Taoizmus je založený na uvedomení či skutočnosti, že všetky veci, živé aj neživé, sú prejavom tej istej skutočnosti – Tao ("cesty"). Taoizmus popisuje ako človek môže žiť v harmónii a rovnováhe s prírodou. Ako všetky myšlienkové smery v Číne, taoizmus nie je čisto filozofický, ani náboženský, pretože čínska (a vo všeobecnosti východná) kultúra, tieto pojmy spája. Preto je často ťažké vymedziť pojem taoizmu. Najčastejšie sa rozoznáva náboženský taoizmus (ako čínske ľudové náboženstvo, súhrn čínskych zvykov a tradícií) a filozofický taoizmus (založený najmä na knihách niektorých čínskych učencov). Tieto smery spájajú najmä knihy I-ťing alebo Tao Te ťing. Autorom druhej knihy je pravdepodobne učenec Lao-c’.
História
Podľa toho, ktorú definíciu uvažujeme, začiatok taoizmu môžeme sledovať od starých čínskych náboženstiev, od napísania Tao Te ťingu (v 3. alebo 4. storočí pred Kr.) alebo od čínskeho učenca Zhanga Daolinga (2. storočie n.l.). Taoizmus ako náboženský smer pod týmto názvom sa vyvinul až ako kontrast k budhizmu, v čase keď sa dostal do Číny, alebo môžeme začiatok pripísať 4. storočiu kodifikáciou Shangchingu a Lingbao.
Iné záznamy hovoria o Lao-c’ ako o učiteľovi Buddhu aj Konfucia a popisujú 13 inkarnácií tohto autora, začínajúc za vlády Fuxi až po poslednú inkarnáciu ako Lao-c’, ktorý sa podľa týchto záznamov dožil 900 rokov. Skorý taoizmus zvyčajne opisujú historické záznamy a texty ako kombináciu obrazového písania, mysticizmu a pôvodného čínskeho uctievania a zvykov.
Podľa legendy, Lao-c’ bol požiadaný strážcom mosta v horách, aby napísal knihu o svojich myšlienkach a viere. Táto kniha, Tao Te ťing, je základom väčšiny smerov taoizmu.
Prívrženci
Počet taoistov nie je známy, pretože nemáme presnú definíciu taoizmu, a v Číne sú zakázané prieskumy súkromných organizácií. Napriek komunistickému zriadeniu Číny sa odhaduje, že k čínskemu ľudovému náboženstvu sa hlásia stovky miliónov ľudí, pričom za taoistov by sa označilo rádovo menej Číňanov.
Tri klenoty Tao sú: súcit, jednoduchosť a trpezlivosť (taktiež aj Ťing a Šen Čchi). Niektoré preklady ich uvádzajú v inom význame. Sú súčasťou Tao Te ťing:
Tri drahocennosti v sebe mám a ako tie najväčšie klenoty si ich opatrujem:
prvú nazývam: súcit,
druhú nazývam: skromnosť
a tretia je: nedovoliť si v Podnebesí stavať sa do popredia!
Pretože mám súcit, viem byť odvážny,
pretože mám skromnosť, som schopný byť obetavý,
a pretože si nedovolím považovať sa v Podnebesí za popredného,
som schopný stať sa nástrojom vodcovstva!
Pre taoistov idú jednoduchosť a trpezlivosť ruka v ruke so súcitom.
Jednoduchosť je dôležitá pre filozofiu taoizmu, pretože zložité akcie sú väčšinou ničivé a môžu porušiť rovnováhu prírody a jej chodu tým, že človek ktorý ich robí využíva v akcii priveľa intelektuálneho jangu. Konanie v jednoduchosti umožňuje viesť k harmonickému životu a úprimnosti – čím jednoduchšia akcia, tým je úprimnejšia pre jej autora.
