Mil Mi-24 a ďalšie verzie Mi-25 a Mi-35 (v označení NATO: Hind – laň) je viacúčelový bojový a prepadový vrtuľníksovietskej výroby používaný na priamu podporu pozemných vojsk (tzv. gunship).
Vznik a vývoj
Mil Mi-24A
V priebehu 60. rokov sovietska konštrukčná kancelária M. L. Miľa rozpracovala plány viacerých vrtuľníkov pre priamu podporu pozemných vojsk. Typ V-22 nikdy neuzrel svetlo sveta, druhý experimentálny stroj V-24 sa podobal americkému UH-1 Huey. V tomto období však vo velení sovietskej armády nepanoval jednotný názor na to, či rozvíjať rovnakým tempom strategické (nukleárne) aj konvenčné zbrane. Milovi sa podarilo presvedčiť vtedajšieho zástupcu ministra obrany ZSSR A. A. Grečka aby vytvoril komisiu, ktorá by preskúmala potrebu nových bojových vrtuľníkov. Napriek rozdielnym názorom nakoniec komisia vyhlásila 6. mája1968 súťaž na výrobu nového dvojmotorového vrtuľníka pre priamu podporu pozemných vojsk.
Prototyp V-24 uskutočnil prvý let 19. septembra1969. Po dvoch prototypoch prišla 10 kusová predséria označovaná aj ako Hind B. Konštrukcia Mi-24 používala skúsenosti z existujúcich Mi-8 a Mi-14, skĺbila v sebe robustnosť, nosnosť aj vysokú rýchlosť. V júni 1970 sa začali armádne skúšky týchto strojov. V tomto období zomrel vo veku 61 rokov vedúci konštrukčnej kancelárie M. L. Miľ. Prvou výrobnou sériou, ktorá oproti predsériovým kusom prekonala rad úprav sa stala verzia Mi-24A (Hind A). Táto verzia ešte mala veľkú presklenú kabínu, v ktorej boli sústredení všetci členovia posádky.
Ďalšou sériou sa stala verzia Mi-24F ktorá zaznamenala prvú výraznú zmenu od pôvodnej konštrukcie a to presunutie chvostového rotora z pravej na ľavú stranu. Výcviková verzia označená Mi-24U (Hind C) mala zdvojené riadenie. Celkovo bolo vyrobených okolo 240 kusov verzie A, F a U.
Mil Mi-24D
Na základe skúseností z prevádzky sa začala vyrábať významná aj keď iba prechodná verzia Mi-24D (Hind D), ktorá zaznamenala ďalšie vylepšenia konštrukcie. Bola prepracovaná predná časť trupu, priestory pilota a operátora zbraňových systémov boli oddelené a mali tandemové usporiadanie, pričom pilot sedí v zadnom a operátor v prednom sedadle. Tretí člen posádky, palubný technik mal svoje miesto v spojovacom tuneli medzi kabínou pilota a nákladovým priestorom. Mi-24D začali schádzať z výrobných pásov v roku 1973. Stroje verzie D pre export boli označované ako Mi-25. Celkovo bolo vyrobených okolo 350 kusov. Stále sa zlepšujúca konštrukcia Mi-24 priniesla ďalšiu verziu označenú ako Mi-24V (Hind E). Táto verzia vyrábaná od marca 1976 až do roku 1986 bola výkonnejšia, disponovala vylepšenými zbraňovými systémami. Celkovo bolo vyrobených asi 1000 kusov tejto verzie. Stroje verzie V pre export boli označované ako Mi-35.
