Mestom preteká rieka Žitava a v jeho dolnej časti Hostiansky potok. Od sútoku s Levešom v Topoľčiankach nosí tento zlatonosný potok aj názov Zlatnianka alebo tiež Zlatňanka.[4] V minulosti sa v potoku ryžovalo zlato. V extraviláne mesta na hraniciach jeho katastrálneho územia pretekajú dva malé prítoky Žitavy: Pelúsok a Stráňka.
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov k 31. 12. 2022 bol počet obyvateľov 11 820,[5] z nich 77% bolo rímskokatolíckeho vierovyznania, 12% bez vyznania, 1% evanjelické a u 7% náboženské vyznanie zistené nebolo.
Podiel slovenskej národnosti tvorí 95 %. Obyvateľstvo maďarskej národnosti predstavuje 0,57 %, českej národnosti 0,5 % a rómskeho etnika 0,5 % a u 3,2% nebola národnosť zistená.[6] Až po začiatok holokaustu tu aktívne pôsobila komunita Židov, ktorý v r. 1942 predstavovali vyše 12 % z celkového vtedajšieho obyvateľstva mesta.[7]
Zamestnanosť prevažne v strojárstve, priemysle a službách a poľnohospodárstve. Nezamestnanosť v okrese je približne 6 %, dlhodobo je teda na úrovni slovenského priemeru.
Dejiny
Najstaršie stopy osídlenia lokality Zlatých Moraviec siahajú do obdobia mladšej doby kamennej, ktoré dokladajú prítomnosť ľudí na okraji dnešného parku. Nájdené boli ručne zdobené úlomky hlinených nádob, ako aj niekoľko obytných jám s úlomkami nádob a kostí. V zápiskoch rímskych kronikárov sa nachádzajú správy o osídlení tejto oblasti Kvádmi, Osmi a Kotínmi. V 2. storočí sa v okolí rieky Hron pohybovali rímske légie, ktoré tu mali prechodné tábory. Po Kvádoch, Hunoch, Longobardoch a Avaroch oblasť osídlili Slovania. Oblasť sa v 9. storočí stala širším centrom Nitrianskeho kniežatstva a následne Veľkomoravskej ríše s centrom v neďalekej Nitre. Potvrdzujú to nálezy zlatého pektorálneho kríža v Zlatých Moravciach a fragmenty pyxidy zo slonovej kosti, objavené v blízkych Čiernych Kľačanoch. Pyxida bola pravdepodobne súčasťou daru byzantského cisára Michala III. veľkomoravskému panovníkovi.[8]
V 10. storočí začali do oblasti prenikať Starí Maďari, Pečenehovia a Kumáni, ktorých hroby sa nachádzajú v celom Požitaví. Región sa postupne stal súčasťou vznikajúceho Uhorska a vznikli tu viaceré hradiská. Významnú úlohu hral Tekovský hrad a kláštor v Hronskom Beňadiku, písomne doložené v listine uhorského kráľa Gejzu už v roku 1075. Z rovnakej listiny je doložená aj osada „Maurod”, stotožnená so súčasnými Zlatými Moravcami. V Zoborskej listine z roku 1113 sa spomína ako „Morowa“.[8] Tekov bol sídlom župy, siahajúcej aj na Požitavie, no okolie patrilo pod správu hradu Gýmeš. Zlaté Moravce vlastnili Forgáčovci, Paluškovci a Migazziovci, no istý čas aj Matúš Čák Trenčiansky.
