Kambodža, dlhý tvar Kambodžské kráľovstvo (od roku 1976 [na Slovensku až od cca 1985] do roku 1989: Kampučia, dlhý tvar: 1976 – 1978 Demokratická Kampučia, 1979 – 1989 Kampučská ľudová republika[1][2]), je štát v juhovýchodnej Ázii.
Žije v ňom viac ako 13 miliónov obyvateľov a celé územie Kambodže je súčasťou polostrova Zadná India. Kambodža susedí s Thajskom, Laosom a Vietnamom; na juhozápade má prístup k Thajskému zálivuTichého oceánu. Krajina patrí medzi najchudobnejšie v regióne, čiastočne aj pričinením genocídnej občianskej vojny vyvolanej Červenými Kmérmi v rokoch 1975 – 1979, keď boli vyvraždené asi 2 milióny obyvateľov (zhruba štvrtina vtedajšej populácie). Hlavným mestom je Phnom Penh.
V prírodných pomeroch dominuje rieka Mekong (nazývaná jazykom Kmérov: Tonle Thom alebo „Silná rieka“) a jazero Tonlé Sap („sladkovodné jazero“), ktoré je dôležitým zdrojom z hľadiska lovu rýb. Nadmorská výška väčšiny povrchu Kambodže dosahuje hodnoty blízke výšky hladiny mora, čo spôsobuje, že rieky jazera Tonlé Sap vracajú v období dažďov vodu z rieky Mekong späť do jazera a spôsobujú v jeho okolitom prostredí záplavy.
Pre hospodárstvo je dôležitý najmä odevný priemysel a turizmus. V roku 2005 boli na území Kambodže objavené ložiská ropy a zemného plynu, ich ťažba začala už v roku 2009, poprípade 2010. Tieto zásoby pravdepodobne vzpružia ekonomiku Kambodže.[3]
Dejiny Kambodže
Do 9. storočia bolo územie dnešnej Kambodže pod nadvládou hinduistických kráľovstiev – najprv Fu-nan (68 – 550), potom Čen-la (550 – 802). Nasledovalo obdobie ríše Angkor, ktorá dosiahla najväčšieho rozkvetu v 10. – 13. storočí. Išlo už o budhistickú ríšu a z tohto obdobia pochádza aj najznámejšia kambodžská pamiatka – chrám Angkor Vat, postavený v 12. storočí, ktorý je dodnes zdrojom prílivu turistov – spolu s khmerským väzením Tuol Sleng je najnavštevovanejšou kambodžskou pamiatkou.
Zánik ríše spôsobili útoky Vietnamu a Siamu (dnešné Thajsko), ktoré boli podnetom k rozvoju typickej xenofóbie Kambodžanov voči týmto dvom ríšam, predovšetkým k Vietnamu, čo malo zohrať výraznú rolu neskôr. V prvej polovici 15. storočia sa potom Kambodža stala na Vietname a Siame už plne závislou.
Pod ochranou Francúzska
Král Norodom je považovaný za záchrancu samotnej existencie Kambodže
Útoky však neprestali, a tak Kambodža (jej kráľ Norodom) požiadala o francúzsku ochranu, pod ktorú sa dostala roku 1863. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1887, sa stala súčasťou Francúzskej Indočíny. Počas druhej svetovej vojny sa Kambodži podarilo čiastočne z francúzskeho vplyvu vymaniť. Po porážke Francúzska v roku 1940 došlo roku 1941 k japonskej okupácii kambodžského územia. V tom istom roku nastúpil na trón kráľ Norodom Sihanuk, pre Kambodžu jedna z najdôležitejších osobností druhej polovice storočia. Francúzi sa koncom vojny dostali v Indočíne aj v Kambodži späť k moci.
V roku 1946 Kambodža získala svoju prvú ústavu, ktorá je veľmi podobná francúzskej ústave. Jej autorom bol princ Sisowath. V jej dôsledku dostalo Národné zhromaždenie väčšie právomoci než kráľ. Francúzi s ústavou súhlasili, pretože Národnému zhromaždeniu nedávala niektoré právomoci (napríklad finančnú nezávislosť alebo samostatnú zahraničnú politiku).
