Kompozícia diela je chronologická, legendy sú písané v tretej osobe. V príbehoch sa často objavujú archaizmy, metafory, metonymie a magické čísla. Zreteľný je kontrast medzi dobrom a zlom. Legendy sa odohrávajú v Rímskej ríši v období antiky (okrem svätého Františka a českých svätcov, ktorých legendy pochádzajú zo stredoveku a boli pridané neskôr).
Cieľom knihy je šírenie kresťanskej viery. Hrdinovia preto musia čeliť nástrahám pohanov, kacírov či démonov. Sú svätcami a ich hlavnými atribútmi sú múdrosť, zbožnosť, skromnosť a ochota pomôcť druhým. Žijú spravidla v kláštoroch alebo pôsobia ako klerici. Pevnou vierou v Boha, získavajú nadprirodzené schopnosti. Liečia chorých a niekedy dokonca dokážu oživiť mŕtvych. Niektoré zázraky konajú aj po svojej smrti. Ich ostatky majú liečivú moc. V legendách sa objavujú aj vedľajšie postavy.[4]
Jakub sa spoliehal na zdroje kníh kronikárov ako je Speculum historiale od Vincenta z Beauvais, Abbreviatio in gestis sanctorum od Jeana Maillyho a Liber Epilogum in gesta sanctorum od Bartolomeja z Tridentu. Zlatá legenda bola čoskoro preložená do viacerých jazykov a tešila sa nesmiernej obľube širšieho publika až do 16. storočia. Bola to jedna z prvých kníh vytlačených v Anglicku (1483).[1] V českej verzii boli pridané legendy českých svätcov (svätí Václav, Vojtech, Prokop a Ľudmila).
V priebehu 16. storočia popularita legendy prudko poklesla. Mnohí katolícki filozofi ako Juan Luís Vives či Melchor Cano, ale aj protestanti legendu značne kritizovali. Dôvodom bolo hromadenie historicky nepravdepodobných príbehov, ktoré ohrozovali pravdivosť viery. V posledných rokoch bol záujem o legendu obnovený.[2][3][5]
História knihy
Jakub z Voragine sa stal dominikánskym mníchom v roku 1244 a štúdiá absolvoval v Paríži, Kolíne nad Rýnom a Bologni. Ako člen dominikánskeho rádu chcel pre svojich bratov kazateľov pripraviť príručku pre ich kázne na misiách. Bol veľmi dobrý spisovateľ a rozprávač. Zlatú legendu zostavil niekedy medzi rokmi 1260 – 1267, ako zbierku spisov zameraných na život svätcov a ich zázraky. Text je zložený do veľkej miery zo zázračných legiend o populárnych svätých a krátkych výkladových poznámok o konkrétnych liturgických sviatkoch spojených s kultom svätcov.
Vo svojej dobe sa kniha tešila veľkej obľube a bola preložená do viacerých jazykov. Slúžila, ako námet ku kázňam alebo pre individuálnu zbožnosť. Stala sa tiež bohatým inšpiračným zdrojom pre umelcov. Čoskoro zatienila všetky ostatné zbierky legiend a bola nazvaná ako Legenda aurea (Zlatá legenda).
V 16. storočí začala byť považovaná za nebezpečnú. Katolícki aj protestantskí myslitelia odsúdili jej fanatickú povahu a jej schopnosť viesť veriaceho k poverám.[6] Dôvodom bolo hromadenie historických nepravdepodobných príbehov, ktoré ohrozovali samotnú pravdivosť viery.[2] Kritiku medzi členmi dominikánskeho rádu tlmila zvýšená úcta k arcibiskupovi Jakubovi z Voragine, ktorá vyvrcholila jeho blahorečením v roku 1815. Dodnes sa legenda zachovala vo viac než tisíc latinských rukopisoch a v mnohých prekladoch. Rehabilitácia povesti Zlatej legendy nastala v 20. storočí. Dnes je vnímaná ako zrkadlo zbožnosti 13. storočia a nakladateľstvá po celom svete ju stále vydávajú.[7]
Obsah
Iluminácia svätého Prima a Felíciána z manuskriptu 14. storočia Zlatej legendy
Legenda sa začína sériou exegetických oznámení, v ktorých sa diskutuje o symbolických a historických významoch bežných katolíckych osláv, ako je Veľká noc, Turíce alebo Obrezanie Pána. Diskusie odrážajú tradičný prístup ku kresťanskému Písmu, ktorý predpokladal, že Biblia má doslovné, symbolické a duchovné posolstvo. Ďalšia časť s názvom História načrtáva život biblických hrdinov. Pokrývajú obdobie od Adama po Jóba a ide o zhrnutie biblických textov. Najpodrobnejší je príbeh o Samuelovom zázračnom narodení a jeho povolaní.[6]
Po Jóbovi sa legenda posúva a poskytuje správy o kresťanských svätcoch z neskorého staroveku. Ide napríklad o svätých Martina a Benedikta, ktorých životopisy sa nachádzajú vo väčšine ranonostredovekých martyrológií. Nasledovali životopisy modernejších svätcov akými boli svätí František z Assisi a Ľudovít. Veľká časť textu je venovaná potvrdeniu tradičných kresťanských cieľov, akými sú asketizmus, chudoba, čistota a dobročinnosť.