Medzi rokmi 1986 – 1989 bolo vyrobených ešte okolo 620 mierne odlišných Mi-24P (Hind F) a Mi-24G. Ich hlavnou zmenou a vizuálnou odlišnosťou bola zmena v hlavňovej výzbroji. Tieto verzie nepoužívali bežné otočné strelecké veže ale pevné dopredu strieľajúce 30mm kanóny. Ako ďalšie varianty boli prieskumné a zameriavacie modely Mi-24R (Hind G1) a Mi-24K (Hind G2) a veľa ďalších modernizovaných verzií a príbuzných variant. Objem výroby dosiahol 5200 kusov a Mi-24 slúžia alebo slúžili 45 štátoch. Stroje Mi-24 mali vo výzbroji aj vojenské letectvo Slovenskej republiky. Do roku 2013 bolo plánované ich postupné vyradenie[1]. Všetky vrtuľníky Mil Mi-24 vzdušných síl SR boli napokon vyradené už 20. septembra 2011.
Dnes sa zaoberá modernizáciou stále používaných Mi-24 niekoľko firiem.
Nasadenie
Svetová verejnosť sa o existencii tohto typu dozvedela v roku 1974, kedy boli v odbornej literatúre publikované jeho prvé fotografie. Mi-24 sa zúčastnili intenzívnych bojov v Afganistane v 80. rokoch. Nasadenie sovietskych vrtuľníkov bolo spočiatku pre povstalcov veľmi nepríjemné. Mi-24 čoskoro získali od svojho nepriateľa prezývku „satanov koráb“. Nadvláda vrtuľníkov mala za následok, že USA dodali mudžahedínom protilietadlový komplet FIM-92 Stinger. Prvý Hind bol stratený v boji s mudžahedínmi 30. mája1979. V Afganistane sa Mi-24 v dôsledku väčších nadmorských výšok, ako aj viacerých skúseností z bojov zväčša odľahčovali, často aj za cenu zníženého pancierovania. Špecializovali sa najmä na boj proti pozemným cieľom, prepravu pechoty zvyčajne zaisťovali stroje Mi-8.
Neskôr boli nasadené ruskou stranou počas viacerých vojen v Čečensku. Zúčastnili sa aj občianskej vojny v Sierra Leone. Počas iránsko-irackej vojny došlo k viacerým leteckým súbojom irackých Mi-25 s iránskymi vrtuľníkmi AH-1J SuperCobra. Irackí piloti si vo všeobecnosti stroje Mi-25 pochvaľovali, najmä pre ich vysokú rýchlosť, dolet, všestrannosť a veľkú nosnosť. Za neuspokojivé považovali najmä nízku efektivitu zbraňových systémov a malú obratnosť.
Dňa 24.2.2022 zahájilo Rusko na Ukrajine letecké operácie na podporu pozemných vojsk, ktoré sa snažili obsadiť niekoľko ukrajinských miest. Popri lietadlách Su-34 zohrávali dominantnú úlohu pri útokoch na pozemné ciele útočné vrtuľníky vrátane typov Mi-24/35. Tie počas prvých mesiacov vojny vykonávali spolu s vrtuľníkmi Ka-52 a Mi-28 bojové lety vo veľmi nízkej výške, odkiaľ pôsobili proti ukrajinským silám. Zvyčajne lietali vo dvojiciach a proti ukrajinskej pechote používali kombináciu neriadených rakiet a kanónov. Proti obrneným vozidlám a iným opevneným cieľom nasadzovali protitankové riadené strely.
Stroje Mi-24 a Ka-52 sprevádzali tiež transportné vrtuľníky Mi-8/17 prevážajúce ruské výsadkové jednotky na letisko Hostomel hneď v prvý deň invázie. Počas tejto misie bol zostrelený minimálne jeden Mi-24 protitankovou raketou Javelin použitou v režime priameho útoku. Počas následnej bitky o Kyjev boli nasadené Mi-28 a Mi-24 primárne cez deň a Ka-52 operovali hlavne v noci.[2]
V priebehu prvých dvoch rokov vojny stratilo Rusko minimálne 17 vrtuľníkov Mi-24/35.[3]
Varianty
Mi-24A
Prvá sériovo vyrábaná verzia vrtuľníku Mi-24. Jej produkcia prebiehala v rokoch 1971 až 1975 a celkovo bolo vyrobených 250 kusov.
