Messerschmitt Me 263 Scholle („Platesa“) bol projekt raketovej stíhačky z konca druhej svetovej vojny. Mal nahradiť Me 163 Komet. Boli postavené tri prototypy, ale žiaden z nich nikdy svojpomocne nevzlietol. Dôvod ukončenia projektu bola rapídne sa zhoršujúca vojnová situácia nacistického Nemecka a priorita pokračovania vývoja úspešnejších typov.
Vznik a vývoj konštrukcie
Me 163 Komet mal dva hlavné nedostatky: krátky dolet a nutnosť pristávať na lyži, čo bolo dosť nebezpečné, pretože motor lietadla spaľoval nebezpečnú zmes látok C-Stoff a T-Stoff. Ak sa pri pristávaní v nádržiach nachádzali zvyšky týchto látok, mohlo dôjsť k explózii. Jednoduchý podvozok sa pri vzlietaní odhadzoval. Tieto dve chyby spôsobovali, že Me 163 Komet nebol až taký efektívny, ako sa pôvodne predpokladalo že bude.
Problémy s doletom sa pokúsili technici vyriešiť pri verzii Me 163 C pridaním prídavných odhadzovacích nádrží, ale s neveľkým úspechom. Navyše stroj ešte stále pristával na lyži. Projekt bol potom odovzdaný aj Heinrichovi Hertelovi z firmy Junkers a tak sa pre tento stroj používa názov Junkers Ju 248.
Vývoj Me 263 začal po uvedení do výroby Me 163 C, pretože Me 163 C nebol považovaný za nasledovníka Me 163 B, bola to len modifikácia.
25. septembra roku 1944 bola vrchnému veleniu Luftwaffe predvedená maketa. Trup bol výrazne upravený pre väčšie nádrže, kokpit bol prestavaný a okná kokpitu mali bublinovitý tvar, aby mal pilot lepší rozhľad. A konečne, namiesto pristávacej lyže bol do stroja namontovaný sklápací podvozok. Raketový motor bol upravený tak, aby mal dve komory: hlavnú, s väčším výkonom pre vzlet a stúpanie a vedľajšiu, so slabším výkonom pre normálny let. Takto sa malo ušetriť palivo.
Malo to fungovať tak, že pri vzlete by bežali obe komory na plný výkon a po vystúpaní do potrebnej výšky by sa hlavná komora vypla a pokračovalo by sa v lete iba s vedľajšou. Tento upravený motor bol testovaný na upravených strojoch Me 163 B. Pre sériovú výrobu sa ale počítalo s použitím silnejšieho raketového motoru BMW 708 namiesto pôvodného raketového motoru Walter.
Pred začatím výroby Me 263 boli upravené a prestavané dva stroje Me 163 B-V 13 a V 18, ale V 13 bola poškodená počasím a tak došlo k prestavaniu iba V 18. neskôr bol tento stroj pomenovaný Me 163 D, ale k jeho ďalšej produkcii nedošlo. V novembri roku 1944 došlo k ďalším úpravám stroja Me 263. Zároveň bol projekt pomenovaný Ju 248 Flunder, alebo Me 263 Scholle.
Hertel chcel pôvodne do stroja nainštalovať náporový motor, ale táto technológia bola aj napriek technickej vyspelosti Nemecka ešte stále nie celkom prebádaná, a tak od tohto svojho zámeru upustil (hoci Nemci mali s náporovými motormi veľké skúsenosti, stroje ako V-1 či He 162 hovoria za všetko). Plánovalo sa tiež umiestniť pod krídla prídavné nádrže, čo by síce znížilo rýchlosť o približne 10 %, ale predĺžilo dolet. Ale pretože stroj mal krídla vyrobené podľa Me 163 B, museli prejsť ďalšími úpravami.
Rôzne varianty Me 263.
Začiatkom roku 1945 predstavila firma Junkers stroj EF-127 Wally ako protihráča Me 263. Tento jav bol pre nemecký priemysel počas vojny typycký – firmy medzi sebou bojovali, až do úplného konca, namiesto toho, aby spolupracovali na jednom projekte.
Prvý let bez motora stroja Me 263 sa odohral vo februári roku 1945. V tomto mesiaci prebehli aj ďalšie lety bez motora. Pri testoch sa ukázali isté problémy s ťažiskom, ktoré museli byť vyriešené prídavnou záťažou. Taktiež by sa problém vyriešil tým, že by sa zmenila poloha podvozku, alebo motora. Pri tomto lete však ešte podvozok nebol sklápací.
Testovacie lety boli neskôr zastavené pre nedostatok leteckého paliva. Keďže Me 263 nebol súčaťou Führernotprogramm, prostriedky sa hľadali ťažko. Hoci stroj nebol pripravený na sériovú výrobu, nakoniec sa vývoj nezastavil a pokračoval až do konca vojny.
Keď sa vojna skončila, stroje V 2 a V3 ešte neboli kompletné. V 2 už mala mať sklápací podvozok a V 3 už mala niesť výzbroj. Vo V 1 a V 2 už boli namontované motory HWK 109-509C. Žiaden z nich však nevzlietol, hoci problémy s ťažiskom sa viac neukázali.
V apríli roku 1945 obsadili továreň Američania a získali 3 prototypy a 1 maketu. V 2 bola zničená, jeden prototyp skončil v USA. Zvyšok bol zanechaný Sovietom, ktorí potom na základe získaných poznatkov vytvorili stíhačku Mikojan-Gurievič I-270.
