Gabon, dlhý názov Gabonská republika (fran. République gabonaise), je štát na západnom pobreží Strednej Afriky. Nachádza sa na rovníku, a hraničí s Rovníkovou Guineou na severozápade, Kamerunom na severe, Kongom na východe a juhu, a Guinejským zálivom na západe. Má rozlohu takmer 270 000 km2 a jeho populácia sa odhaduje na 2,1 milióna ľudí. Hlavným a najväčším mestom je Libreville.
Od svojej nezávislosti od Francúzska v roku 1960 mal suverénny štát Gabon troch prezidentov. Začiatkom 90. rokov zaviedol Gabon systém viacerých strán a novú demokratickú ústavu, ktorá umožnila transparentnejší volebný proces a reformovala mnohé vládne inštitúcie. V roku 2023 sa v krajine uskutočnil štátny prevrat a v krajine si uzurpovala moc vojenská junta.[1]
Vďaka bohatým ropným a zahraničným súkromným investíciám sa Gabon stal jednou z najbohatších krajín v Subsaharskej Afrike so 7. najvyšším HDI a 4. najvyšším HDP na obyvateľa (PPP) (po Mauríciusu, Rovníkovej Guinei a Seychely) v tomto regióne. Od roku 2010 do roku 2012 sa HDP zvýšil o viac ako 6% ročne. Avšak z dôvodu nerovnosti v rozdelení príjmov zostáva značná časť obyvateľstva chudobná.
Najstaršími obyvateľmi oblasti boli Pygmejovia. Predtým, než sem v roku 1471 začali prichádzať Portugalčania, bolo tu niekoľko malých kmeňových štátov. Portugalčania boli postupne nasledovaní ďalšími Európanmi, ktorí bohatli z obchodu s otrokmi, slonovinou a vzácnymi druhmi dreva. Od tridsiatych rokov 19. storočia sa Gabon postupne stával francúzskou kolóniou. Francúzi ho v roku 1886 pričlenili k Francúzskemu Kongu a v roku 1910 k rozsiahlym oblastiam Francúzskej rovníkovej Afriky. V roku 1849 oslobodení otroci založili na pobreží malú osadu Libreville, ktorá sa čoskoro stala cieľom misionárov. V auguste 1960 krajina vyhlásila nezávislosť.
Moderné dejiny
Mapa Gabonu
Po tom, čo 17. augusta1960 Gabon získal nezávislosť, do čela krajiny sa postavil Léon M’Ba, opierajúci sa mocensky o synkretickú náboženskú sektu Bwiti,[2] ktorej členovia pochádzali predovšetkým z najpočetnejšieho etnika Fang.[3] Cez určitú dominanciu Fang (tvoria okolo tretiny obyvateľstva), nebol etnický rozpor v Gabone nikdy obzvlášť závažný. Prispieva k tomu skutočnosť, že v Gabone, viac ako v iných afrických krajinách, sú hranice etnických skupín veľmi neostré.[4] Zvlášť oblasť južného Gabonu bola v koloniálnom období veľmi málo zasiahnutá inak všeobecným posilňovaním významu etnickej identifikácie.[5] Štruktúra identít je tak v Gabone do značnej miery blízka predkoloniálnemu stavu. V roku 1964 došlo v Gabone k štátnemu prevratu, ktorý zvrhol M'Bua, avšak s pomocou francúzskych jednotiek sa podarilo obnoviť predchádzajúci režim. Francúzsky zásah prišiel o 24 hodín skôr, než o to M'ba oficiálne požiadal. Na zásahu sa podieľal francúzsky kontingent trvalo prítomný v Gabone (sídlila tu časť z 13 000 francúzskych vojakov rozmiestnených v čase studenej vojny v Afrike).[6] Po tom, čo M'ba v novembri 1967 zomrel, v úrade ho nahradil viceprezident Albert-Bernard Bongo. Bongov režim jednej strany (Gabonskej demokratickej strany - PDG; Parti démocratique gabonais) sa dá označiť za pragmatický a administratívno-hegemonický.[7] Na rozdiel od väčšiny afrických štátov neexperimentoval so socializmom alebo marxizmom a uplatňoval relatívne liberálny ekonomický systém v podobe štátneho kapitalizmu,[8] ktorý do krajiny prilákal zahraničný kapitál. Vzhľadom k rozsiahlym náleziskám ropy Gabon v roku 1975 vstúpil do OPEC[9] a v 70. rokoch zažíval značný ekonomický rast. Hoci sa Bongov režim v posledných rokoch formálne liberalizoval, zostáva pseudodemokratickým a politické smerovanie krajiny je pevne v Bongových rukách.
