Sovietski kozmonauti

Sovietski kozmonauti boli členovia oddielov a skupín kozmonautov existujúcich v Sovietskom zväze. Prvá skupina kozmonautov bola sformovaná v marci 1960 z vojenských pilotov. Pre ich výcvik vzniklo Stredisko prípravy kozmonautov neďaleko Moskvy, okolo strediska vyrástlo Hviezdne mestečko.

Čoskoro po začiatku kozmických letov presadzovalo vedenie konštrukčných kancelárií a výrobných závodov účasť svojich zamestnancov v kozmických letoch. V marci 1967 padlo rozhodnutie vlády o oficiálnom založení samostatných oddielov na ministerstve všeobecného strojárstva, zdravotníctva a Akadémii vied. V priebehu času sa každá sovietska inštitúcia výraznejšie zúčastnená v kozmickom programe snažila o zostavenie vlastného oddielu kozmonautov. Plnohodnotný oddiel, ktorý sa pravidelne zúčastňuje letov do vesmíru, zostavila ale len spoločnosť CKBEM (neskôr premenovaná na NPO Energija).

V Sovietskom zväze prvá skupina kozmonautov vznikla v roku 1960. Bolo rozhodnuté vybrať dvadsaťčlenný oddiel z vojenských pilotov. Pre prípravu a výber kozmonautov vzniklo Stredisko prípravy kozmonautov (CPK) podriadené veliteľstvu Vojenských vzdušných síl ZSSR. Lekárske hodnotenie kandidátov vykonala Ústredná vojenská vedeckovýskumná letecká nemocnica (CVNIAG VVS, rus. Центральный военный научно-исследовательский авиационный госпиталь ВВС).

Čoskoro po začiatku kozmických letov presadzovalo vedenie konštrukčných kancelárií a výrobných závodov v čele s Koroľovom účasť svojich zamestnancov na kozmických letoch. Od roku 1965 prebiehalo lekárske posudzovanie civilistov v Inštitúte lekársko-biologických problémov ministerstva zdravotníctva (IMBP, rus. Институт медико-биологических проблем), založeného v roku 1963. Vojaci, v snahe udržať si kontrolu nad kozmonautmi, hodnotenia Inštitútu neuznávali, požadovali po kandidátoch potvrdenie svojej komisie z CVNIAG. V marci 1967 padlo rozhodnutie ^{[p 1]} o oficiálnom založení samostatných oddielov na ministerstve všeobecného strojárstva (v CKBEM), zdravotníctva (v IMBP ) a Akadémii vied. Kozmonautov mali organizácie týchto rezortov hľadať medzi svojimi zamestnancami, zdravotný stav posúdili u vojakov komisia CVNIAG, u civilistov IMBP a konečný verdikt vyniesla Hlavná lekárska komisia (rus. Главная медицинская комиссия - ГМК) zostavená zo zástupcov oboch ústavov.

Po získaní lekárskeho súhlasu odporúčanie na zaradenie do oddielu alebo skupiny kozmonautov dávala Štátna medzirezortná komisia (GMVK, rus. Государственная Межведомственная Комиссия - ГМВК). Vlastné zaradenie bolo vykonané príkazom vedúceho organizácie z ktorej kandidát pochádzal, prípadne nadriadeného ministra (napr. u vojenských letcov rozkazom hlavného veliteľa letectva alebo ministra obrany). Nový kozmonaut bol zaradený ako poslucháč-kozmonaut (rus. слушател-космонавт), v 80. rokoch kandidát na kozmonautov (rus. кандидат в космонавты-испытатели). Prešiel prvou fázou kozmonautického výcviku - všeobecnou prípravou, zvyčajne dvojročnou. Po absolvovaní všeobecnej kozmickej prípravy, zložil kandidát skúšky pred GMVK, spravidla úspešne, získal kvalifikáciu skúšobný kozmonaut (rus. космонавт-испытатель, vytvorené analogicky ku skúšobný letec (rus. летчик-испытатель) alebo kozmonaut-výskumník (rus. космонавт- исследователь) a bol zaradený medzi aktívnych kozmonautov oddielu alebo skupiny svojej organizácie.