Plnú nezávislosť získala Kambodža od Francúzov až roku 1953 pod podmienkou, že tu prebehnú demokratické voľby. Absolútnym víťazom sa v nich stala strana princa Sihanouka. Tá získala všetky kreslá. Podľa ústavy sa však panovník nesmel aktívne zúčastňovať politiky. Preto sa Sihanuk vzdal panovníckeho titulu v prospech svojho otca, aby sa sám mohol angažovať. Toto vzdávanie sa trónu v prospech otca alebo matky Norodom Sihanuk opakoval niekoľkokrát počas svojej kariéry. Preto bol občas kráľom (kedy kraľoval, ale nevládol) a občas princom (kedy sa naopak zúčastnil aktívne na vládnucej politike krajiny).
Nasledujúcich sedemnásť rokov sa obvykle nazýva ako Sihanukova éra, ktorá sa s výnimkou posledných niekoľkých rokov vyznačovala politickou stabilitou a istým ekonomickým pokrokom. V zahraničnej politike sa usiloval princ Sihanuk o zdanlivo neutrálnu politiku, zameranú na získanie zahraničnej pomoci a udržanie kambodžskej nezávislosti voči svojim proamerickým susedom Thajsku a južnému Vietnamu. Táto politika ho však zaviedla do spojenectva s komunistickouČínou a na silnejšiu väzbu na štáty sovietskeho bloku.
Na domácej scéne potom kládol Sihanuk dôraz na veľkolepú minulosť Kambodže, jej významné postavenie v rozvojovom svete a na svoju vlastnú nenahraditeľnosť. Sám svoju politickú zmes nazýval "budhistický socializmus". Na konci 60. rokov sa v krajine začali veľmi výrazne prejavovať tzv. Červení Kméri, v čele s Pol Potom.
Lon Nolova khmérska republika a občianska vojna
Vlajka kmérskej republiky vedenej Lon Nolom
V roku 1970 sa do čela krajiny dostala proamerická vláda, vedená generálom Lon Nolom, ktorý mal s kráľom značne problematické vzťahy. Keď začiatkom januára 1970 kráľ Sihanuk odletel do Francúzska na liečenie, došlo postupne k ďalšiemu vyhroteniu vzťahov, ktoré rýchlo smerovalo k prevratu. Dňa 11. marca1970 (o i. v čase plánovanej Sihanukovej cesty z Francúzska do ČSSR) boli najskôr davom zdemolované obe vietnamské ambasády v krajine v reakcii na rozsiahlu prítomnosť a vojenské operácie vietnamských jednotiek Vietminhu a prokomunistického Partizánskeho Vietkongu v Kambodži. Dňa 17. marca 1970 obe komory parlamentu a vláda prijali rozhodnutie o zbavení Norodoma Sihanuka funkcie hlavy štátu. Dňa 9. septembra 1970 potom generál Lon Nol vyhlásil v Kambodži "Kmérsku republiku", kde prevzal funkciu hlavy štátu. Výkonným premiérom sa stal ambiciózny Sirik Matak podporovaný USA. Po rozpustení parlamentu 10. marca 1972 prebehli v krajine 4. júna 1972 voľby.
V priebehu vojny vo Vietname do Kambodže vstúpili severovietnamské komunistické vojská, ktoré spolu s Vietkongom krajinu používali ako svoje zázemie pre boj proti Južnému Vietnamu. Vietnamci postupne vstúpili aj do ozbrojeného konfliktu s kambodžskou armádou, pevne kontrolovali územie na severe a juhu krajiny a niekoľko mesiacov držali v obkľúčení aj samotný Phnom Penh. Obsadené územia sa prakticky vyľudnili po tom, čo obyvateľstvo utieklo do Pnom Penhu a ďalších veľkých miest, ktoré boli väčšinou pod kontrolou vlády. V krajine súčasne prebiehal konflikt s početne menšími jednotkami ultrakomunistických Červených Kmérov.
