Sojuz-2 (rus.Союз-2 – Zväz-2) je rodina nosných rakiet, vyvinutých a vyrábaných firmou RKC Progress v Samare. Bola vyvinutá z nosiča Sojuz. Tieto nosiče môžu vyniesť na nízku obežnú dráhu až 8 500 kg nákladu. Sú určené spolu s nosičom Angara na nahradenie niekoľkých starších nosných rakiet.
História
Predchodca nosiča Sojuz-2, nosič Sojuz, bol vytvorený v programe Sojuz na základe medzikontinentálnej balistickej raketyR-7 v konštrukčných kanceláriách S. P. Koroľova a S. A. Kosberga. K rakete R-7 bol pridaný ďalší raketový stupeň, boli postupne inovované motory, riadiaca elektronika, a tak vznikali nové modifikácie rakety. Vývoj motorov mala na starosti konštrukčná skupina V. F. Gluška a A. M. Isajeva.
Použitie
Nosná raketa Sojuz-2 môže byť, rovnako ako pôvodný Sojuz, použitá pre vynášanie širokého spektra nákladov, vrátane komunikačných a prieskumných družíc. Avšak predtým, než bude môcť byť označený ako „man-rated“, teda schopný vynášať kozmické lode s posádkou, musí potvrdiť svoju spoľahlivosť ako nosič zväčšenej verzie nákladnej lode Progress M1 so záchranným blokom SZB (11S517A2), s celkovou hmotnosťou 8 350 kilogramov a maximálnou šírkou 3 000 milimetrov.
Nosiče Sojuz-2 sú tiež používané pre vynášanie komerčných nákladov predávaných operátormi Starsem a Arianespace.
Verzie rakety
Sojuz-2.1a
Kódové označenie (14A14.1A) – prvý let v roku 2004. Tento nosič má namiesto pôvodného analógového navigačného a riadiaceho počítača digitálny počítač. Tiež má nový vstrekovací systém v prvom a druhom stupni. Okrem iného nahradil nosnú raketu Molnija-M. Od roku 2014 by mal nahradiť aj verzie Sojuz-U a Sojuz-FG. Vďaka uskutočneným vylepšeniam má oproti pôvodnému Sojuzu najmä väčšiu flexibilitu riadenia letu, väčšiu nosnosť atď.
Nový riadiaci systém
Práce na novom digitálnom systéme riadenia letu pre nosič Sojuz-2 začali v NPO Avtomatika v Jekaterinburgu začiatkom roku 1993. Systém sa skladá z troch nezávislých digitálnych počítačov a dvoch gyroskopov, ktoré spolu výrazne zvyšujú spoľahlivosť systému riadenia letu.
V roku 2006 Lef Belskij, námestník riaditeľa NPO Avtomatika pre nosné rakety a kozmické systémy, povedal tlačovej agentúre ITAR-TASS, že práce na systéme riadenia letu pre Sojuz-2 sa pre tento podnik stali záchranou. V súčasnej dobe bolo 400 inžinierov NPO Avtomatika zapojených do výroby. Skromné federálne financovanie pre tento projekt začalo počas rokov 1994 – 1995, pričom sa peňažný tok výrazne zvýšil na začiatku nasledujúcej dekády.
Sojuz-2.1b
Kódové označenie (14A14.1B) – prvý let v roku 2006. Predstavuje vylepšenie rakety Sojuz-2.1a. Oproti svojmu predchodcovi má Sojuz-2.1b nový, úspornejší motor v treťom stupni. Ide o typ RD-0124, príbuzný motora použitom aj na treťom stupni nosiča Angara (v moduloch URM-2). Táto inovácia umožňuje nosiču Sojuz-2.1b vynášať na obežnú dráhu až o 500 kg ťažšie náklady.
Dňa 4. januára 2005 Arianespace uviedla, že nosič Sojuz-2.1b s novým motorom RD-0124, poletí na prvú testovaciu misiu zo štartovacej rampy 31 na kozmodróme Bajkonur a pri tej príležitosti vypustí na polárnu dráhu o výške 850 km astronomickú družicu COROT s hmotnosťou 630 kg.
Podľa zástupcu riaditeľa Roskosmosu, Viktora Ramiševského (odpoveď pre agentúru RIA Novosti), to bol posledný testovací zážih motora RD-0124, ktorý tak otvoril cestu pre prvý štart nosiča Sojuz-2.1b, ktorý bol naplánovaný na 21. decembra 2006.
V roku 2012 konštrukčná kancelária KBChA prisľúbila vyvinúť ovládanie vektora (smeru) ťahu 14D23 špeciálne pre nosič Sojuz-2.1b.
Sojuz-2.1v
Označenie (14A15) – prvý let 29. decembra 2013, „ľahký“ variant bez postranných urýchľovacích blokov, s jedným motorom NK-33A v prvom stupni, prípadne novo vyvinutým RD-193. Motor RD-193 je odvodený od typu RD-191 nosiča Angara.
.jpg)