Príprava kozmonautov na let pozostávala z troch etáp.

1. Cieľom všeobecnej vesmírnej prípravy bolo získanie vedomostí, návykov a zručností tvoriacich základy profesie kozmonauta. Kandidáti prechádzali prípravou fyzickou, leteckou, parašutistickou a lekársko-biologickou, výcvikom na prežitie v prípade havárie alebo pristátie v neobývaných oblastiach, trénovali v beztiažovom stave. Zoznamovali sa s kozmodrómom, nosnými raketami, kozmickými loďami. Študovali teóriu kozmických letov, navigáciu vo vesmíre, riadenie kozmických lodí. Všeobecná príprava trvala zvyčajne dva roky, zakončená bola skúškou pred štátnou medzirezortnej komisiou. ^[1]

1. Počas prípravy na let v skupine sa zdokonaľovali a upevňovali vedomosti kozmonautov. V tejto fáze prípravy boli kozmonauti rozdelení do skupín podľa typov kozmických lodí, v ktorých mali letieť. Pripravovali sa potom na lety určeným typom vesmírnej lode. ^[1]

1. V predletovej príprave sa posádka zohrávala a pripravovala na plnenie programu konkrétneho kozmického letu.^[1]

V období medzi kozmickými letmi pracovali kozmonauti v stredisku riadenia letov alebo vo svojej materskej organizácii, spolupracovali na vývoji a skúškach nových kozmických lodí, zúčastnili sa lekárskych aj technických experimentov a skúšok.

Prvé kozmické lode (programu Vostok) boli jednomiestne, vo viacmiestnych lodiach má každý člen posádky svoje vlastné úlohy a zodpovednosť.

V lodi Voschod-1 leteli veliteľ posádky (rus. командир экипажа), palubný inžinier (rus. бортинженер) a lekár (rus. врач). Vo Voschode-2 bol veliteľ lode (rus. командир корабля) a druhý pilot (rus. второй пилот).

V ďalších sovietskych a ruských kozmických lodiach bol prvý člen posádky vždy kapitán lode (rus. командир экипажа). Druhý bol palubný inžinier (rus. бортинженер), iba v dvojčlenných posádkach programu Interkozmos lietali zahraniční účastníci ako kozmonaut-výskumník (rus. космонавт-исследователь). Eventuálne tretí člen posádky bol nazývaný rôzne, v závislosti na jeho úlohách. Spočiatku v rokoch 1969 - 1971 inžinier-výskumník (rus. инженер-исследователь), ale Nikolaj Rukavišnikov v Sojuze-10 rus. инженер-испытатель). Po nešťastí Sojuzu-11 v júni 1971 lietali Sovieti do roku 1980 len po dvoch. Potom bol tretí člen posádky bežne kozmonaut-výskumník (rus. космонавт-исследователь). Iba Valerij Poľakov letel ako lekár-výskumník (rus. врач-исследователь).

Neskôr už v ruských lodiach Sojuz TM-31, TMA-1 a TMA-5 bol tretí člen posádky palubný inžinier 2 (rus. бортинженер-2). Takzvaní kozmickí turisti sú oficiálne účastníci kozmického letu (rus. участник космического полёта).

Po prvom lete dostávali kozmonauti čestné tituly "letec-kozmonaut ZSSR" a "Hrdina Sovietskeho zväzu", s titulom Hrdinu je vždy súčasne udeľovaná medaila "Zlatá hviezda hrdinu Sovietskeho zväzu" a Rad Lenina, vojenskí kozmonauti boli často povýšení (Gagarin mimoriadne o dva stupne, z nadporučíka na majora). Po druhom lete bol kozmonautovi udelený druhý titul Hrdina Sovietskeho zväzu, so Zlatou hviezdou a Leninovým radom. Po treťom a ďalšom lete už len Rad Lenina. Kozmonauti zúčastňujúci sa letov medzinárodných posádok zvyčajne získavali aj vyznamenanie týchto štátov.