Dvojica motorov TV3-117 poháňala hlavný päťlistý rotor a trojlistý chvostový rotor, ktorý bol na pravej strane. Operátor - strelec a pilot sedeli v jednom kokpite: strelec vpredu a pilot za ním mierne naľavo.
Nákladný priestor pre 8 výsadkárov bol vybavený dvojkrídlovými dverami, ktoré sa otvárali nahor a nadol. Okrem vojakov bolo možné prepraviť interne aj nákladu do hmotnosti 1500 kg. Nadmerný náklad s hmotnosťou do 2 500 kg sa mohol prepravovať na vonkajšom závese.
Výzbroj pozostávala z guľometu kalibru 12,7 mm a štyroch protitankových rakiet 9M17 „Falanga-M“ so systémom manuálneho navádzania. Rakety 9M17 sa nachádzali už na starších vrtuľníkoch Mi-4AV a Mi-8TV. Pravdepodobnosť zásahu cieľa týmito raketami nebola vyššia ako 30% a na Mi-24A boli integrované len preto, lebo vývoj komplexu Šturm meškal. Ďalšiu výzbroj Mi-24A predstavovali neriadené rakety S-5 (4 bloky po 32 rakiet S-5M1, S-5MO, S-5KBP, S-5KO a S-5-O) a bomby s hmotnosťou do 500 kg (8x OFAB-100, 4x OFAB-250, 4x RBK-250, 2x RBK-500, 2x KMGU-2 , 2x ODAB-500, 2x ZB-500).[4]
Mi-24U
Cvičná verzia, ktorá sa od Mi-24A odlišovala absenciou guľometu a riadených protitankových rakiet 9M17.
Mi-24D
Verzia s prepracovanou prednou časťou trupu. Pre pilota a operátora boli vytvorené dve separátne kabíny s tandemovým usporiadaním, pričom každá z nich sa nachádza v inej výške. Pre lepšiu manévrovateľnosť bol chvostový rotor presunutý z pravej na ľavú stranu a zmenil sa aj smer jeho otáčania.
Vrtuľník získal štvorhlavňový rotačný guľomet JakB-12,7 s palebným priemerom 1470 nábojov.
Sériová výroba prebiehala v rokoch 1973 až 1977 a v priebehu tohto obdobia bolo vyrobených 350 vrtuľníkov Mi-24D.
Mi-25
Exportná verzia Mi-24D pre krajiny tretieho sveta s mierne odlišným palubným vybavením.
Mi-24UD
Cvičná verzia Mi-24D.
Mi-24RChR
Špeciálna verzia Mi-24D, ktorá je určená na vykonávanie radiačného, chemického a bakteriologického prieskumu.[5]
Mi-24V
Verzia vylepšená o protitankové rakety 9M114 kompletu 9K113 Šturm-V a zameriavací systém Raduga-Š, ktoré zvýšili pravdepodobnosť zásahu cieľa na 92 %. Rakety 9M114 boli vybavené bojovou časťou s hmotnosťou 6 kg a mali dolet 5000 m. Neriadené rakety S-5 neboli v boji príliš účinné, preto boli nahradené výkonnejšími S-8 (4 bloky po 20 rakiet) a S-13 (4 bloky po 5 rakiet). Na prelome 80. a 90. rokov sa arzenál Mi-24V rozšíril aj o neriadené rakety S-24.
Achillovou pätou vrtuľníka Mi-24A bol rotor s nízkou účinnosťou. Aby sa dosiahol u Mi-24V väčší statický dostup (na 2100 m), dostal nový variant vylepšené motory TV3-117V.
Táto verzia bola zavedená do služby v roku 1976 a do roku 1986 bolo vyrobených asi 1000 kusov Mi-24V.
