Praslovančina je jazyk, ktorým hovorili Slovania, prajazyk slovanských jazykov.
Jazyk sa sformoval pravdepodobne v priebehu prvého tisícročia pred Kr. a neskôr sa z neho postupnou diferenciáciou (niekedy aj integráciou) vyvinuli všetky slovanské jazyky. O praslovanskom jazyku neexistujú žiadne doklady, jazyk je iba rekonštruovaný. Rekonštrukcia vzniká na základe porovnávania slovanských jazykov s ostatnými indoeurópskymi jazykmi, najmä na základe porovnávania s litovčinou, indičtinou, gréčtinou a latinčinou. Tieto jazyky v najväčšej miere zachovali niektoré vlastnosti pôvodného indoeurópskeho jazyka. Praslovanský jazyk patril do satemovej skupiny indoeurópskych jazykov (pozri: satemové jazyky).
Z pôvodného indoeurópskeho prajazyka sa vyčlenila niekoľkými charakteristickými zmenami v hláskovej stavbe. Napr. spoluhlásky k, g, ch pôvodného prajazyka sa v praslovančine zmenili na č, ž, š pred samohláskami b, i, e, ě. Z predpokladaných praslovanských slov *kelo, *giv, *legeti tak vznikli slovenské slová čelo, živý, ležať. Takáto zmena sa označuje ako prvá palatalizácia (prvé zmäkčovanie). Je známa aj druhá palatalizácia a tretia palatalizácia.
Ak porovnáme dnešné slovanské jazyky, zistíme, že sú neobyčajne blízke. Z toho možno vyvodiť (napríklad) záver, že praslovančina sa pomerne dlho rozvíjala ako jednotný dialekt indoeurópskeho prajazyka, a to v období, keď Praslovania žili v spoločnej pravlasti. Keď sa však z tejto pravlasti rozišli, začal sa aj ich prajazyk rozpadať na jednotlivé dialekty. Tieto dialekty sa rozlišovali najmä svojou hláskovou stavbou. V historickom vývine sa niektoré z týchto dialektov stali základom spisovného jazyka. Napr. stredoslovenský dialekt sa stal základom spisovnej slovenčiny, orlovský dialekt základom spisovnej ruštiny.
Vývoj
Aj praslovančina prešla viacerými vývojovými etapami:
- paleopraslovančina - 3. tisícročie pred Kr. až polovica 1. tisícročia pred Kr.
- mezopraslovančina - polovica 1. tisícročia pred Kr. až do polovice 1. tisícročia n. l.
- neopraslovančina - 5. až 10. storočie, ktorá sa už začala nárečovo diferencovať (napr.: z praslovanského nárečia v Karpatskej kotline medzi Tatrami, Tisou, stredným Dunajom a Moravou sa vykryštalizovala stará slovenčina)
Samohláskový systém
Samohláskový systém praslovančiny sa vyznačuje tým, že má oveľa väčšie množstvo samohlások. Fonologicky nevyužívala kvantitu, dĺžku samohlások. Dlhé samohlásky boli vždy dlhé a tie, ktoré boli krátke, boli vždy krátke. Schematicky môžeme systém samohlások praslovančiny znázorniť takto:
Praslovančina sa vyznačovala aj týmito osobitnými samohláskami:
- samohláska ě (jať), ktorá sa odlišovala od samohlásky e. Jej fonetická povaha je neznáma. Táto hláska vznikla v praslovančine a existovala približne do 11. - 12. storočia. To, že bola samostatnou samohláskou, potvdrzuje najmä staroslovienske písmo, hlaholské aj cyriliské, ktoré obsahovali pre ňu osobitné písmeno.
- nosové samohlásky, predná nosovka ę a zadná nosovka Ọ. Vznikli v praslovančine a zanikli v 10. - 11. storočí. O nosovkách v praslovančine svedčia i niektoré dnešné slovanské jazyky, v ktorých sa nosovky zachovali. Je to najmä poľština, niektoré macedónske nárečia a severné nárečia v slovinčine.
- redukované samohlásky, tzv. jery: mäkký predný jer ь a zadný, tvrdý jer ъ. O ich existencii svedčí najmä staroslovienčina, ktorá má pre tieto redukované samohlásky osobitné písmená. Jery zanikli v 10. - 13. storočí.
- samohláska y. V niektorých slovanských jazykoch sa zachovala, v ruštine a poľštine, v iných jazykoch zanikla v 11. – 14. storočí.
- v priebehu vývinu praslovančiny zanikli postupne všetky dvojhlásky, ktoré praslovančina zdedila z indoeurópčiny. Staré dvojhlásky sa zmenili buď na jednoduché hlásky (dvojhlásky typu ai, oi, ei, am, om, em) alebo na hláskové spojenia spoluhláska + samohláska (staré dvojhlásky typu ar, or, er, al, ol, el).
Pozri aj
Zdroj