V 13. storočí stál v Moravciach kostol, o storočie neskôr aj fara. V roku 1431 kraj spustošili husitskí Sirotci, ktorí dobyli hrady, vydrancovali mestá a dediny a vypálili župné sídlo Tekov. V roku 1435 husitské vojská vypálili Hronský Beňadik a v roku 1440 obsadili Tekovskú župu a sídelné mesto Tekov. Po odchode Husitov sa objavilo nové nebezpečenstvo, Turci. 5. októbra1530 boli napadnuté a vyplienené aj Zlaté Moravce a časť obyvateľov odvlečených do otroctva. Od roku 1543 patrila južná časť Tekova pod sandžak v Ostrihome, preto boli nájazdy do okolia častejšie a ničivejšie. Najhoršie boli v roku 1556, kedy Turci vypálili 24 obcí a odvliekli 3000 obyvateľov do zajatia, a v roku 1573, kedy vypálili mesto a okolité obce. Mnohé z obcí boli dočasne vyľudnené a život do nich sa vracal len pomaly. Už v roku 1577 tu vypukol mor, ktorý si vyžiadal množstvo obetí a opakoval sa aj v rokoch 1645, 1665, 1680, 1700, 1709, 1710, 1714 atď.
Okolo roku 1600 už celú oblasť ovládali Turci, ktorí z obsadených hradov vymáhali od obyvateľstva dane a poplatky. V roku 1610 sa v Zlatých Moravciach konal prvý župný snem. Na sneme v Topoľčiankach, ktorý prebehol 7. septembra1634, boli vyhlásení tureckí zemepáni pre obce a majiteľom Zlatých Moraviec sa stal Omer aga z Ostrihomu. Obrat nastal v roku 1663, kedy boli Turci pri rieke Hron porazení a zahnaní ďaleko na juh. Oslobodená bola Nitra i Levický hrad s celým mestom. Po opätovnej porážke 19. júla1664 pri Tlmačoch sa skončili pustošivé nájazdy Osmanov.
Už v roku 1678 sa však začali bojekuruckých povstalcov proti cisárovi a Tekovská župa sa k nim pripojila. Levický hrad dobyl Imrich Tököli, ktorý tak ovládal časť územia, no Zlaté Moravce zostali verné cisárovi. V roku 1703 sa v okolí pohyboval František II. Rákoci, sídliaci v Topoľčiankach. Po potlačení povstaní boli majetky kuruckých prívržencov zhabané cisárom. Časť Gýmešského panstva odkúpil Juraj Paluška a Zlaté Moravce sa tým (zrejme) v roku 1714 stali samostatným panstvom. V roku 1735 bola zakúpená od rodiny Paluškovcov budova pre sídlo župy, dnes známa ako Župný dom.
Prvé sčítanie obyvateľov v roku 1784 zistilo, že okres Topoľčianky, do ktorého patrili aj Moravce, ich mal 19 279. Od roku 1789 sa Zlaté Moravce stali sídlom Tekovskej župy až do roku 1921 kedy župa zanikla. V roku 1785 bol v meste postavený katolícky kostol, do dnešnej podoby upravený v roku 1823. Po smrti cisára Jozefa II. bolo 6. júna1790 sídlo župy znovu presunuté do Zlatých Moraviec. V roku 1790 vlastnil mesto gróf Krištof Migazzi. V roku 1831 prepukla v okolí cholera, ktorá si vyžiadala veľa obetí.
Zrušenie poddanstva v roku 1848 prinieslo okrem slobody ľudí aj zrušenie župnej samosprávy na základe stavovského
zriadenia a zástupcovia boli volení ľudom. Počas revolúcie sa okres pripojil k maďarským povstalcom. Po vyrovnaní začala rozsiahla maďarizácia. V roku 1871 bol v Zlatých Moravciach zriadený sedriálny súd, o rok neskôr berný úrad, v roku 1877 zdravotné obvody a v roku 1883 okresné súdy. S ich vznikom súvisela zmena okresného sídla, ktorým sa stali Zlaté Moravce. Dobrovoľný hasičský zbor v meste vznikol v roku 1888, telefonické spojenie bolo zrealizované v roku 1893, no najväčší hospodársky prínos malo vybudovanie a sprevádzkovanie železničnej trate z Nových Zámkov v roku 1894 a o rok neskôr jej predĺženie do Topoľčianok. Spojenie na Kozárovce pribudlo v roku 1912 a na Nitru (Lužianky) v roku 1938.