Vládne vojsko bolo podporované zo strany USA, súčasne však boli v rokoch 1969 až 1973 pohraničné časti juhovýchodnej Kambodže bombardované letectvom USA v rámci vojny vo Vietname, s cieľom zničiť vietnamské základne v pohraničnom území Kambodže s Vietnamom a tiež narušiť zásobovanie ako komunistických vietnamských jednotiek, tak aj Červených Kmérov. Zomrelo pri tom odhadom až 100 tisíc vietnamských vojakov a Kambodžských civilistov zväčša podporujúcich komunistickú vietnamskú armádu. Kobercové bombardovanie zo strany USA však podľa analytikov malo svoj podiel aj na podpore Červených Kmérov obyvateľstvom. Zhoršujúca sa situácia v krajine mala za následok aj opakovaný vstup juhovietnamských jednotiek do krajiny na podporu vlády v Phnompenhe.
V roku 1975 už vláda stále chorľavejšieho Lon Nola, ktorá sa medzitým zbavila neobľúbeného Sirika Matáka, kontrolovala už len hlavné mesto, do ktorého utieklo množstvo obyvateľov vyhladovanej krajiny. Zvyšok krajiny bol kontrolovaný Červenými Kmérmi. Ľavicový kráľ Sihanuk žil po prevrate v exile v Číne, odkiaľ podporoval Červených Kmérov. Sľuboval si od nich, že sa s Lon Nolom vysporiadajú.
Červení Kméri
Vlajka Demokratickej KambodžeObete Červených Kmérov
Ozbrojený boj Červených Kmérov postupne získal podporu značnej časti obyvateľstva. Vďaka nej sa Červení Kméri dostali do čela krajiny, keď v apríli 1975 obsadili hlavné mesto Phnom Pénh. Vtedy zo dňa na deň zmenili tvár a z osloboditeľov sa stali vrahovia. Jedným z ich prvých rozhodnutí bola poprava väčšiny vládnych činiteľov a významných osobností na miestnom štadióne vrátane Sirika Matáka, v tej dobe už zbaveného funkcií. Lon Nolovi sa podarilo utiecť do USA. Niekoľkoročná krutovláda Červených Kmérov vrátila krajinu o niekoľko storočí späť a pripravila o život milióny ľudí. Štát bol premenovaný na Demokratickú Kambodžu.
Obyvateľstvo krajiny bolo vysťahované do dedinských gulagov, kde realizovali utopickú ideu agrárneho komunizmu. Červení Kméri uzavreli štátne hranice, zrušili peniaze. Zaviedli všeobecnú pracovnú povinnosť 12 až 16 hodín každý deň. Sebemenší prehrešok sa trestal smrťou. Zo škôl vznikali väzenia (napr. S-21 Tuol Sleng v Phnom Penh – dnes múzeum), kde dochádzalo ku krutému mučeniu väzňov. Tí boli popravovaní a pochovávaní do hromadných hrobov na tzv. "Vražedných poliach".
Červení Kméri systematicky likvidovali inteligenciu. Lekári boli popravovaní a na ich miesta boli menovaní nevzdelaní roľníci. Trest smrti bol vykonávaný aj za nosenie okuliarov (tzv. buržoázny intelektualizmus). Postupne boli rušené rodiny, ľudia boli nútení žiť v skupinách, spoločne pracovať, spoločne sa stravovať a spoločne sa po práci politicky školiť. Bola zrušená verejná doprava, všetky mestá (vrátane predtým miliónového Phnom Penh) boli vyľudnené, zrušený bol prístup k informáciám. Pol Pot utajoval aj vládu vlastnej krajiny. Oficiálne bol hlavou štátu Norodom Sihanuk, ktorý však bol väznený vo svojom paláci. Napriek tomu išlo o prvé komunistické kráľovstvo v dejinách. Až v roku 1977 pripustil Pol Pot existenciu tajnostkársky vládnucej skupiny zvanej Angkar. Obyvatelia tak nepoznali predstaviteľov svojej krajiny, nevedeli, čo sa deje za hranicami. Červení Kméri na konci svojej vlády zaútočili aj na Vietnam, ktorý však útoky odvrátil a vietnamské vojská prenikli do Kambodže.