Krajina sa rozkladá po oboch stranách rovníka. Pobrežná nížina preniká ďaleko do vnútrozemia, preteká ňou 1 200 km dlhá rieka Ogooué. Jej údolie rozdeľuje plošina na severnú a južnú časť. Na severe sa rozkladá vysočina Monts de Cristal, na juhu pohorie Chaillu. V krajine sú tri krasové oblasti so stovkami jaskýň, z ktorých mnohé ešte neboli preskúmané. Dažďový prales pokrýva 85% rozlohy krajiny. Na východe sa nachádza najvyššia hora krajiny Mont Bengoué s nadmorskou výškou 1 070 m n. m.
Podnebie, flóra a fauna
Podnebie Gabonu je tropické rovníkové a veľmi vlhké. Na rozsiahlych územiach sa rozkladajú porasty tropických dažďových lesov. Na území Gabonu rastú predovšetkým ebenovníky, mahagonovníky, maslovníky a rafie, po ktorých sa pnú rôzne liany a epifyty. V lesoch žije veľký počet druhov hmyzu, plazov, vtákov a cicavcov, medzi nimi ohrozené gorily, papagáje či hrochy.
Gabon je členskou krajinou organizácie CEMAC (Communauté économique et monétaire de l'Afrique centrale), ktorá združuje okrem Gabonu aj Konžskú republiku, Rovníkovú Guineu, Kamerun, Stredoafrickú republiku a Čad. Jedná sa o menovú úniu, spojenú s regionálnou spoluprácou. V roku 2013 bol predložený návrh na voľný pohyb osôb v rámci všetkých členov CEMAC, ktorý bol však vetovaný Rovníkovou Guineou.[10]
Ekonomika
Poľnohospodárstvo v Gabone je veľmi málo rozvinuté, orná pôda zaberá iba 1,1% rozlohy krajiny, chov dobytka obmedzuje výskyt muchy tse-tse. Časť potravín sa preto musí dovážať a pre krajinu je dôležitý najmä priemysel. Veľký význam pre tamojšie hospodárstvo má ťažba ropy, ktorá tu bola objavená v roku 1956. Najmä vďaka jej vývozu patrí Gabon k najbohatším krajinám Afriky (HDP činilo v roku 2013 11 571,08 USD). Aj napriek tomu žije väčšina obyvateľov Gabonu v chudobe a tretina dospelej populácie je negramotná. Okrem ťažby a spracovania ropy sa vo vnútrozemí ťaží železná a mangánová ruda, určité príjmy plynú Gabonu aj z ťažby dreva.
Zamestnanosť
Hoci ťažba ropy prináša viac ako 60% príjmov do štátneho rozpočtu, iba 5% celkovej pracovne schopnej populácie je zamestnaných v tejto oblasti.[11] Podľa rovnakej správy nezamestnanosť v krajine dosahuje 20%, podľa inej správy sa ťažba ropy od polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia znížila o 45%.[12]
Poľnohospodárstvo v Gabone
Zvyšných 95% pracovne schopnej populácie pracuje v primárnom sektore, v ťažbe dreva alebo poľnohospodárstve.[13] Poľnohospodárstvo tvorí jednu dvadsiatinu príjmov štátu, hlavné poľnohospodárske produkty sú maniok, banány, arašidy, jam, povojník batátový a kukurica. Predtým sa v Gabone vo väčšej miere pestovala káva aj kakaové bôby. Nové projekty, zamerané na diverzifikáciu ekonomiky, cielia na spoluprácu štátu a zahraničných investorov, ako je tomu v prípade pestovania olejnej palmy u Kanga (Olam Gabon).[14]
Doprava
Letisko v Port-GentilŽeleznica v Gabone
Prvá železnica v dĺžke 332 km bola vybudovaná v rokoch 1974 – 1983 medzi prístavom Owendo a vnútrozemským mestom Booué. Ďalších 357 km bolo postavených medzi Booué a Franceville v juhovýchodnej časti krajiny. Treťou etapou výstavby železničnej siete je plánovaná trať z Booué do mesta Belinga na severovýchode. Výstavba bola dôležitá pre prepravu železnej rudy, mangánu a pre spracovanie dreva z pralesov. Železnica má štandardný rozchod 1 435 mm. Susedný Kamerun a Konžská republika má rozchod užší.
Železnica medzi Owendo a Ndjolé vedie pozdĺž rieky Ogooué a medzi najzaujímavejšie stavby na trati patrí 286 metrov dlhý tunel Juckville pri meste Lopé. V roku 1999 bola železnica privatizovaná a uvažuje sa o jej predĺžení do hlavného mesta Republiky Kongo, Brazzaville. V roku 2006 sa za podiel na ťažbe rudy zaviazala Čína na rekonštrukciu časti siete.
V roku 2002 bolo v krajine 8 454 km ciest, z toho 838 km so spevneným povrchom a 30 km rýchlostných ciest. Roku 1995 bolo v Gabone 23 000 osobných automobilov.