Ľudová škola s 8. učebňami a učiteľským bytom bola v meste zriadená v roku 1898 (malotriedky fungovali už od 16. stor.), učňovská fungovala od roku 1879 a meštianska od roku 1887. Z mesta sa (najmä) po zriadení okresu a napojení na železnicu stalo dôležité regionálne centrum a tak tu boli prevádzkované bankové inštitúcie; Zlatomoravecká sporiteľňa od roku 1872 a Tekovská ľudová banka od roku 1891.
V meste prekvitali remeslá, preto tu sídlili mnohé cechy a v širšom okolí boli zriaďované menšie priemyselné podniky ako papierne, sklárne, píly, mlyny, tehelňa, cukrovar, pivovar, pálenica, bitúnok či ľadovňu.
Počet obyvateľov bol v roku 1800 1397, v roku 1900 2786 a v roku 1940 už 4358.
V roku 1906 sa na Topoľčiansku cestu presídlila továreň na stavebný materiál Petö z Machuliniec. V roku 1911 bola touto firmou postavená na rohu Bernolákovej a Štefánikovej ulice budova pre dievčenskú meštiansku školu, nižšie gymnázium vzniklo v roku 1913.[9] Po vzniku ČSR sa Zlaté Moravce stávajú okresom, až do polovice 20. storočia si mesto zachováva skôr podobu vidieckej dediny a prevláda tu poľnohospodárstvo. Od roku 1949 kedy bol položený základný kameň nového závodu na výrobu chladničiek sa začína prudký priemyselný rozvoj mesta. Postupne rastie počet obyvateľov, v roku 1960 Moravce prestávajú byť okresným mestom a sú začlenené pod nový veľký okres Nitra, Západoslovenský kraj, na konci 60. rokov začína v meste prvá hromadná bytová výstavba - bytovky na Ulici 1. mája a na Školskej ulici, budujú sa škôlky, nová základná škola na súčasnej Mojmírovej ulici. V 70. rokoch a 80. rokoch pokračuje výstavba bytového komplexu Žitava I na Hviezdoslavovej ulici, bytové domy najmä pre závod Calex, výstavba bytových domov sa postupne rozširuje až po železničnú stanicu a postupne nahrádza väčšinou nevyhovujúce staré domy. V 90. rokoch prichádza útlm výstavby bytov na dlhé roky a začína postupne klesať počet obyvateľov. Od roku 1996 sú Zlaté Moravce opäť okresným mestom.
Kultúra a zaujímavosti
Pamiatky
Kaštieľ rodiny Migazzi, dvojpodlažná trojtraktová pôvodne renesančná stavba na pôdoryse písmena U s vnútorným nádvorím z roku 1630. Pôvodnými majiteľmi kaštieľa boli Paluškovci. Barokovo bol upravený po roku 1779viedenským kardinálom Krištofom Bartolomejom Antonom Migazzim. Interiéry kaštieľa sú zaklenuté krížovými hrebienkovými klenbami a pruskými klenbami.[10] V súčasnosti v objekte sídli múzeum. Fasáde kaštieľa dominuje stredný rizalit s trojosovým portikom a balkónom. Ukončený je volútovým štítom s reliéfnym erbom Krištofa Migazziho. Krídla majú parter dekorovaný pásovaním a poschodie členené lizénami. Okná majú profilované šambrány s klenákom, v rizalite so segmentovými frontónmi.
Rímskokatolícky kostol sv. Michala archanjela, jednoloďová barokovo-klasicistická stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z roku 1785. Úpravami prešiel v roku 1823.[11] Fasáde kostola dominuje rizalit členený dvoma pármi pilastrov a ukončený trojuholníkovým štítom s tympanónom. Veža vyrastá zo štítového priečelia lemovaného dekoratívnymi vázami. Je členená lizénami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom s hodinami a barokovou helmicou.
Bývalý župný dom, dvojpodlažná trojtraktová pôvodne renesančná štvorkrídlová stavba s vnútorným nádvorím z obdobia okolo roku 1573. Úpravami prešiel okolo roku 1643, 1735 a 1758.[12] Prešiel barokovou úpravou, ktorá mu dala súčasnú podobu. Fasáde dominuje stredný rizalit s bosážou v parteri, polkruhovými oknami na poschodí a trojuholníkovým štítom s tympanónom, v ktorom je umiestnený reliéfny erb. Okná majú profilované šambrány s klenákmi.