Trpezlivosť je dôležitá, pretože jej nedostatok je spôsobený chcením a túžbami, ktoré sú nezdravé a vedú k nerovnováhe – napr. chamtivosť. Trpezlivosť znamená konať "nekonaním". To sa nesprávne interpretuje ako nečinnosť, presnejšie však ide o konanie, ktoré je v súlade s prírodou a rovnováhou. Tento koncept sa volá wu wei.
Súcit je jednoduchý a vyžaduje trpezlivosť pre toho a to, s čím máme súcit. Taoisti vidia všetko ako obraz samotného Tao, a tak súcit so všetkým znamená súcit so sebou a vedie spätne k rovnováhe a pokoju.
Náboženský taoizmus
Taoizmus nikdy nebol jednotným náboženstvom a skladá sa z rozdielnych učení, založených na rozdielnom poznaní. Preto rôzne vetvy taoizmu sa od seba môžu veľmi líšiť vo viere. Napriek tomu existujú zvyky, ktoré spájajú rozdielne školy.
Okrem čínskeho náboženstva, rôzne rituály a cvičenia majú podľa taoistov pozitívny efekt na zdravie (a môžu viesť až k nesmrteľnosti), môžu duchovne nadviazať človeka s vesmírnymi silami a môžu otvoriť dvere k spirituálnym cestám. Tieto koncepty spájajú taoistické smery.
Filozofický taoizmus
Filozofický taoizmus neoznačuje jedinú školu alebo vetvu filozofie. Podobne, rozdiel medzi filozofickým taoizmom a náboženským nie je presne vymedzený (podobne ako samotný pojem taoizmus). Mnoho tých, čo patria k náboženskému taoizmu, nikdy nečítali Lao-c’ alebo Čuang-c’, ani iné taoistické texty.
Filozofický taoizmus je založený na Tao Te ťingu a jeho konceptoch: wu wei, prázdnosť, odtiahnutosť, sila slabého a na konceptoch učenca Čuang-c’, ako spontánnosť, relatívnosť ľudských spôsobov života.
Taoizmus je hmlisto popísaný už v Tao Te ťingu hneď v úvode:
Cesta, schopná (byť) Cestou (Tao), nie je bežnou cestou,
pomenovanie, schopné (byť Jej) pomenovávaním,
nie je bežným pomenovaním.
Nedôvera k bežnému poznaniu a racionalite je silnejšia v taoizme než ostatných
náboženstvách Číny. Ako píše Čuang-c’:
Psa nepovažujeme za dobrého, lebo dobre breše
a človeka nepovažujeme za múdreho, lebo zručne rozpráva.
Pre taoistov sú prílišná racionalita, morálny štandard a etiketa produktom ľudského sveta. Taoisti sa zameriavali viac na prírodu a jej premenu a tak vyvinuli systém poznania založený na pozorovaní, aj keď k jeho vedeckej formulácii sa nedostali, kvôli ich postoju k vede. Napriek tomu, alebo práve preto, sa však ukázala filozofia taoizmu ako veľmi blízka výsledkom 20. storočia vo vede (jednotná nemenná podstata všetkého v podobe energie, realita odtrhnutá od pozorovania ako môže naznačovať EPR Paradox). Príkladmi toho sú pozitívne vyjadrenie o podobnosti záverov kvantovej mechaniky s viacerými pozorovaniami taoistov, napr. od Heisenberga a Bohra.
Za základ svojho pozorovania si taoisti zvolili koncept jin a jang z čínskej filozofie. Premena a nestálosť týchto síl, ako aj pozorovanie, že každá vec, živá aj neživá sa skladá z týchto síl, tvoria základ taoizmu a čínskej filozofie. Spolu s tým vzniklo Tao ako ukážka jednotnosti prírody – a toho, že všetky veci sú prejavom tej istej reality, a ich vlastnosti sú výsledkom dynamického vzťahu síl jin a jang.
Taoizmus sa zhoduje s Korzybského pozorovaním, že "mapa nie je územím".
