Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
Úsilia sústredené na posilnenie centrálnej pozície Ježiša a jeho zvesti v teológii a v cirkevnom živote západného kresťanstva, boli napádané z mnohých strán už v počiatočných fázach reformácie. Veľký význam mal v tomto Martin Luther so svojím reformačným bojom proti odpustkom a aj s inými svojími tézami. K rastu prispela aj Lipská dišputa, ktorej sa okrem Luthera zúčastnil aj Filip Melanchton, humanista, ktorý sa stal jeho najbližším spolupracovníkom, a bol aktivným zástancom reformácie. Lipskú dišputu vyvolal Ján Maier, nazyvaný Eck. Deklaroval Lutherove tézy ako kacírske a nútil Luthera k ich odvolaniu. Predmetom dišputy malo byť učenie o milosti a slobodnej vôle. Eck mal dišputovať s Karlstadtom, chcel usvedčiť Luthera z husitského kacírstva. Medzitým zomrel v januári v roku 1519 Cisár Maximilián a počas Lipskej dišputy bol zvolený za nového nemeckého cisára Karol V. Španielsky. Rozhodujúci vplyv na šírenie reformácie v tejto dobe malo intenívne Lutherovo písanie a šírenie spisov. Proces Ríma voči Lutherovi trvá v tejto dobe už tri roky, ale všetko úsilie o jeho umlčanie stroskotávajú. 15. júna 1520 podpisuje pápež Lev X. bulu Exsurge Domine, v podľa ktorej má Luther odvolať body svojho učenia a hrozí mu v nej kliatbou.
Vývoj pred Wormským snemom
Pápež Lutherovho volenca Fridricha Múdreho žiada, aby sám vykonal trest na Lutherovi, alebo aby ho uväznil a vydal pápežovi. Luther vydáva obranný spis proti bule "antikrista", v ktorom vyhlasuje: „Ak pápež neodvolá a nezatratí túto bulu, nepotresce dr. Ecka s jeho druhmi, tak nech nikto nepochybuje, že pápež je nepriateľom Božím, prenasledovateľom Kristovým, rušiteľom kresťanstva a skutočným antikristom.“ Lutherove spisy sa už verejne pálili, a tak poburený Luther hodil do ohňa knihu kanonického práva pápežských dekrétov a potom aj bulu. Dňa 3. januára 1521 bola proti Lutherovi vydaná nová bula, ktorá tentoraz vyhlásila pápežskú kliatbu a exkomunikáciu. Pápeži žiadali cisára, aby ríšskou kliatbou dokončil pápežské odsúdenie. Cisár sľúbil vypočutie Luthera a bol zvolaný ríšsky snem. Do Wormsu bol v roku 1521 snem zvolaný z dvoch dôvodov: Cisár sa potreboval ujať moci v Nemecku a pripraviť sa na vojnu v súvislosti s Francúzskymi a Talianskymi nárokmi na územia. Cisár potreboval od stavov ríše súhlas kvôli nastávajúcej vojne s Francúzskom z ktorých mnohé sa netajili sympatiami k Lutherovi. Lutherova cesta bola triumfálna, vítali ho masy ľudu, bol pre nich obranca Nemecka.
Priebeh snemu a edikt
Martin Luther výstúpil na sneme vo Wormse dvakrát. Na prvom výstúpení 17 apríla mal odpovedať na 2 otázky: 1. Či knihy, ktoré boli napísané a ktoré zhromaždil Eck sú jeho a 2. otázka znela či odvolá alebo neodvolá obsah kníh. Na prvú prisvedčil a na druhú si výžiadal čas. Na druhom výstúpení Eck znova položil otázku Lutherovi. Martin však majstrovsky rozdeli svoje knihy do
troch tried na: vzdelávacie, útoky na pápežskú tyraniu, knihy proti pápežovým spojencom a povedal, že odvolá len pod tou podmienkou ak bude usvedčený Písmom a nie pápežom, či koncilom „Tu stojím. Inak nemôžem Boh mi pomáhaj. Amen“ Cisár chcel postaviť Luthera mimo zákon. No nakoniec bol zostavený Wormský edikt, v máji 26, v ktorom bol Martin Luther označovaný za kacíra a bola nad ním vydaná ríšska kliatba. Nik ho nesmel prijať, poskytnúť mu byt, jedlo, pitie, mal byť odovzdaný cisárovi, bolo treba spáliť jeho spisy a nijaké knihy v ríši sa nesmú tlačiť bez súhlasu vrchnosti. Po tomto rozhodnutí sa ho nik nesmel verejne zastať. Bola mu zakázana kazateľská činnosť.