Mauzóleum rodiny Migazzi, jednopriestorová neorománska stavba na pôdoryse obdĺžnika z roku 1887.[13] Bolo postavené pre tekovského župana Viliama Migazziho a jeho manželku Antóniu Marcibániovú. Fasáda mauzólea je z neomietaného kameňa, členená opornými piliermi s oblúčkovým vlysom pod korunnou rímsou. Portál je riešený ako ústupkový neorománsky.
Zájazdný hostinec, dvojpodlažná dvojtraktová baroková stavba na pôdoryse obdĺžnika z druhej polovice 17. storočia. Úpravami prešiel v 18. a 20. storočí.[14] Fasáde dominuje stredný rizalit ukončený trojuholníkovým štítom s tympanónom. Je členená lizénami s kvádrovaním, okná majú profilované šambrány s klenákmi, v rizalite so segmentovými frontónmi.
Budova banky, dvojpodlažná eklektická stavba na pôdoryse písmena L z roku 1897. Fasáde dominuje stredný rizalit s kopulou. Je členená horizontálne pásovaním, vertikálne lizénami a pilastrami. V trojuholníkovom štíte s tympanónom je umiestnený bohato dekorovaný štukový erb.
Židovský cintorín
Budova bývalého finančného riaditeľstva (na ulici SNP), dvojpodlažná eklektická budova s prvkami secesie na pôdoryse písmena U zo začiatku 20. storočia.
Pamätný dom Janka Kráľa, jednoduchá jednopodlažná stavba na pôdoryse obdĺžnika z druhej štvrtiny 19. storočia. Úpravami prešiel v roku 1972.[15]
Gymnázium Janka Kráľa, trojpodlažná modernistická stavba z roku 1924. Prvé gymnázium v meste bolo zriadené v roku 1913. Súčasná budova má fasády členené horizonálnym pásovaním, priečelie je členené pilastrami. Vstup je riešený ako trojosový portikus s dekoratívnymi guľami.
Zlatomoravecká kalvária s kaplnkou sv. Anny, kaplnka je jednopriestorová stavba na pôdoryse obdĺžnika so sedlovou strechou a malou strešnou vežou z roku 1882. Jej fasády sú členené lizénovými rámami. Kalvária bola pri kaplnke vybudovaná v roku 1909.
Kaštieľ Migazziovcov
Kostol sv. Michala archanjela
Erb Migazziovcov na objekte mauzólea
Budova banky
Múzeá
Mestské múzeum sídli v Migazziovskom kaštieli. Bolo založené 12. mája 1896 miestnou šľachtou pri príležitosti osláv Milénia v Uhorsku. Jeho hlavnou úlohou bolo zbierať a zachovávať informácie o histórii Tekovskej župy. Neskôr boli v roku 1924 prenesené zbierky spolu s knižnicou do Nitry a tie sa preniesli v roku 1951 do Bojníc. Vlastivedné múzeum vzniklo v roku 1947 a svoju prvú expozíciu otvorilo v roku 1955. V súčasnosti funguje ako pobočka Ponitrianskeho múzea a je orientované na horné Požitavie. Prírodovedná expozícia pozostáva z paleontologických nálezov a mineralogickej zbierky, ktorá je zostavená zo zberov v hornom Požitaví a darov z iných oblastí. Patria tam napríklad drobné zrnká vyryžovaného zlata alebo údajný meteorit, ktorého pravosť však expertíza nepotvrdila. Spoločenskovednú expozíciu tvoria archeologické, historické, numizmatické, etnografické a umelecké predmety, ktoré pochádzajú z Požitavia aj z iných regiónov a krajín. Medzi najvzácnejší exponát patrí aj unikátna hracia skrinka, ktorá bola pôvodne umiestnená v zájazdovom hostinci a dodnes je funkčná. Po roku 2001 sem bol prenesený aj mobiliár pamätnej izby Janka Kráľa.
