedomia jednali s nemeckými predstaviteľmi práve Tuka a Mach, neboli pravdivé. Naopak, hlavné slovo mal mať vždy práve Jozef Tiso.^[32] Aj Tuka pri tomto procese uviedol, že na Slovensku platil tzv. vodcovský systém s tým, že Jozef Tiso bol prezidentom a vodcom štátu, predsedom a vodcom HSĽS-SSNJ a navyše kňazom, čo mu autoritu iba zvyšovalo. Tuka ďalej uviedol, že bol síce predsedom vlády, no nikdy nemohol rozhodovať proti vôli Jozefa Tisa, alebo bez jeho vedomia.^[33] Treba však brať do úvahy, že tvrdenia Vojtecha Tuku počas procesu mohli byť aj účelovou obranou a snahou vyhnúť sa trestu smrti. Napriek všetkému však nie je tento proces hodnotený kontroverzne tak, ako niektoré iné retribučné procesy na Slovensku po druhej svetovej vojne. Tento proces nebol ani tak veľmi citlivý, ako iné procesy, čo bolo dôsledkom aj istej antipatie verejnosti voči Tukovi.^{[18] [34]}

Nariadenie č. 33/45, ktoré upravovalo skutkovú podstatu trestných činov, za ktoré bol Tuka odsúdený, bolo retroaktívne, teda postihovalo konanie obžalovaného v čase, kedy toto nemuselo byť trestné. Niečo také je závažným porušením zásady zákazu retroaktivity a za normálnych okolností to nie je možné^{[pozn 6]}.

Veľkým otáznikom i v súčasnosti zostáva reálna fyzická schopnosť Vojtecha Tuku sa procesu vôbec zúčastniť. Jeho schopnosť síce v posudkoch konštatovali lekári, no podľa svedectiev Tuka na priebeh procesu i pre zlý zdravotný stav prakticky rezignoval a "venoval sa viac modlitebnej knižke a ružencu". Je skutočne faktom, že Tuka svoje procesné práva využíval v menšej miere, než iní obžalovaní vo svojich procesoch. Nevyužil napríklad ani právo navrhnúť dôkazy na hlavnom pojednávaní.^[12] Aj samotný výkon trestu smrti obesením na imobilnom človeku vyvolávalo už v tej dobe pochybnosti a obavy z reakcie verejnosti. Tieto okolnosti si uvedomovali aj vtedajší politickí predstavitelia štátu. Jozef Lettrich sa v tejto súvislosti vyjadril, že obesenie ťažko chorého človeka, u ktorého neexistuje nádej na uzdravenie, môže byť kritizované domácou, ale i zahraničnou verejnosťou.^[35] Touto otázkou sa zaoberala aj vláda na svojom zasadnutí. Uzniesla sa však, že zdravotný stav Tuku nemôže byť dôvodom na zvrátenie jeho odsúdenia a výkonu trestu. Odporúčala však výkon trestu neverejne.^[36] Avšak lekárske posudky konštatoval, že Tukovi pred a počas procesu kôrnateli mozgové cievy, čo spôsobovalo krvácanie do mozgu a ochrnutie ľavej polovice tela. Tento stav mal mať vplyv aj na duševné schopnosti. Podľa lekárov si Tuka ťažšie spomínal na okolnosti z posledných ôsmich rokov. Reálne už počas prípravného konania prestal Tuka po polhodine reagovať. Igor Daxner sa v tejto súvislosti obrátil na predsedníctvo SNR, ktoré sa uznieslo, že proces bude napriek tomu pokračovať. Z tohto dôvodu opätovne posudzovala zdravotný stav Vojtecha Tuku česko-slovenská vláda, ktorá sa uzniesla, že nevykonanie trestu smrti na Tukovi by malo veľký vplyv aj na proces proti Jozefovi Tisovi.^[37]

1. ↑ Mimoriadne súdy sú zriaďované za mimoriadnych okolností. Sú zriadené na určitý konkrétny čas. Konanie pred nimi sa vyznačuje výnimkami z ustanovení účinného Trestného poriadku, ktorého ustanoveniami sa riadia bežné trestné konania. Medzi tieto výnimky možno zaradiť iné zloženie súdneho senátu, vylúčenie uplatnenia riadnych opravných prostriedkov a pod. Tieto súdy sú napriek tomu zriaďované podľa platných zákonov.
2. ↑ Svätojakubská deklarácia bola prijatá 13. januára 1942 v Londýne zástupcami deviatich exilových vlád okupovaných štátov (vrátane ČSR). Táto deklarácia požadovala, aby boli osoby zodpovedné za zločiny spáchané v okupovaných štátoch súdené a potrestané prostredníctvom organizovanej spravodlivosti. K týmto cieľom sa v októbri 1942 prihlásili aj USA, ZSSR a Veľká Británia.^[1]
3. ↑ Toto nariadenie však retroaktívne postihovalo konanie spáchané v minulosti, čo je porušením zásady zákazu retroaktivity. Nariadenie č. 33/45 Zb. bolo podľa jeho tvorcov vydané v súlade s Londýnskou chartou o stíhaní a potrestaní vojnových zločincov z 8. augusta 1945.^[4] Avšak dotknuté nariadenie bolo prijaté už 15. mája 1945, takže samotnú chartu časovo predchádza.^[5]
4. ↑ Devín bol 20. októbra 1938 zabraný Nemeckom v dôsledku Mníchovskej dohody.
5. ↑ Vodcovský princíp bol na Slovensku zavedený až 22. októbra 1942.
6. ↑ Retroaktivita bola charakteristickou črtou retribučných procesov vo všetkých štátoch po druhej svetovej vojne.^[6]

• Proces s Jozefom Tisom, Alexandrom Machom a Ferdinandom Ďurčanským

• Denník SME: Storočie procesov: Ako súdili Tisa, Husáka či Tuku
• Denník SME: Maďarón, radikál, nacistický kolaborant: Kto bol Vojtech Tuka
• Pred 135 rokmi sa narodil kontroverzný slovenský politik Vojtech Tuka
• Historická revue: Tiso a spol. Archivované 2018-02-05 na Wayback Machine
• Nariadenie SNR č. 33/1945

• ILLÝOVÁ, Zuzana; MALATINSKÝ, Michal. Dva procesy s Vojtechom Tukom. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017. 184 s. ISBN 978-80-7552-896-4.

• FEDORČÁK, Peter. Proces s Vojtechom Tukom v roku 1946. Bratislava : Človek a spoločnosť, 2015.