Vietnamská invázia
Choeung Ek
V roku 1979 Kambodžu od Červených Kmérov oslobodila vietnamská invázia, po čom krajinu dlhých desať rokov kontrolovali. Červení Kméri sa však uchýlili k partizánskemu spôsobu boja, svoje základne mali na thajsko-kambodžskom pomedzí. Vzhľadom na to, že boli podporovaní Čínou a od začiatku 80. rokov aj USA, operovali na kambodžskom území prakticky až do roku 1993.[4] Po rozpade Sovietskeho bloku v roku 1989, stratil Sovietsky zväz svoj vplyv, čo v dôsledku pre Kambodžu a Vietnam znamenalo ukončenie jeho pomoci. Vietnam si už nemohol dovoliť túto okupáciu a stiahol vojsko. Ešte predtým ale vykonal v Kambodži niekoľko reforiem: legalizáciu súkromného majetku, zmenu vlajky a opätovné stanovenie budhizmu za štátne náboženstvo. Rýchle otvorenie svetu ale spôsobilo ekonomické straty (drevo a drahokamy putujú do Thajska a Vietnamu).
Slobodné voľby
V roku 1991 došlo v Paríži k podpísaniu dohody o konaní demokratických volieb v Kambodži. OSN tieto voľby roku 1993 financovala a dohliadla na ich priebeh. Do Kambodže bol vyslaný kontingent vojsk OSN UNTAC. Počas pobytu vojsk došlo k nebývalému rozmachu prostitúcie. Kambodžania volili proti ozbrojenej vláde, ktorá bola pri moci a najviac kresiel získala Roajalistická strana, vedená princom Norodomom Ranariddhom. Krajine začal hroziť ozbrojený konflikt s predstaviteľmi Ľudovej revolučnej strany Kambodže (dnes známa ako Kambodžská ľudová strana na čele s premiérom Hun Senom), ktorá mala do tej doby moc. Výsledok volieb nebol rešpektovaný a v krajine bola nastolená vláda dvoch ministerských predsedov súčasne. Roajalisti aj pôvodná ozbrojená vláda vládli ruka v ruke. Druhým ministerským predsedom sa stal bývalý vysoký káder Červených Khmérov, Hun Sen, ktorý nakoniec prvého ministerského predsedu princa Norodoma Ranariddha z vlády odstránil a upevnil svoju pozíciu.
Smrťou Pol Pota v roku 1998 prestalo hnutie Červených Kmérov existovať, ešte predtým však kráľ Norodom Sihanuk zamietol návrhy amnestie predstaviteľom vedenia hnutia. Všetci členovia Červených Kmérov sa snažia dnes integrovať do demokratickej spoločnosti a krajine vládne premiér Hun Sen, jeden z bývalých vysokých predstaviteľov Červených Kmérov. Pre posledných predstaviteľov dnes už neexistujúceho hnutia Červených Kmérov bol presadzovaný medzinárodný súd, ktorý sa však neuskutočnil. Zabránili mu predovšetkým práve tí bývalí vysoko postavení Červení Kméri, ktorí sú aj dnes v štátnych funkciách.
Kráľ Norodom Sihanuk, ktorý v priebehu viac ako šiestich desaťročí poväčšine stál včele krajiny či už ako kráľ, predseda vlády či prezident, v roku 2004 pre chatrné zdravie abdikoval a 15. októbra 2012 vo veku nedožitých 90 rokov zomrel v Číne, kde sa liečil. Novým panovníkom bol 14. októbra2004 vybraný (v Kambodži nie je trón automaticky dedičný) Sihanukov mladší syn Norodom Sihamoni, ktorý okrem iného hovorí plynule česky, pretože dlhé roky študoval v Prahe a žil trinásť rokov v Česko-Slovensku. Štát sa dodnes dostáva z problémov, kriminalita je bežnou súčasťou každodenného života.