Bohovia
Náboženský taoizmus
Tradičné čínske náboženstvo je polyteistické. Bohovia sú zoradení do nebeskej služby, ktorá je odrazom byrokratického usporiadania imperiálnej Číny. Bohovia môžu postupovať vyššie a nižšie v tomto usporiadaní, a o mnohých sa hovorí, že boli raz ľuďmi. Konkrétni bohovia sa líšia v závislosti od jednotlivých častí Číny a takisto sa menili aj v histórii.
Náboženstvo nie je jednotné. Medzi ľuďmi napríklad zastáva najvyššie miesto Yu Di, kým taoistická škola Tianši popisuje na najvyššom mieste medzi Bohmi zbožteného Lao-c’ (Laojun – Pán (Boh) Lao) spolu s Yu-ch'ing, Shang-ch'ing a T'ai-ch'ing.
Filozofický taoizmus
Niekoľko nesmrteľných ľudí a záhadných mystických postáv je opísaných v Čuang-c’, a v Tao Te ťingu. Tieto postavy sa nestali predmetom uctievania – hlavná ústredná sila Tao sa nemôže porovnávať so západnými náboženstvami. Tao nie je osobná, a nie je to nemeniaca sa spirituálna bytosť, ako napr. Atman. Tao sa nasleduje, ale neuctieva, jednoducho povedané znamená prirodzený vývin sveta. Ísť na ceste Tao, neznamená zjednotiť sa s nejakým duchom v zmysle hinduizmu, ale žiť život, ktorý sa mení a rešpektuje zmeny v prírode – nestály a pružný.
Zvyky a tradícia
Náboženský taoizmus
Všetky formy čínskeho tradičného náboženstva používajú baibai – skláňanie sa pred oltárom, s kadidlovou paličkou v ruke. Tento obrad sa môže vykonávať všade – doma, v chráme, vonku – a môže ho vykonávať hocikto. Oltár môže obsahovať niekoľko bohov alebo starých textov. Tento zvyk sa zvyčajne vykonáva počas niektorých špeciálnych dní v čínskom kalendári.
V niektoré dni sa môže obetovať jedlo bohom, alebo duchom zosnulých. Obetuje sa napríklad prasa, kačica, alebo ovocie. Ako obeta sa tiež spaľuje zvláštna papierová bankovka, ktorá sa spálením prenesie do spirituálneho sveta, kde ju použijú duchovia zosnulých.
V niektoré dni sa uskutočňujú veselosti na uliciach miest a dedín. Zahŕňajú lode pokryté kvetmi, z ktorých hrá ľudová hudba, tance ľudí prezlečených ako drakov a levov na uliciach, bábky v ktorých sa nachádzajú ľudia, a ktorí si ničia kožu nožmi a palanquíni, ktorí nosia božské obrazy. Zvláštnosťou je, že sa ľudia, ktorí tieto umenia predvádzajú, nepovažujú za umelcov, ale za v tom čase ovládaných daným bohom.
Veštenie, astrológia sú dlhodobo súčasťou čínskej a taoistickej tradície.
Meditácia je súčasťou taoistickej tradície. Zameriava sa na kontrolu telesných tekutín ako moč, pot a dýchanie. Praktizuje vizualizáciu niektorých orgánov ako imaginárne prepojených s konkrétnym bohom, bohmi, alebo nebeským telom. Zahŕňa tiež nebeské výpravy cez Veľký Pól, ktorý sa dá dosiahnuť šamanským tancom "Krok Wu".
Filozofický taoizmus
Najčastejšou aktivitou medzi filozofickými taoistami je čítanie a písanie textov. Filozofický taoizmus sa síce vo zvykoch prelína s náboženským, ale napr. najvýznamnejší filozof, ktorý sa zaoberal textom Lao-c’ – Wang Bi, bol konfuciánom.