V Sovietskom zväze neexistoval jednotný oddiel kozmonautov. Samostatné oddiely a skupiny udržiavali ministerstva obrany (oddiel Strediska prípravy kozmonautov J. A. Gagarina, Skupina kozmonautov GKNII VVS V. P. Čkalova), všeobecného strojárstva (Oddiel kozmonautov CKBEM/NPO Energija, Skupina kozmonautov CKBM), zdravotníctvo (Oddiel kozmonautov Inštitútu lekársko-biologických problémov), leteckého priemyslu (Oddiel kozmonautov Letecko-výskumného inštitútu M. M. Gromova) a Akadémie vied (Skupina kozmonautov Akadémie vied).^[2]

Oficiálny názov oddielu bol Oddiel Strediska prípravy kozmonautov vojenských vzdušných síl (CPK VVS; rus. Отряд Центра подготовки космонавтов Военно-воздушных сил (ЦПК ВВС), od roku 2009 funguje ako oddiel NII CPK J. A. Gagarina (rus. НИИ ЦПК им.Ю.А.Гагарина).^[3]

Oddiel CPK bol najväčší a najstarší oddiel kozmonautov v Sovietskom zväze. Vznikol v roku 1960, ako relatívne samostatná jednotka Vojenských vzdušných síl ZSSR, 25 km severovýchodne od Moskvy. Na mieste bola vybudovaná nová obec pomenovaná Hviezdne mestečko. Oddiel bol podriadený pomocníkovi hlavného veliteľa letectva na prípravu a zabezpečenie kozmických letov (funkcia bola zriadená roku 1960, zastával ju generál Nikolaj Kamanin, potom v rokoch 1971 - 1992 generál a bývalý kozmonaut Vladimir Šatalov). Oddielom prešlo do zániku Sovietskeho zväzu 110 ľudí, koncom roka 1992 mal 21 členov.^[3]

Prvá osemčlenná skupina kandidátov-kozmonautov CKBEM bola zriadená rozhodnutím riaditeľa CKBEM Vasilija Mišina už 23. mája 1966. Jej členovia začali teoretickú i praktickú prípravu k letom v lodiach Sojuz, neskôr, po prekonaní odporu vojakov z CPK, aj v lunárnom programe. Po prijatí pravidiel vytvárania oddielov a výberu kozmonautov v marci 1967 bol príkazom ministra všeobecného strojárstva Sergeja Afanasjeva z 27. mája 1968 vytvorený jedenásťčlenný oddiel CKBEM. Kozmonauti CKBEM (od 1974 NPO Energija) obsadzovali miesta palubných inžinierov v Sojuzoch (v prvých trojčlenných lodiach (do roku 1971) mali dokonca dve miesta z troch. V niektorých dvojčlenných posádkach letov Interkozmos boli aj velitelia.^[4]

O vlastných kozmonautoch sa v Akadémii vied diskutovalo od roku 1963. Počas roka 1965 bol pripravený štatút, spôsob výberu a výcviku členov oddielu. Začiatkom roku 1966 sa organizácii výberu ujal Georgij Katys. 31. októbra 1966 absolvovali štyria kandidáti medzirezortnú lekársku komisiu a od 22. mája 1967 ako členovia skupiny kozmonautov Akadémie vied zahájili prípravu v CPK (od mája 1968 vrátane Katysa), pričom počítali s účasťou v mesačnom programe. Všeobecnú prípravu ukončili v lete 1968, ale po ukončení lunárneho programu a pomalom rozvoji orbitálnych staníc sa nádeje na lety vytratili. Skupina sa do roku 1974 postupne rozišla.^[5]

Ďalším kozmonautom AV sa stala až v roku 1980 Irina Latyševová, pripravovala sa s kozmonautmi NPO Energija, ale k letu sa nedostala. V 80. rokoch boli na záver kariéry z oddielu NPO Energija do Akadémie vied preložení Georgij Grečko (6. júla 1986) a Valentin Lebedev (4. novembra 1989).^[5]

V Inštitúte lekársko-biologických problémov (IMBP, rus. Институт медико-биологических проблем) vznikla vlastná skupina kozmonautov IMBP 5. mája 1972, 21. júla 1978 bola reorganizovaná na oddiel. V čele oddielu stál Valerij Poľakov (1978-1988), po ňom German Arzamasov (1989-16. júna 1994), potom Vasilij Lukjaňuk (16. júna 1994-2000) a Boris Morukov (2000-13. novembra 2007). Do vesmíru sa dostal iba dvakrát Poľakov a raz Morukov^[6][7]