Obyvateľstvo
Názov "Kambodža" v khmérčina, doslova "Krajina Kmérov"
Na rozdiel od svojich susedov má podľa oficiálnych štatistík Kambodža veľmi homogénne zloženie obyvateľstva, 90% obyvateľstva tvoria Kméri, ďalej sú tu Vietnamci (5%), Číňania (1%), Thajčania a Čamovia. Zvyšok populácie sa skladá z viac než 20 rôznych etnických skupín, z ktorých väčšina sú malé skupiny pôvodných obyvateľov, známych dohromady ako Khmer Loeu, ktorí žijú v izolovaných horských oblastiach. V skutočnosti v Kambodži žije mnohonásobne viac Vietnamcov a Číňanov, aj keď neoficiálne. Nekontrolovateľnú migráciu umožňuje vysoká korupcia pohraničných úradníkov. Vietnamci a iní Aziati vo veľkom vstupujú na územie Kambodže bez akéhokoľvek dokladu, vstupenkou je päťdolárovka.
Cez 96% všetkých Kambodžanov vyznáva budhizmus, ktorý sa tu vyskytuje takmer od počiatku ríše Angkor v 9. storočí. Predtým toto územie okupovali hinduistické kráľovstva. Len niečo okolo 2% (predovšetkým Čamovia) sú moslimovia. Úradným jazykom je khmérčina, predtým sa tu hovorilo aj francúzsky, ako jazykom bývalých kolonizátorov. Dnes je francúzština na ústupe v prospech pomaly sa rozširujúcej angličtiny. Gramotnosť obyvateľov len o niečo málo presahuje 70% (oveľa nižšia je u žien), čo predstavuje jeden z hlavných faktorov, brániacich väčšiemu rozvoju krajiny. Priemerný vek dosahuje necelých 62 rokov, pričom u žien je vyšší ako u mužov (64/60), čo ovplyvňuje aj veľmi vysoká úmrtnosť na AIDS. Na rozvoji AIDS má najvyšší podiel veľmi rozšírená prostitúcia v krajine.
Khmer Kandal – "Centrálni Kméri" etnickí Kméri pôvodne pochádzajúci z Kambodže
Khmer Okrem – etnickí Kméri, nachádzajúci sa v juhovýchodnej Kambodži a v južnom Vietname
Khmer Surin – etnickí Khméri, nachádzajúci sa v severovýchodnej Kambodži a provinciách Surin, Buriram a Sisaket v Thajsku
Khmer Loeu – súhrnný názov používaný pre všetky horské kmene v Kambodži. Celkom je ich asi 100 000
Mon-Khmer Speakers
Kachok
Krung – existujú tri rôzne dialekty Krung. Všetky sú si navzájom zrozumiteľné.
Krung
Brao
Kavet
Kuy – malá skupina ľudí, nachádzajúca sa väčšinou na Kambodžskej vysočine.
Phnong
Tampuan – etnická skupina na severovýchode provincie Ratanakiri
Stieng – často sa pletú s etnickými Degarmi
Austronesian Speakers
Jari – väčšinou sa vyskytujú vo Vietname, ale presahujú do kambodžského Ratanakiri
Rhade – väčšina Rhadi sa nachádza na území Vietnamu. Majú úzke kultúrne väzby s jari a ďalšími kmeňmi.
Laosania
Vietnamci – žijú predovšetkým v hlavnom meste a južnej Kambodži v oblasti vietnamských hraníc
Správne členenie
Mapa Kambodže
Kambodža sa delí na 20 provincií (kmérsky ខេត្ត, khejtt) a 4 mestá (kmérsky ក្រុង, Krung). Dvadsiatou piatou časťou je jazero Tonlesap (ទន្លេសាប, Tonlésáb) s rozlohou 3 000 km².
