Konstantin Biebl

	Konstantin Biebl
	; Konstantin Biebl, asi 1928
Narodenie	26. február 1898; Slavětín, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	12. november 1951 (53 rokov); Praha, Česko-Slovensko
Podpis
Odkazy
Commons	Konstantin Biebl
	Biografický portál

Konstantin Biebl (* 26. február 1898, Slavětín – † 12. november 1951, Praha) bol český básnik.

Život

Narodil sa v Slavětíně (okres Louny). Jeho otec bol zubným lekárom. Stredoškolské štúdiá absolvoval v Lounech, maturitu zložil ako vojak Rakúskej armády v Prahe. Biebl musel narukovať na front do prvej svetovej vojny. V januári 1918 bol na balkánskom fronte zranený, zajatý a odsúdený na trest smrti, poprave unikol útekom zo zajatia. Po roku 1918 študoval na lekárskej fakulte, ale povolanie lekára nevykonával, úplne sa venoval básnickej tvorbe. Priatelil sa s J. Wolkrom – boli na prázdninách v Juhoslávii. V rokoch 1922 – 1926 cestoval po exotických krajinách – Jáva, Cejlón, Sumatra. Po roku 1934 bol členom Skupiny surrealistov v ČSR. Jeho žena Marie Bieblová bola tiež básničkou. Po 2. svetovej vojne ho rozpory medzi svojou básnickou víziou a skutočnosťou, ako aj osobné problémy a choroba (pankreatitída) dohnali k samovražde – vyskočil z okna.^[1]

Dielo

Počiatky jeho tvorby sa objavujú v časopise lounskych študentov – Cíl. Ďalšia tvorba potom odráža jeho zážitky z vojny, následkom ktorej trpel depresiami. Ďalej jeho tvorbu ovplyvnilo priateľstvo s J. Wolkrom a cestovanie, ktoré bolo Bieblovým koníčkom. Na jednej zo spoločných ciest ochorel Biebl so svojou priateľkou na tuberkulózu, na ktorú jeho priateľka po návrate zomrela. Jej smrť ním veľmi otriasla a neskôr napísal dielo Zloděj z Bagdádu, ktoré jej venoval. Zo začiatku tvoril so svojim strýkom Arnoštom Rážom.

Cesta k lidem (1923) – napísal spoločne so svojim strýkom Arnoštom Rážom – (Ráž – 15 básní, Biebl – 13 básní)

Jeho tvorba je silno protivojnová (po vojne bol vyložene pacifistický a silno protivojnový pocit najsilnejší, časom sa tento pocit zmierňoval). Ďalej sa u neho objavujú medicínske témy (báseň Pitevna), motívy vojny, úzkosti a strachu z budúcnosti. Jeho literárny vývoj začal v proletárskej poézii, kde bol ovplyvnený Wolkrom, potom sa cez surrealizmus a poetizmus dostal až k sociálnej poézii. Vo svojej dobe bol členom Devětsilu.

Písně souchotináře – prvý cyklus básní (1919), ktorý bol publikovaný v časopisoch.

Proletárska poézia

Věrný hlas – o J. Wolkrovi, melancholické, citové.
Zlom
Zloděj z Bagdádu – táto zbierka sa začína kloniť k poetizmu

Poetizmus

Zlatými řetězy (1926), tu experimentoval s eufonickou stavbou verša (básne Skála, Akord atď.).
S lodí, jež dováží čaj a kávu – táto kniha vznikla ako ohlas na cestu, ktorú uskutočnil v polovici 20. rokov na Cejlón, Sumatru, Jávu, Indonéziu a do Alžírska. Toto platí okrem prvej (spomienkovej) časti, kde spomína na mladosť a na otca. V tejto zbierke z roku 1927 uplatňuje svoju spoločenskú kritičnosť v kombinácii s očarením exotikou.
Nový Ikaros (1929) – viactématická zbierka. Používa tu stvárnenie asociatívnou metódou. Svoj život berie ako „pohľad do tmy a prázdna“. Zobrazuje márnosť, ničotu a „pád do večnosti“. Táto zbierka je vrcholom jeho medzivojnovej tvorby. Znova sa tu objavujú spomienky na jeho cestu, detstvo a mladosť.
Modré stíny

Surrealizmus

Nebe, peklo, ráj
Zrcadlo noci – vydané tesne pred druhou svetovou vojnou 1939, reaguje na okupáciu, spojenie surrealizmu s vonkajšou situáciou.

Povojnové zbierky (počas druhej svetovej vojny nevydával)

Bez obav (1951) – jeho posledná zbierka, obsahuje básne z rokov 1940–1950.

Politická zbierka

Bez obav

Próza

Jeho próza bola celkom pod vplyvom poetizmu a nemala veľký význam.

Plancius – toto dielo je veľmi protikolonialisticky zamerané, ide o cestopisnú prózu. Rozvíja tu motív (ktorý môžeme považovať za základný), hľadanie slova ďakujem v učebnici malajčiny.
Cesta na Jávu – vydané po smrti v r. 1958.