Pomníky padlých v 1. a 2. svetovej vojne na cintoríne
Pôvodný rozhlasový stĺp umiestnený pred kostolom sv. Michala, na ktorom boli Nemcami v januári 1945 po predchádzajúcom mučení obesení viacerí partizáni.
Pamätník obetiam holokaustu z mesta Zlaté Moravce na židovskom cintoríne
Pamätník padlým vojakom v 2. svetovej vojne Socha partizána na Námesti hrdinov pri autobusovej stanici.
Socha ženy - vítanie chlebom a soľou na Hviezdoslavovej ulici.
Pamätník na Závody 29. augusta na Továrenskej ulici.
Socha svätej Trojice na križovatke ulíc Sládkovičova, SNP...
Socha sv. Jána Nepomuckého pri AS.
Torzo plastiky Milicionárov v Parku Mládeže.
Monument pri zdravotníckom stredisku na Hviezdoslavovej ulici.
Parky
Obľúbená oddychová zóna – námestie s fontánou
Mestský park – pôvodne s veľkou rozlohou (cca 40 ha) park v 20-tych a 30. rokoch 20. storočia rozparcelovaný; a z veľkej časti zanikol, dnes sa súčasný park nachádza na Ulici 1. mája.
Lipipark – okolo mauzólea rodiny Migazzi smútočná alej unikátnych presvisnutých smrekov (lat.Picea abies inversa), ktoré podľa údajov Mestského úradu Zlaté Moravce[16] doviezol zlatomoravecký gróf Viliam Migazzi z parku brandenburského zámku Sanssouci v Postupimi
Park Janka Kráľa – Nachádza sa za kaštieľom Migazziovcov, pôvodne bol súčasťou mestského parku
Park Mládeže predtým Ľudových milícii nachádza sa na konci Bernolákovej ulice dlhodobo v zanedbanom stave.
Za čias Rakúsko-Uhorska sa ekonomická aktivita sústredila medzi statkárov, drobných remeselníkov a šľachtu. Boli tu zriadené viaceré hospodársky užitočné budovy, ako napríklad parný mlyn, cukrovar a pod. V roku 1859 bol pre potreby miestnych statkárov zriadený Tekovský hospodársky spolok. Koncom 19. storočia sa začalo rozvíjať bankovníctvo. Napriek tomu malo mesto ešte pred druhou svetovou vojnou stále prevažne agrárny charakter. V meste sa ekonomicky činili Židia, ktorí prevádzkovali menšie rodinné živnosti a obchody. Väčšími priemyselnými podnikmi boli najmä tehelne Arthura Petöa a tiež drevené píly. Pôsobili tu, ako aj v okolitých dedinách viaceré sklárske hute, výrobne majoliky a pod. – z nich získala ocenenie napríklad firma Bradsch (diplom je vystavený priamo v múzeu). Po roku 1942 sa začal arizačný proces a väčšina obchodov a firiem bola buď zabavená alebo zlikvidovaná.
Calex a socialistický priemysel
Širší rozvoj priemyslu nastal až po druhej svetovej vojne. Základný kameň nového podniku Calex n.p. bol položený v roku 1949 v severnej časti mesta. Pôvodne sa mal orientovať na výrobu obuvníckych strojov, ale od 50. rokov sa tu začala výroba chladničiek. Továreň sa postupne stala hlavným výrobcom chladiarenských zariadení pre celé Česko-Slovensko a bola hlavným zamestnávateľom v regióne. Do roku 1989 zamestnávala na vrchole zamestnanosti 5240 obyvateľov. Okrem toho tu v období socializmu pôsobili podniky na výrobu obuvi pobočný závod ZDA Partizánske, v 90. rokoch bol privatizovaný a neskôr rozkradnutý, podnik zanikol v roku 2001 pod názvom Rossa. Ďalej tu pôsobil KOVOPLAST Nitra, ktorý užíval priestory historického Župného domu. Tiež sa rozšírila tehelňa. Po prestupe na trhovú ekonomiku sa Calex musel prispôsobiť konkurenčnému prostrediu, novým pravidlám používania nebezpečných freónov a z tohoto dôvodu od roku 1991 založil spoločný podnik s firmou SAMSUNG, kde sa orientovali na výrobu ekologických kompresorov a súbežne s tým pokračoval aj Calex a. s. Firmu však neskôr zasiahli v časoch divokej privatizácie problémy a skrachovala. Oživenie areálu nastalo až po roku 2000, kedy areály začal využívať dánsky investor, ktorý vyrába chladiacu techniku a kompresory. Značka Calex sa však stala známou a dodnes mesto niektorý prezývajú ako "CALEX city". V roku 1982 sa vo vzdialenosti asi 20 km od mesta začala stavať jadrová elektráreň Mochovce. V súčasnej dobe v meste pôsobia priemyselné podniky Danfoss - Secop, Delfingen v areáli bývalých ZDA, Estamp, Defta Slovakia a iné.