Mi-35
Exportná modifikácia vrtuľníku Mi-24V pre krajiny tretieho sveta, ktorá mala zjednodušené avionické vybavenie. [6]
Mi-24P
Keďže rotačný guľomet JakB-12,7 bol vhodný len na ničenie živej sily a neobrnenej techniky, bol nahradený kanónom GŠ-30K kalibru 30 mm. Jeho vyššia hmotnosť a sila spätného nárazu pri streľbe však neumožňovali jeho inštaláciu do pôvodnej otočnej veže pod nosom vrtuľníka, preto bol uchytený na pravej strane trupu.
Testovanie tejto verzie začalo v roku 1975 a sériová výroba Mi-24P bola spustená v apríli 1981.[7]
Mi-24VP
Ako vyplynulo z reálneho nasadenia Mi-24P, palebná sila GŠ-30K bola zbytočne veľká, preto bol nahradený pohyblivým dvojhlavňovým kanónom kalibru 23 mm GŠ-23L. Sériová výroba tohto typu sa začala v roku 1989.[8]
Mi-24PN
Modernizácia vrtuľníkov Mi-24P, ktorá prebehla v rokoch 2004 až 2005. Celkovo bolo takto modifikovaných asi 13 vrtuľníkov pre ruské letectvo a 1 pre Ugandu. Modernizácia mala predĺžiť životnosť vrtuľníkov o ďalších 10 rokov alebo 1000 letových hodín.
Stroje boli vybavené okrem denného zameriavacieho systému Raduga-Š aj infračerveným zameriavacím systémom Zarevo. Výzbroj vrtuľníkov pozostávala zo 16 riadených striel Šturm alebo Ataka, prípadne 4 blokov po 20 neriadených raketách S-8 alebo 4 blokov po 5 neriadených raketách S-13.[9]
Mi-24 je dvojmotorový vrtuľník celokovovej polškrupinovej konštrukcie. Dva turbohriadeľové motory TV3-117 poháňajú hlavný nosný päťlistý kovový rotor. Vyrovnávací trojlistový rotor je rovnako kovový. Posádku stroja tvoria 2 letci pilot a strelec – operátor a palubný technik. Priestor posádky a ďalšie dôležité časti stroja sú pancierované.
Do nákladného priestoru Mi-24 sa zmestí 1 500 kg nákladu alebo 8 sediacich alebo 16 stojacich plne vyzbrojených vojakov. Stroj má zaťahovací podvozok pričom predná podvozková noha nie je celá schovaná.
Technické údaje Mi-24
Priemer nosného rotoru: 17,3 m
Priemer vyrovnávacieho rotoru: 3,97 m
Dĺžka s otáčajúcimi sa rotormi: 21,35 m
Výška: 5,47 m (s otáčajúcim sa vyrovnávacím rotorom)
Dĺžka trupu: 17,51 m
Rozpätie krídel: 6,54 m
Prázdna hmotnosť: 8 500 kg
Maximálna vzletová hmotnosť: 12 000 kg
Motor: 2x Klimov (Izotov) TV3 – 117V
Výkon motora: 2190 hp (každy motor)
Výkony
Maximálna rýchlosť: 335 km/h
Dostup: 4 500 m
Dolet: 450 km
Nosnosť: 1 500 kg nákladu alebo 8 plne vyzbrojených sediacich vojakov alebo 4 ležiaci ranení
Výzbroj
Výzbroj tvorí jeden štvorhlavňový guľomet 12,7 mm s 1470 nábojmi v prednej otočnej streleckej veži. Pod krídlami unesie max. osem protitankových navádzaných rakiet 9M114 (AT-6 „Spiral“). Ďalej nosiče rôznych druhov neriadených rakiet vzduch-zem. Niektoré Mi-24 môžu byť vyzbrojené raketami vzduch-vzduch R-60 (AA-8 „APhid“).
Referencie
↑SITA. Vrtuľníky MI-24 v slovenskej armáde končia [online]. webnoviny.sk, 20.2.2011, [cit. 2011-02-23]. Dostupné online.