Vedenie CKBM (Centrálna konštrukčná kancelária strojárstva, rus. Центральное конструкторское бюро машиностроения) v rámci programu Almaz počítalo s letmi svojich zamestnancov na orbitálnu stanicu v kozmickej lodi TKS. Prví kandidáti absolvovali lekársku komisiu a boli začlenení do skupiny kozmonautov CKBM v rámci podniku v roku 1968, skupinou prešlo 16 ľudí, šesť z nich dosiahlo kvalifikáciu skúšobný kozmonaut. Najbližšie ku kozmickému letu sa dostali Valerij Makrušin, Valerij Romanov a Dmitrij Jujukov, keď boli v decembri 1978 určení do posádok. Ale onedlho (v roku 1981) bol celý program letov lodí TKS zrušený. Podnik však udržiaval skupinu ešte sedem rokov, než ju v roku 1987 rozpustil.^[8]

Ministerstvo leteckého priemyslu založilo v Letecko-výskumnom inštitúte M. M. Gromova (rus. Летно-исследовательский институт им. М. М. Громова) v rámci programu sovietskeho raketoplánu Buran vlastný oddiel kozmonautov. Vznikol v roku 1981, prešlo ním 11 kozmonautov, napospol zatiaľ skúšobných letcov inštitútu. Aby pri prvých letoch Buranu boli v posádke kozmonauti so skúsenosťami z vesmíru, absolvovali Igor Volk a Anatolij Levčenko krátkodobé lety lodí Sojuz na stanicu Mir. Program Buran bol pred začatím pilotovaných letov zrušený, oddiel bol rozpustený roku 2002.^[9][10]

V rámci vojenských vzdušných síl sa na lety raketoplánom Buran pripravovala skupina v oddieli CPK. Nezávisle vznikla 7. augusta 1987 ďalšia skupina kozmonautov zložená zo skúšobných pilotov Štátneho vedecko-testovacieho inštitútu vojenských vzdušných síl V. P. Čkalova (rus. Государственного Краснознаменного научно-испытательного института (ГКНИИ) ВВС им. В. П. Чкалова), ktorou prešlo 16 kozmonautov, zrušená bola 30. septembra 1996. Kozmický let absolvovalo päť bývalých členov skupiny, štyria po preložení do CPK a piaty Leonid Kadeňuk neskôr za Ukrajinu v raketopláne.^[11]

Rozhodnutia o lete niekoľkočlennej posádky do vesmíru padlo koncom roka 1963. Oficiálne rozhodla o úprave lodi Vostok pre troch kozmonautov vojensko-priemyselná komisia vlády v marci 1964. Súčasne dostalo CPK za úlohu pripraviť posádku v zložení kozmonaut, vedec, lekár. Bezodkladne bol zahájený výber vhodných kandidátov. Od 1. júna 1964 zahájili výcvik v CPK testovací letec OKB-156 Vladimir Nikolajevič Benderov a lekár Inštitútu biofyziky Akadémie lekárskych vied Boris Ivanovič Poľakov (obaja boli vyradení už 2. júna), ďalej lekári Inštitútu leteckej a kozmickej medicíny vojenských vzdušných síl Boris Borisovič Jegorov a Vasilij Grigorievič Lazarev, lekár z CPK Alexej Vasilievič Sorokin, vedec z Inštitútu automatiky a telemechaniky Akadémie vied Georgij Petrovič Katys a konštruktér OKB-1 Konstantin Petrovič Feoktistov. Na funkcie veliteľov posádok boli identifikovaní Boris Volynov a Vladimir Komarov z oddielu CPK. Do vesmíru vzlietol vo Voschode 1 dňa 12. októbra 1964 Komarov, Feoktistov, Jegorov.^[12]

Feoktistov bol neskôr (v roku 1968) formálne zaradený do oddielu kozmonautov CKBEM/NPO Energija. Lazarev sa stal členom oddielu kozmonautov CPK od januára 1966 do novembra 1985, absolvoval jeden vesmírny let v roku 1973 a suborbitálny let o dva roky neskôr. Ostatní sa kozmických letov ani prípravy k nim nezúčastnili.