Súčasný stav priemyslu
Hlavnými spoločnosťami sú firmy vyrábajúce káble, tehly, iné drobné komponenty a spomínaná dánska spoločnosť.
Zo stavebných spoločností má silné zastúpenie spoločnosť ViOn, ktorá má rozsiahlu stavebnú činnosť po celom Slovensku
Obchod
V meste sa nachádza viacero supermarketov a OD Tekov.
Infraštruktúra a doprava
Dopravná poloha Zlatých Moraviec je voči hlavným ťahom excentrická. Práve preto mesto Zlaté Moravce zohráva dôležitú a náročnú úlohu uzla vo vnútroregionálnej doprave horného Požitavia, ale aj prepojenie regiónu s celým Slovenskom.
Železničná doprava
V minulosti bola konská doprava realizovaná cez poľné cesty dvoma hlavnými smermi – na juh popri Žitave a smerom na Nitru povedľa Tribeča. Snaha o ďalší rozvoj sa podpísala pod výstavbu Požitavskej železnice, ktorá je vedená až do Šurian a mesto tým získalo spojenie s Novými Zámkami. Do prevádzky bola daná v roku 1894. Má 44 km a 643 m a v roku 1895 bola predĺžená až do Topoľčianok. Využívala sa najmä na prepravu dreva.
V roku 1912 sa vybudovala trať Zlaté Moravce – Kozárovce, ktorá mala zastávku pri tehelniach Zlaté Moravce závody n.z. Slúžila na prepravu cestujúcich z tehelne, Calexu, Baťovky dole na veľkú stanicu v ZM, prípadne aj do Kozároviec. Posledná trať viedla do Lužianok. V roku 2015 bol však úsek Dražovce - Lužianky zrušený, pre výstavbu automobilového závodu JLR. Trať vedie po severných svahoch Tríbeča. Dokončená bola v roku 1938. Jej umiestnenie bolo najmä zo strategických dôvodov a jej význam vzrástol po Viedenskej arbitráži, kedy boli odtrhnuté južné územia a tak de facto viedla priamo popri hranici s Maďarskom a bola jediným železničným spojením so stredným Slovenskom. Od roku 1941 sa žačína priama vozba diaľkových vlakov v kategórii rýchlik, najskôr (motorový rýchlik) MR 153/154 z Banskej Bystrice do Bratislavy cez Kozárovce, Zlaté Moravce, Zbehy a Leopoldov. Pre opačný smer taktiež protiidúci MR 154 križujúcich sa v Zlatých Moravciach.V roku 1950 ako R 325/326 z Plešivca cez Zvolen a Zlaté Moravce do Bratislavy a späť. V roku 1958 začína jazdiť rýchlik pod novým číslovaním R 375/376 z Košíc cez Rožňavu-Fiľakovo-Zvolen-Zlaté Moravce-Leopoldov do Bratislavy a späť. V GVD 1967/68 pod číslami R 367/368. V ďaľších rokoch mení číslovanie vlakov na známe R 580/581 Tekov. V 90. rokoch je najprv jeho trasa skrátená len po Zvolen osobná stanica (1992/93). Od GVD 1993/94 mení rýchlik Tekov číslovanie a spadá do kategórie spešný vlak Sp 1851 Tekov jazdiaci v piatky z Bratislavy Nového Mesta cez Leopoldov, Lužianky, Zlaté Moravce do Zvolena os.st. a v nedeľu ako Sp 1850 Tekov zo Zvolena do Bratislavy Nového Mesta. Rok nato sa mení jeho číslovanie na Sp 1731/1730 Tekov avšak trasa vlaku v nedeľu končí v ŽST. Bratislave Petržalke.Tieto spešné vlaky boli predovšetkým vlaky študentské a robotnícke, ktoré boli vhodnou prepravou cestujúcich do Bratislavy. Od GVD 1996/97 jazdí rýchlik Tekov naposledy a od nového GVD 1997/98 je jeho trasa presmerovaná cez Levice. Takto mesto Zlaté Moravce ako aj okres ZM, stráca jedinečné priame spojenie s Bratislavou. Od tohto grafikonu cez mesto premávajú len osobné vlaky Lužianky - ZM - Kozárovce a ZM - NZ, v roku 2003 dochádza rozhodnutím vlády k zrušeniu všetkých osobných vlakov na týchto tratiach. 