Námorný prístav Port-Gentil slúži na vývoz ropy a dovoz banského zariadenia, v roku 1974 bol otvorený ďalší prístav v Owende pri ústí rieky Ogooue. Gabon vlastní dve obchodné lode. Z riek je splavných asi 1 600 km, z toho 300 km na najväčšej rieke Ogooue. V roku 2004 bolo v Gabone 56 letísk, z toho 11 so spevneným povrchom a tri s medzinárodným prevádzkou: Libreville, Port-Gentil a Franceville. Za rok bolo prepravených okolo 386 000 cestujúcich.
Obyvateľstvo
Populácia Gabonu sa odhaduje na 1 725 290 obyvateľov (2015) a územie patrí medzi najredšie osídlené oblasti v Afrike. Prevažná väčšina obyvateľov sú bantuovia, ale žije tu aj najmenej 40 ďalších etnických skupín s vlastným jazykom a kultúrou. Miešanie medzi etnikami je bežné a znižuje etnické napätie. Jednotiacim prvkom je francúzština, jazyk bývalej koloniálnej mocnosti. Žije tu tiež viac ako 10 000 Francúzov. Najväčšie a hlavné mesto Libreville má asi 850 000 obyvateľov, Port-Gentil 136 000 obyvateľov, Masuku 110 000 obyvateľov.
Podľa odhadov ovláda francúzštinu 80% obyvateľov, v hlavnom meste má 30% obyvateľov francúzštinu ako materinský jazyk. 32% obyvateľov krajiny hovorí jazykom fang, ktorý patrí medzi bantuské jazyky. V roku 2012 sa uvažovalo o zavedení angličtiny ako druhého úradného jazyka.
Náboženstvo
Dnes sa 55 – 75% obyvateľstva hlási ku kresťanstvu, ktoré je ale silne ovplyvňované miestnymi tradíciami a rituálmi, 25 – 44% populácie tvoria animisti a zostávajúce 1% tvoria moslimovia. Kresťanom bol aj bývalý prezident republiky Omar Bongo, v roku 1973 však konvertoval na islam. Ústava zaručuje slobodu náboženského vyznania a vláda toto právo v praxi rešpektuje. V Gabone sú aktívni zahraniční misionári. V meste Lambaréné je nemocnica, v ktorej v rokoch 1913 – 1965 misijne pôsobil nositeľ Nobelovej ceny za mier Albert Schweitzer. V roku 1968 bola z Česko-Slovenska podniknutá expedícia Lambaréné, vďaka ktorej sem boli dopravené lieky a zdravotnícky materiál.[15] Podobná expedícia bola z Prahy vypravená aj v roku 1988.
↑Vplyv najrôznejších náboženských (animisticko-kresťanských) sekt na politiku, predovšetkým v období tesne predchádzajúcom získanie nezávislosti, bol veľký v celej oblasti dolného toku rieky Kongo (obe Konga, Gabon, Kamerun). Zároveň typickým javom bola úzka prepojenosť medzi členstvom v jednotlivých sektách a príslušnosťou k určitým etnikám. Inými slovami, existovali tu navzájom sa posilňujúci náboženský a etnický rozpor.
↑Le Vine, Victor T. Politics in Francophone Africa. London: Lynne Rienner Publishers, 2004. ISBN 1-58826-249-9. Str. 187.
↑US Department of State, Bureau of African Affaires, Background Note: Gabon, January 2006,[1], 29. 3. 2006
↑Forrest, Joshua B. Subnationalism in Africa: Ethnicity, Alliances, and Politics. London: Lynne Rienner Publishers, Inc., 2004. ISBN 1-58826-227-8. Str. 29.
↑Thomson, Alex. An Introduction to African Politics. Abingdon, Oxon: Routledge, 2004. ISBN 0-415-28262-4. Str. 157.
↑Chazan, Naomi et al. Politics and Society in Contemporary Africa. Boulder, Colorado: Lynne Rienner, 1999. ISBN 0-333-69475-9. Str. 144.
↑Thomson, Alex. An Introduction to African Politics. Abingdon, Oxon: Routledge, 2004. ISBN 0-415-28262-4. Str. 43.
↑Chazan, Naomi et al. Politics and Society in Contemporary Africa. Boulder, Colorado: Lynne Rienner, 1999. ISBN 0-333-69475-9. Str. 392.
↑BATASSI, Pierre Eric Mbog. CEMAC : la Guinée Equatoriale rejette le projet de la libre circulation [online]. afrik.com, [cit. 2017-02-02]. Dostupné online.
↑Gabon’s Unemployment Conundrum: Why Economic Growth is not Leading to More Jobs [online]. worldbank.org, [cit. 2017-02-02]. Dostupné online.
↑Gabon - Production de pétrole brut [online]. fr.tradingeconomics.com, [cit. 2017-02-02]. Dostupné online.
↑Présidence du Gabon - Gabon des services [online]. gabon-services.com, [cit. 2017-02-02]. Dostupné online. Archivované 2016-09-27 z originálu.
↑Gabon : Olam inaugure son usine de transformation d'huile de palme [online]. jeuneafrique.com, 2015-08-18, [cit. 2017-02-02]. Dostupné online.
.svg)
