Quintus Ennius (* 239 pred Kr., Rudiae – † 169 pred Kr., Rím) bol rímsky básnik, často označovaný za otca rímskeho básnictva. Jeho dielo malo významný vplyv na vývoj rímskej literatúry v klasickom období. Priniesol niektoré významné prvky, predovšetkým hexameter, ktorý sa ujal ako metrum vyššieho básnického štýlu.
Život
Ennius sa narodil v oblasti, kde sa používala gréčtina, latinčina aj oskánština. Sám Ennius bol gréckeho pôvodu (Suetonius ho nazýva semigraceus, pologrék) a zdôrazňoval, že ovláda všetky tri jazyky. Vzdelanie získal Ennius v Tarente. Počas Druhej púnskej vojny bojoval ako vojak v kalábrijskej légii. Do Ríma prišiel až v roku 204 pred Kr., počas vojny, už ako dospelý muž. Údajne ho sem priviedol Cato, ktorý sa s ním stretol na Sardínii. Ennius spočiatku pôsobil v Ríme ako grammatikos, ale po roku 190 pred Kr. sa presadil ako autor divadelných hier. V básnickej kariére podporovali Ennia dva významné rody – Scipioni a Nobiliorovci, z ktorých jedného, Marca Fulvia Nobiliora, sprevádzal básnik na ťažení v Grécku a oslávil ho v hre Ambracia. Na príhovor Scipionov získal Ennius roku 184 pred Kr. rímske občianstvo. Podľa dobových záznamov sa Ennius nikdy neoženil a nemal potomkov, v jeho stopách ale pokračoval synovec, významný dramatik Marcus Pacuvius.
Dielo
Ennius bol veľmi plodný autor. Po celú svoju aktívnu kariéru písal drámu, tragédie i komédie. Jeho najvýznamnejšími dielami sú ale epické básnické skladby, medzi ktorými mali už v antickej dobe prvé miesto Anály (Annales).
Dráma
V rozmedzí rokov 190 – 169 pred Kr. vytvoril Ennius veľké množstvo divadelných hier. Zachovalo sa asi 20 názvov kothurnát a zlomky dvoch praetext – Ambracia, pojednávajúcej o víťazstve Marca Fulvia Nobiliora v Grécku, a Sabinae (Sabinky) o najstarších mýtických dejinách Ríma. Enniovi sa pripisuje tiež autorstvo dvoch komédii – Capuncula (Gazdiná) a Pancratiastes (Bojovník). Enniove tragédie boli prepracovaním Euripidových tragédii.
Annales
Anály boli epickou skladbou v pätnástich a neskôr osemnástich knihách, ktoré sa zaoberali dejinami Ríma od pádu Tróje až do básnikovej súčasnosti. Išlo o monumentálne dielo, ktoré malo vyzdvihnúť celý rímsky národ a postaviť ho na úroveň iných kultúr, obzvlášť gréckej, z ktorej vo veľkej miere Ennius čerpal. V centre básnikovho záujmu stoja vojenské výboje budúceho impéria. Pred Vergíliovou Eneis boli Anály najvýznamnejším básnickým dielom Rímskej ríše, čo dokladá aj ich použitie ako školský učebný text. Anály boli písané daktylským hexametrom. Do dnešného dňa sa zachovalo asi 600 veršov.
Quintus Ennius ako prvý rozdelil, podľa vzoru homérovského kánonu, svoju skladbu na knihy (jeho priamy predchodca Naevius vydáva svoj epos Bellum Poenicum ešte ako celok), ktoré za sebou nasledujú chronologicky a ktoré máju v rámci diela svoj vlastný, menší rámec. Prvé tri knihy sa zaoberali príchodom Aineia do Itálie, založením Ríma, životom Romula a Rema a vládou prvých rímskych kráľov. Dve nasledujúce knihy pojednávali o vojne s Italikmi a s Pyrrhom. V knihách VII-X sú opisované dve Púnske vojny, pričom Prvá púnska vojna, ktorej sa venoval Naevius, je podaná len v hrubých obrysoch, snáď aby Ennius nekonkuroval druhému básnikovi. Dve ďalšie knihy popisujú ťaženia v Grécku po víťazstve nad Hannibalom, knihy XIII-XVI vojny vedené v Sýrii a knihy XVII a XVIII zaberajú posledné obdobie rímskych dejín a rímskych výbojov do básnikovej smrti.
Menšie básnické skladby
- Heduphagetica (Báseň o lahôdkach) – didaktická skladba zložená v hexametroch. Pokiaľ predchádzala Análom, išlo vôbec o prvé hexametrom písané latinské dielo. Inšpiráciou pre Ennia bol grécky básnik Archestratus z Gely, ktorý bol tiež autorom gastronomickej epiky.
- Sota – báseň zložená v neobvyklom sotádejskom verší (podľa básnika Sótada z Maróneie), ktorý sa používal v paródiach a obscénnych básňach.
- Saturae – štyri alebo šesť kníh básní rôznych metier (tomu zodpovedá názov, ktorý znamená misku s rôznorodým obsahom). Nešlo ešte o satiry, ktoré sa z tohto zmiešaného druhu tvorby vyvinuli, svojimi spoločenskými témami sa ale už tieto Enniove básne budúcim satirám približovali. Žiaľ, zachovalo sa len asi 34 veršov.
- Scipio – oslavná báseň venovaná Publiovi Corneliovi Scipionovi po víťazstve pri Zame.
- Euhemerus – možno prozaický spis nazvaný podľa filozofa Euhémera z Messény. Vykladá jeho teóriu o pôvode bohov, ktorí boli pôvodne smrteľnými hrdinami a tých si ľudia zbožštili.
- Epicharmus – báseň v trochejských septenároch nazvaná podľa básnika Epicharma. Podobne ako v diele Euhemerus, i tu sa Ennius zaoberá bohmi a metafyzikou sveta.
- Protrepticus (doslova povzbudivá reč) – zbierka naučení.
Ennius bol tiež autorom epigramov, z ktorých sa zachovali dve oslavujúce Publia Cornelia Scipiona a dve samotného Ennia.
Enniov prínos rímskej literatúre
Ennius ako prvý zaviedol v rímskom básnictve daktylský hexameter, ktorý v gréckej epike používali Homér a Hésiodos. Hexameter musel prispôsobiť latinskému jazyku a naopak jazyk hexametru. Pripisuje sa mu i zavedenie prvkov, ktoré mali zblížiť pôvodne grécke metrum s latinčinou (hiát, cézura).
Ennius vstúpil do rímskej literatúry ako experimentátor, o čom svedčí veľká variabilita v jeho básniach. Prichádza s básnickými novotvarmi, aliteruje verše, pokúša sa do básnictva priniesť učenosť podľa vzoru alexandríjskej školy. Tým výrazne ovplyvnil neskorších básnikov – Ovídia, Catulla a hlavne Vergília.
Pozri aj
Literatúra
- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