Po získaní nezávislosti Kambodže v roku 1953 došlo k dynamickému rozvoju vzájomných vzťahov. Diplomatické vzťahy boli nadviazané v roku 1956. Dochádzalo k početným výmenám vládnych delegácií, Česko-Slovensko poskytovalo Kambodži bezplatnú hospodársku pomoc a výhodné dlhodobé úvery. Vláde princa Sihanuka dodávalo aj vojenský materiál. V 60. rokoch začal v ČSSR študovať Sihanukov syn Sihamoni (dnešný kráľ).
70. roky
Komunistická vláda v Prahe spočiatku udržiavala formálne diplomatické styky s vojenskou vládou generála Lon Nola. Ponechala tiež otvorené svoje veľvyslanectvo v Kambodži, odvolala však veľvyslanca ČSSR a úroveň nášho veľvyslanectva znížila na úroveň chargé d'affaires. Vláda ČSSR paralelne udržiavala aj styky s kráľom Norodomom Sihanukom, zástupcom pôvodnej vlády a Jednotného národného frontu Kambodže (JNFK), usadenej v Číne. Tú de facto uznala dňa 4. mája1970 blahoprajným telegramom predsedu Národného frontu Evžena Erbana, ktorý bol určený k udržiavaniu formálnych vzťahov s JNFK. Zástupcovia JNFK dokonca s podporou ČĽR obsadili aj budovu veľvyslanectva v Prahe a udržiavali ju pod svojou okupáciou od 10. do 31. augusta 1970, kedy budovu pod tlakom česko-slovenských úradov, ale dobrovoľne, opustili. Oficiálne vláda ČSSR Lon Nolovu vládu nikdy neuznala a v októbri 1973 pripravila návrh na uznanie exilovej vlády Jednotného národného frontu Kambodže (JNFK) kráľa Sihanuka, uzavretí veľvyslanectva ČSSR v Phnompenhe a ukončení činnosti veľvyslanectva Kmérskej republiky v Prahe.
Súčasný kambodžský kráľ Norodom Sihamoni bol v roku 1962 rodičmi poslaný študovať do Prahy tanec. Po absolvovaní základnej školy študoval na konzervatóriu a na Akadémii múzických umení. Komunistická vláda v Prahe nechala Sihamoniho doštudovať aj po vojenskom prevrate v Kambodži, kedy udelenie nového víza využila aj k upokojeniu vzťahov s JNFK po problémovom vyprataní veľvyslanectva Kambodže koncom augusta 1970. Sihamoni žil v Prahe do roku 1975, teda do konca vojenskej vlády generála Lon Nola v Kambodži. V roku 1975 Prahu opustil, začal študovať filmovú tvorbu v Severnej Kórei a o dva roky neskôr, v roku 1977, sa vrátil do rodnej Kambodže. V Kambodži už vládli Červení Kméri, ktorí ho ihneď zadržali. Bol zatvorený spolu so zvyškom rodiny v kráľovskom paláci až do oslobodenia Vietnamom v roku 1979.
Po dobu krutovlády Červených Kmérov neudržovala ČSSR žiadny diplomatický styk s Kambodžou. Vzájomné vzťahy boli na mŕtvom bode, aj keď v apríli 1976 (výročie prevzatia moci Červenými Kmérmi) patrila česko-slovenská vláda medzi asi dvadsiatku krajín sveta, ktoré zaslali prostredníctvom svojich úradov v Pekingu (s Phnom Penh v tej dobe už neexistovalo poštové ani telegrafické spojenie) Demokratickej Kambodži blahoprajný telegram. Brutalita Červených Kmérov nebola v normalizačnom Česko-Slovensku diskutovanou témou. Podľa dostupných archívnych informácií sa ňou nezaoberala ani česko-slovenská tajná služba. Ani česko-slovenskí disidenti, ktorí nemali prístup k relevantným informáciám, sa k situácii v Kambodži nijako nevyjadrovali.
Keď v januári 1979 Vietnam oslobodil Kambodžu od Červených Kmérov a moci sa ujal provietnamsky orientovaný Kambodžský jednotný front národnej spásy, komunistické Česko-Slovensko jej vládu okamžite uznalo. Pretože Kambodža bola ekonomicky rozvrátená, spolupráca sa sústreďovala predovšetkým na obnovu závodov, vybudovaných s česko-slovenskou pomocou, ale aj pomoc ČSSR v oblasti zdravotníctva, školstva a kultúry. V pozadí týchto aktivít stáli politické zámery komunistického bloku, presadzované aj za cenu ekonomických strát.