15. júna 2003 bola čiastočne obnovená osobná doprava na nátlak občanov v rozsahu 4 páry vlakov v úseku Zlaté Moravce - Šurany - (Nové Zámky).
V súčasnosti význam železníc v regióne upadá a postupne sa redukuje intenzita prepravy aj nákladnej.[17]
Cestná doprava
Cesty
Je najrozšírenejšou formou prepravy v okolí mesta v dnešnom období. Popri meste vedie cesta prvej triedy I/65, ktorá je zároveň hlavným ťahom na stredné Slovensko. Pri prvom vjazde sa nachádza veľký kríž ako pomník obetiam tejto cesty, lebo je považovaná za nehodový úsek a vyslúžila si označenie ako "cesta smrti". Situáciu vyriešilo dokončenie rýchlostnej cesty R1 koncom roka 2011. Pri Moravciach prechádza úsek Beladice-Tekovské Nemce, na ktorom je mimoúrovňová odbočka ku Zlatým Moravciam. Všetky tieto ťahy sú využívané osobnou aj nákladnou dopravou.
Cesty – mesto
V Zlatých Moravciach je sieť dôležitých ciest. Sú to najmä cesty na vjazdoch do mesta pri Prílepskej ceste, ulici SNP, Prvého mája. Najkritickejším miestom je práve križovatka Prílepská – Sládkovičova – Bernolákova – 1. mája pri Mestskom úrade, kde sa stávajú dopravné nehody, medzi nimi aj jedna tragická. Kôly týmto kolíziám bola v roku 2017 vybudovaná okružná križovatka pri mestskom úrade.
Veľkou križovatkou je tiež križovatka pri OD Tekov (ulíc Hviezdoslavova – Továrenská – Duklianska), ktorá je od roku 2014 okružnou križovatkou.
Dôležitou hlavnou cestou je Župná ulica, ktorá je vydláždená pôvodnou kamennou dlažbou z roku 1928. Rovnako je vydláždená aj Bernolákova ulica. Vo všeobecnosti je stav ciest vyhovujúci, ale existujú aj značne poškodené. Patrí tam najmä ulica Janka Kráľa priamo v centre mesta a tiež niektoré okrajové cesty v obytných štvrtiach.
Autobusová doprava
Po konci druhej svetovej vojny zabezpečovali autobusovú dopravu Autosprávy a súkromný dopravcovia, ale situácia v doprave bola pomerne chaotická. Po zjednotení a zoštátnení autobusovej dopravy začal pôsobiť pod podnikom ČSAD Nitra ako závod SAD v Zlatých Moravciach. Hlavná autobusová stanica bola spočiatku na dnešnom námestí Andreja Hlinku a neskôr presunutá do areálu pri rieku Žitava. Po vzniku samostatného Slovenska v roku 1993 začala pôsobiť ako závod pod SAD Bratislava, odštepný závod Nitra š. p., následne pod SAD Nitra. Od roku 2000 sa zlúčili podniky SAD Nitra a Zlaté Moravce a následne bola spoločnosť sprivatizovaná. V súčasnosti dopravu prevádzkuje súkromný dopravca ARRIVA NITRA a.s. Spoločnosť v meste sídli na autobusovej stanici pri Bille.