Podľa spomienok Jaroslava Golovanova nápad na let novinárov do kozmu dostal on počas jedného zo stretnutí so Sergejom Koroľovom koncom roka 1964. Zmyslom akcie mala byť popularizácia vesmírneho programu v presvedčení, že novinár dokáže zážitok z cesty do vesmíru vykresliť príťažlivejšie než profesionálny kozmonaut. Koroľov ideu podporil a v lete 1965 Golovanov strávil dva týždne v IMBP na pozorovaní. Stretol sa tu s Jurijom Letunovom, ktorému let do vesmíru aj navrhol Koroľov. K obom novinárom mali lekári menšie pripomienky, ale pozvali ich na ďalšie testy nasledujúci rok. Nezávisle Michail Rebrov spomína, že myšlienka na let novinára do vesmíru vznikla v priebehu jeho rozhovoru s Koroľovom, Rebrov prešiel v roku 1965 prehliadkami v IMBP bez problémov a získal súhlas ku kozmickej príprave. Po úmrtí Koroľova v januári 1966 bol projekt novinárskeho letu najskôr odložený a potom zabudnutý.^[13]

Druhýkrát sa myšlienka na let sovietskeho novinára do vesmíru objavila po oznámení letu reportérov japonskej televíznej spoločnosti TBS v marci 1989. Informácia vzbudila medzi sovietskymi žurnalistami veľký ohlas, počas týždňa zorganizoval Zväz novinárov "vesmírnu" komisiu pod predsedníctvom Vladimira Gubareva, redaktora oddelenia vedy Pravdy. Komisia vyhlásila projekt Kosmos - deťom. S tým, že honoráre a výťažok z publikácií súvisiacich, s akciou budú venované v prospech detí. Bol vyhlásený konkurz, 37 vybraných novinárov od decembra 1989 do marca 1990 prechádzalo lekárskym pozorovaním, súhlas lekárov na výcvik získalo šesť kandidátov - Alexandr Stepanovič Andrjuškov a Valerij Vasilievič Baberdin z Krasnoj Zvezdy, Jurij Jurievič Krikun z Ukrtelefilmu, Pavel Petrovič Muchortov z Sovietskoj molodeži v Rige, Svetlana Okťabrjevna Omelčenková z Vozdušnovo transporta a Valerij Jurievič Šarovy z Literaturnoj gazety. Všetkých šesť získalo 11. mája 1990 odporúčanie Štátnej medzirezortnej komisie na výcvik. Všeobecnú kozmickú prípravu začala šestica 1. októbra 1990, v decembri 1990 odštartoval do vesmíru reportér TBS Tojohiro Akijama. Dňa 7. februára 1992 bola, po zložení záverečných skúšok, všetkým šiestim priznaná kvalifikácia kozmonaut-výskumník. Avšak ďalej program nepokračoval, všetci sa vrátili do redakcií.^[14]

Roku 1963 sa Sergej Koroľov dohovoril s Borisom Patonom, riaditeľom kyjevského Inštitútu elektrického zvárania J. O. Patona, na spolupráci v oblasti zvárania kovov v kozme. Od roku 1964 vypracovala skupina pracovníkov inštitútu metódy zvárania vo vákuu a beztiaži. Ku skúškam v stave beztiaže v upravenom lietadle absolvovali parašutistickej výcvik. V rokoch 1966-1969 bola postupne zdokonalená zváracia aparatúra nazvaná Vulkán, použitá bola pri lete Sojuzu 6 (1969).^[15]

Na jar 1965 sa Sergej Koroľov dohovoril s Borisom Paton, že experiment vykoná zamestnanec inštitútu. Od apríla 1965 do mája 1966 prebiehali prehliadky v IMBP, z 22 Kyjevčanov ostali dvaja kandidáti - Jurij Lapkin a Vladimir Fartušnyj. Obaja začali výcvik spoločne s oddielom CKBEM. V decembri 1967 boli poslaní do CPK, ale tunajší lekári dali súhlas na príprave iba Fartušnému, a to až v máji 1968. Ten bol ihneď priradený k oddielu CKBEM, vymenovaný za kozmonauta-výskumníka IES bol 3. septembra 1968. Od novembra 1969 bol zaradený ako palubný inžinier do jednej z posádok Sojuzu programu Kontakt (s Alexejom Gubarevom), po zranení pri autonehode bol v júni 1970 vyradený z prípravy. Dňa 6. apríla 1973 stratil štatút kozmonauta zo zdravotných dôvodov.^[15]