Pre väčsinu vzdelaných Číňanov, sa život delil na sociálnu oblasť, kde prevládal konfucionizmus, a súkromnú, kde prevládal taoizmus. Noc a exil boli časmi na kultiváciu taoizmu a čítania Lao-c’. Vzdelanci väčšinou zasvätili život umeniu – kaligrafii, maľovaniu, poézii, alebo histórii a medicíne.
Ochutnávači vína je populárny obraz, ktorý opisoval vzťah taoizmu k ostatným čínskym náboženstvám a má viacero výkladov.
Texty
Náboženský taoizmus
Tao-cang („Pokladnica Tao“) je základný kánon náboženského taoizmu. Vznikol v priebehu dynastie Ťin až dynastie Ming a zahŕňa vyše 1500 textov. Podobne ako buddhistická Tripitaka, je rozdelený do troch tung ("jaskyňa", často nazývaná ako grotto)
čen (skutočné) grotto.
jüan (prvotné) grotto.
šen (božské, duchovné) grotto.
Tao Te ťing sa často berie ako dodatok prvého grotta.
Taoizmus nie je náboženstvom, ktoré kladie výrazný dôraz na texty ako zdroj poznania, či pravdy. V Číne fungovala silná tradícia orálne predávať texty a múdrosť z učiteľa na študenta. Znalosť textov nie je dôležitá pre väčšinu náboženských smerov taoizmu, naopak je dôležitá tradícia a rituál.
Niektoré smery taoizmu používajú aj iné než taoistické texty. Na Taiwane sa často spievajú buddhistické texty v taoistickom chráme.
Taoisti majú množstvo symbolov, najčastejším je čínsky znak pre Tao. Veľa ľudí považuje Tchaj-ťi tchu za taoistický znak. Kým väčšina taoistov ho používa, treba povedať, že je zároveň aj konfuciánskym znakom, ako aj znakom používaným čínskym náboženstvom.
Taoistické chrámy mávajú štvorcové alebo trojuholníkové vlajky. Slúžia nielen ako dekorácia a znak, ale aj ako talizman, a obsahujú zvyčajne nejaký mystický nápis alebo diagram. Ako stožiar sa často používa kmeň stromu.
Taoistické chrámy používajú čínskych drakov a vtákov Fenghuang, zostavených z viacfarebných keramických kachličiek ako dekoráciu striech. Spolu vytvárajú vzťah jin a jang (Fenghuang ako analógia jin).
Vzťah taoizmu a iných náboženstiev
Taoizmus je úzko spojený s konfucionizmom. Lao-c’ bol podľa niektorých záznamov a legiend učiteľom Konfucia. Niektoré pasáže Tao Te ťingu pôsobia ako reakcia na konfucionizmus. Čuang-c’ takisto reaguje na konfucionizmus. Obaja autori sú jasne anti-autoritatívni, Lao-c’ popisuje vládu ako minimálnu, a Čuang-c’ je zástancom skoro až anarchizmu. Obidva texty preto nesúhlasia s formou, akou konfucionizmus presadzuje svoje učenie a vládu, čo sa však týka filozofickej roviny, tieto smery nie sú v skutočnosti nutne protikladné – asi najlepším príkladom je fakt, že množstvo Číňanov uznávalo obidva smery.
Budhizmus sa s taoizmom vzájomne ovplyvňovali, a mnohé budhistické texty boli preložené do čínštiny a sú súčasťou taoistického náboženstva a učenia a naopak. To platí najmä o Chan budhizme (čínskej verzii Zenu), ktorý sa inšpiroval filozofiou taoizmu, najmä pozitívneho pohľadu na svet a vnímaní súčasnosti.
Ideologickí a politickí rivali, taoizmus, konfucionizmus a budhizmus sa vzájomne ovplyvnili a dosiahli stav, keď každý z nich vplýval na život v krajine. Množstvo Číňanov uctievalo všetky tri smery.