Po roku 1989 sa v Česko-Slovensku namiesto internacionálnej pomoci objavili požiadavky spolupráce na princípoch vzájomnej výhodnosti. To posunulo česko-slovensko-kambodžskú ekonomickú, obchodnú aj kultúrnu spoluprácu na nízku úroveň, aj vzhľadom na problematickú politicko-ekonomickú situáciu v Kambodži, aj pre nezáujem našich subjektov.
Hospodárstvo
Mapa Kambodže
Krajina je veľmi chudobná a zvyknutá na hospodársku pomoc zo zahraničia, hlavne krajín SEAN, USA a EÚ. Cez 30% obyvateľstva trpí podvýživou. Hlavným zdrojom vývozu je pre krajinu drevo a produkty z neho. Tempo odlesňovania kambodžského územia bolo v posledných desaťročiach jedno z najvyšších na svete a od roku 1969, kedy viac ako 70 percent územia pokrýval primárny dažďový prales, kleslo pokrytie lesmi na púhe 3,1 percenta v roku 2007. Medzi rokmi 1990 až 2005 stratila Kambodža celkom 25 000 kilometrov štvorcových lesa, z toho 3 340 km² bol pôvodný dažďový prales. Od roku 2007 sa na území Kambodže nachádza menej ako 3 220 km² pôvodného pralesa, a udržateľnosť kambodžských lesných rezerv pre budúcnosť je tak vážne ohrozená. Asi tri štvrtiny práceschopného obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve.
Mestá a významné lokality
Najväčšími mestami v krajine sú:
Phnom Pénh – hlavné mesto (1,5 milióna obyvateľov)
Sihanoukville (Preah Seihanouk, predtým Kompong Som) – námorný prístav (209 tisíc ob.)
Symbolom krajiny sú pozostatky chrámu Angkor Vat z 12. storočia, zobrazené aj na kambodžskej vlajke. Angkor bol v stredoveku hlavným mestom mocnej khmérskej ríše, roku 1431 ho dobyli Siamci. V roku 1860 bol objavený francúzskymi kolonizátormi, no za vlády Červených Kmérov bol veľmi poškodený. Za medzinárodnej pomoci je sústavne opravovaný archeologickými a reštaurátorskými tímami. Dnes je najnavštevovanejšou pamiatkou v Kambodži. Leží blízko mesta Siem Reap, ktoré má medzinárodné letisko, na ktorom každý de pristávajú desiatky lietadiel s turistami. Väčšina turistov mieri len tam a tak je Siem Reap mesto s úplne odlišným životom od ostatnej Kambodže.
Tuol Sleng
Mapa Kambodže, poskladaná z ľudských kostí v pamätníku genocídy Tuol Sleng
Tuol Sleng, pamätník genocídy z dôb Červených Kmérov je bývalá stredná škola v hlavnom meste Phnompenhe. Známa je tiež pod názvom S-21, Security Prison 21. Červení Kméri tu vytvorili mučiace stredisko, kde zomreli tisíce obyvateľov, ktorí sa znepáčili režimu. Prebiehalo tu väznenie, výsluchy a mučenie ľudí, ktorí sa priznávali ku všetkému, čo od nich bolo žiadané. Následne boli popravovaní a pochovávaní do hromadných hrobov na vražedných poliach (Killing fields). Ako dozorcovia slúžili často mládežníci a zo zachovaných dokumentov je zrejmá brutalita Červených Kmérov.
Zo 17 000 väzňov tohoto väzenia prežilo iba 12 osôb. Riaditeľom tohoto zariadenia bol bývalý učiteľ matematiky, známy pod prezývkou brat Duch. Za svoje činy bol postavený pred súd až v roku 2009. V roku 2012 bol odsúdený na doživotie.[5]