V rokoch 1979-1980 prebehol v Sovietskom zväze druhý ženský nábor medzi kozmonautov. Kozmonautkou sa stalo celkom osem žien z rôznych organizácií. Medzi nimi Svetlana Jevgenievna Savická, testovací letec z Moskovského strojárskeho závodu "Rýchlosť" (rus. Московского машиностроительного завода (ММЗ) «Скорость»). Jevgenievna Savická získala v máji 1979 súhlas Hlavnej lekárskej komisie ku kozmickému výcviku, od decembra toho istého roku do júna 1980 v NPO Energija prechádzala (s ostatnými kandidátkami) predbežnou technickou prípravou. Od augusta 1980 bola pridelená k oddielu kozmonautov Energija, 23. júna 1981 po skončení všeobecnej kozmickej prípravy bola vymenovaná za skúšobného kozmonauta MMZ Rýchlosť. Ale už od 16. mája 1983 sa stala zamestnancom Energija a členom jej oddielu kozmonautov. Roku 1982 a 1984 vzlietla do vesmíru, z oddielu Energija odišla v októbri 1993.

Lekár Inštitútu klinickej kardiológie Všezväzového kardiologického vedeckého strediska Akadémie lekárskych vied ZSSR (rus. Института клинической кардиологии Всесоюзного кардиологического научного центра Академии медицинских наук СССР) Oleg Aťkov roku 1976 na odporúčanie náčelníka lekárskej správy CPK plukovníka Jeriomina prešiel zdravotnými testami v IMBP a v januári 1977 získal súhlas Hlavnej lekárskej komisie na kosmonautický výcvik. Avšak stať sa kozmonautom IMBP odmietol, napriek tomu každoročne prechádzal lekárskou prehliadkou potrebnou na udržanie práva na výcvik. Roku 1982 bol vybraný Konstantin Feoktistov pre program letu starého kozmonauta a Aťkov mal sledovať jeho zdravotný stav priamo na obežnej dráhe. Od augusta 1982 sa individuálne pripravoval na let v NPO Energija, v marci 1983 získal súhlas Štátnej medzirezortnej komisie na výcvik a od júna sa v zrýchlenom tempe pripravoval v CPK.

Feoktistov medzitým ochorel, potom bol Aťkov zaradený do 3. základnej posádky Saľutu 7 s Leonidom Kizimom a Vladimirom Soloviovom, s ktorými vo vesmíre strávil od februára do októbra 1984 vtedy rekordných 236 dní.

IPA Zvezda (rus. Научно-производственное предприятие Звезда) bol jediný sovietsky a je jediný ruský podnik vyrábajúci skafandre pre kozmonautov. Dlhú dobu výrobky podniku skúšali externí spolupracovníci. Roku 1982 vznikla v podniku skúšobná skupina, v ktorej vznikla idea, že pre podnik bude užitočné mať skúsenosti so skafandrami vo vesmíre z prvej ruky. Jeden z výskumníkov, Vladimir Gajevič Severin, si podal prihlášku do oddielu kozmonautov, prešiel všetkými kolami výberu a 11. mája 1990 získal súhlas Štátnej medzirezortnej komisie na zaradenie do výcviku. Všeobecnú kozmickú prípravu absolvoval v CPK, 11. marca 1992 získal kvalifikáciu kozmonaut-výskumník a bol zaradený do skupiny pripravujúcej sa na lety na Mir. Do žiadnej hlavnej ani záložnej posádky nebol zaradený. Roku 1995 z CPK odišiel.^[16]

1. ↑ Постановление ЦК КПСС и Совета Министров СССР № 270-105 от 27 марта 1967

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sovětští kosmonauti na českej Wikipédii.