Ďalší vývoj
Hneď po sneme saský kurfirst Fridricha Múdry zinscenuje prepad, pri ktorom unesie Luthera privádza na hrad Wartburg, kde ho ukrýva pod menom Junker Juraj. Prežíva tu 300 dní, ktoré vyplňuje literárnou prácou. S jeho pobytom je spojený preklad Novej zmluvy. V 1522 sa Luther vracia do Wittenbergu, kde najprv káže a od roku 1524 znova aj prednáša. Hnutie sa ďalej šíri. Mníšske sľuby začínajú byť ohrozované. Na námestí v Bruseli boli upálení prví luteráni Ján Es a Henrich Vos. V Durínsku sa zakladali spolky, ktoré hrozili vzburou. Luther navrhoval rokovanie a zmierenie, vyčítal to kniežatám a pánom, že dali príčinu k tejto situacií. Snem v Norimberku je možné považovať za začiatok rozdelenia Nemecka na protestantský a rímskokatolícky tábor.
Hoci sa pápežskému legátovi Campeggiovi podarilo dosiahnuť to, že nemecké kniežatá budú uplatňovať Wormský edikt pokiaľ to bude možné, v Regensburgu uzavrel ligu na podporu rímskej veci, čím bol Rím posilnený na juhu Nemecka. Na druhej strane však Filip Hessenský bol najschopnejším luteránskym politikom, ktorý prispel k Lutherovej obhajobe. Negatívny vplyv mala na vnímanie Luthera sedliacka vojna, s ktorou ani on sám nesúhlasil. Radikáli sa vlámavali do kláštorov, pustošením sa dopúšťali hanebností a to ich zbavovali sympatií. Katolícke kniežatá obviňovali z tejto vzbury samotného Luthera. Sedliaci však boli nakoniec porazení.
Po smrti Fridricha Múdrého sa stal nástupcom jeho brat Ján Vytrvalý, ktorý pokračoval v obrane reformácie. Šírenie reformácie dostali do rúk kniežatá, ktoré v roku 1526 uzavreli pod vedením Filipa Hessenského Torgavský zväz. Ten bol odpoveďou na Dessavský zväz, ktorý vytvorili katolícke kniežatá. Najbližší snem v roku 1526 v Speyeri mal riešiť nábožensku otázku. Cisár Karol V. však kvôli svojím vojenským aktivitám poslal na snem svojho brata Ferdinanda I. Ten požadoval uplatňovanie wormského ediktu, čo sa napokon nestalo, pretože bolo potrebné zjednotiť kniežatá pod vplyvom hroziaceho nebezpečenstva zo strany Turkov. Záver snemu bol teda dočasný a tento stav dovoľoval štátu praktizovať náboženstvo podľa svojej vôle až do všeobecného koncilu.
V Speyeri sa v roku 1529 konal ďalší snem. Ten vďaka katolíckej presile zrušil rozhodnutie z roku 1526 a potvrdil Wormský edikt už len pre katolícke teritória. V krajoch kde mali prevahu luteráni sa musel dodržiavať princíp náboženskej slobody pre katolíkov, v katolíckych krajoch už sloboda pre luteránov zaručená nebola. Veľmi dôležitý bol v tejto situácií úspech na Augsburskom sneme, ktorý zvolal Karol V. Cisár chcel na ňom definitívne ukončiť náboženské rozpory v Nemecku. Melanchton s Lutherom sú „nútení“ napísať Obranu Augsburského vyznania, ktorú však cisár Karol neprijíma. Wormský edikt stále predstavuje hrozbu. Je ale podnetom pre spísanie vyznania viery a aj pre definovanie učenia obsiahnuté v Augsburskom vyznaní či v jeho "Obrane". Na sneme zvíťazili rímskokatolíci, ktorí opäť potvrdili platnosť Wormského ediktu proti Lutherovi. Obnovený je cisársky odvolávací súdný dvor, čo prakticky znamená koniec možností kladných súdnych rozhodnutí pre protestantov. Táto nepriaznivá situácia pomohla zjednotiť protestantov v tzv. Šmalkálskej lige, ktorá na sneme v Norinbergu uzavrela s cisárom mier až do všeobecného koncilu.
K šíreniu Lutherovho učenia prispel aj Augsburský mier z roku 1555. Tu si luteráni žiadali plné práva, vrátenie všetkých cirkevných majetkov a toleranciu luteránov na katolíckych územiach. Tieto požiadavky neboli splnené. Slobodná voľba vierovyznania je obmedzená iba na ríšske stavy a rytierstvo. Poddaní musia prijať vieru svojho zemepána podľa princípu cuius regio, eius religio – koho panstvo, toho náboženstvo. Tí, ktorí sa tomuto pravidlu nechceli podriadiť, mali právo sa aj s celým majetkom vysťahovať. Výnimočné postavenie získali slobodné ríšske mestá, v ktorých mohli obe cirkvi pôsobiť vedľa seba. Dohoda sa vzťahovala iba na luteránov.
Wormský edikt mal pozitívny vplyv na cirkevný aj teologický rozvoj luteránskeho hnutia. Pomohol evanjelikom lepšie a hlbšie preskúmať svoju vlastnú identitu. „Rozum je najväčší nepriateľ viery. Každý kto len chce byť kresťanom musí svoje oči odtrhnúť od svojho rozumu" – Martin Luther.