Obsah legendy je usporiadaný podľa relatívneho významu a kalendárneho poradia. Kristus a svätci spomínaní v biblických textoch prichádzajú na rad ako prví. Biblickí hrdinovia sú uvedení nie v poradí, v akom sa nachádzajú v Biblii, ale podľa dni, v ktorých by sa mali sláviť v kresťanskom kalendárnom roku. Toto usporiadanie zdôrazňuje dôležitosť Krista a Biblie, súčasne posilňuje úlohu legiend ako zdroja denných pobožností.[6]
Zlatá legenda sa stala najobľúbenejším súborom životopisov svätých práve preto, že bola čitateľná a zrozumiteľná všetkým vrstvám obyvateľstva. Legenda končí zoznamom dvanástich kritérií pre správnu vieru. Ide o akési krédo, ktoré čitateľa informuje o základoch kresťanstva. Veľká časť je napísaná v prvej osobe ako spovedná modlitba.[6]
Preklady legendy
V dominikánskych skriptóriach sa najprv označovala ako Legenda sanctorum. Názov Zlatá legenda dostala Jakubova zbierka až dodatočne v dôsledku rozšírenia a všeobecnej obľúbenosti. Už v 13. storočí bola preložená do niektorých európsky jazykov. Príbehy z legendy prenikali aj do ľudového rozprávanie boli využívané v rozprávkach.[8]
Zlatá legenda mala veľký vplyv na vzdelanie a stredovekú literatúru. Na konci stredoveku bola preložená takmer do väčšiny hlavných európskych jazykov.[9] Legenda bola v roku 1357 preložená aj do staročeštiny neznámym českým dominikánskym mníchom na Pražskom hrade. Preklad bol vyhotovený na základe požiadavky Jána IX. ze Středy, kancelára cisára Karla IV. Verzia bola nazývaná Passionale a patrí k vrcholom cirkevnej prózy. Legenda ovplyvnila české legendy, v ktorých vystupovali hlavne českí svätci. Prvý novodobý preklad Zlatej legendy vyšiel v roku 1984.[8][10]
Zdroje a pramene legendy
Zlatá legenda, okolo roku 1290, Biblioteca Medicea Laurenziana, Florencia
Jakub z Voragine čerpal z viac než 120 zdrojov. Medzi tri najdôležitejšie zdroje patria encyklopédia Speculum historiale od Vincenta z Beauvais, Abbreviatio in gestis sanctorum (Zhrnutie Skutkov a zázrakov svätých) od Jeana Maillyho a Liber Epilogum in gesta sanctorum (Doslov k skutkom svätých) od Bartolomeja z Tridentu. Zlatá legenda je preto z veľkej časti kompiláciu. Svojím charakterom nadväzuje na tradíciu gréckeho dobrodružného románu. Hrdinami sú však proroci a svätci. Pri svätcoch u ktorých je doložená historická autenticita, čerpá autor aj z primárnych historických prameňov, ktoré dokonca cituje. Napríklad pri svätom Augustínovi vkladá citáty z jeho spisov a epištol.[6][9]
V príbehoch bolo identifikovaných viac ako 130 vzdialenejších zdrojov, z ktorých len málo má jadro v Novom zákone. Tieto hagiografické pramene zahŕňajú apokryfné texty, ako napríklad Nikodémovo evanjelium, dejiny Gregora z Tours či spisy Jána Kassiána. Mnohé z príbehov nemajú žiadny známy zdroj. Typický príklad tohto druhu je napr. životopis svätého Silvestra, ktorý dostal zázračné pokyny od svätého Petra vo vízii, ktorá mu umožňuje vyháňať draka.[9]
Referencie
↑ abLegenda aurea In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 5. Famine in the Islamic World – Groote, Geert. New York : Charles Scribner's Sons, 1985. ISBN 0-684-18161-4. S. 574.
↑ abcGolden legend In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 689. (po anglicky)
↑ abGolden Legend In: ENGLISH, Edward D. Encyclopedia of the Medieval World. New York : Facts On File, Inc., 2005. ISBN 0-8160-4690-5.
↑ŠEFCOVÁ, Eva. Legenda aurea [online]. HistoryWeb.sk, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
↑REAMES, Sherry L. The Legenda Aurea: A Reexamination of Its Paradoxical History. Madison : University of Wisconsin Press, 1985. ISBN 9780299101503. S. 18.