Prevádzkuje prímestské, diaľkové linky a okrem toho aj málo využívanú mestskú autobusovú dopravu. Vyťaženosť liniek je pomerne vysoká, ale s nárastom individuálnej automobilovej dopravy klesá. Dopravca vlastní vozidlá značiek SOR, Iveco-IRISBUS a ďalšie.
Infraštruktúra
Prvá telefónna linka bola v Zlatých Moravciach zavedená v roku 1902. Najintenzívnejší rozvoj inžinierskych sietí nastal po druhej svetovej vojne a začiatku budovania nových štvrtí. Intenzívna plynofikácia pokračovala po roku 1989.
Mestská výstavba
Prvé zmeny v charaktere mesta nastali v 19.-tom storočí, kedy sa pôvodné domy dedinského typu menili na obydlia mestského typu z pálenej tehly, pevnej krytiny. Väčšina obydlí mala veľkú bránu orientovanú do ulice, za ktorou bol hospodársky dvor. Koncom 19. storočia sa začali stavať aj prvé vily. Výstavbu riadila komisia a Okrášľovací spolok založený V.Migazzim v roku 1890. V tomto roku sa začala aj prestavba námestia pod vedením staviteľa Guttmana.
V čase prvej republiky nastalo rozparcelovanie veľkej časti mestského parku a pozemky boli určené na výstavbu domov. Modernú architektúru tridsiatych rokov možno vidieť na stavbách Imricha Drexlera. Medzi jeho diela patrí Lukáčova vila, Objekt pri MsKs ako aj nájomný dom oproti pošte.
Socializmus tak ako na celom území Československa sa niesol v duchu výstavby sídlisk, v Zlatých Moravciach však nemožno hovoriť o postavených bytovkách ako o sídlisku v pravom slova zmysle. Išlo o pomerne rozptýlenú nie veľmi masovú výstavbu panelových domov. Na začiatku 50. rokov sa dokončili stavby ZŠ na dnešnej Pribinovej ulici, polikliniky dnešný mestský úrad a viacerých bytových domov postavených v štýle socialistického realizmu, lemujúcich ulicu 1. mája. Ďalšími bytovými komplexmi v 70. a 80. rokov boli Žitava I. a II. Sú situované za rovnomennou riekou na ulici Hviezdoslavova. Súbežne s tým pokračovala aj stavba vlastných rodinných domov vo štvrtiach Ďatelinisko, tiež na parcelách bývalého parku a v častiach nad Sládkovičovou ulicou.
Po roku 1990 výstavba bytov stagnovala,prvou väčšou investíciou bola až v roku 2001 výstavba bytovky na Tekovskej ulici financovaná z fondu Rozvoja bývania, pre značné komplikácie musela byť dotácia vrátená. Ďalšia bytová výstavba nastáva až po roku 2010 kedy sa začínajú budovať nájomné byty postavené súkromnými subjektmi, v nedávnych rokoch sa začali stavať aj mestské bytovky napr. na ulici Robotnícka alebo 1. mája.
Školstvo
Stredné školy
Gymnázium Janka Kráľa
Obchodná akadémia
Stredná odborná škola technická (bývalé učilište Calexu)
Odborná škola pri Reedukačnom domove pre mládež (RDM)
Stredná Odborná Škola Polytechnická
Odborná stredná škola obchodu a služieb
Základné školy
ZŠ Mojmírova
ZŠ sv. Don Bosca
ZŠ Pribinova
ZŠ Robotnícka
Špeciálne základné školy
Základná škola pri Rodinnom detskom domove (RDD)
Špeciálna ZŠ
Umelecké školy
Základná umelecká škola
Základná umelecká škola
Politika
Z hľadiska celoštátneho bolo v minulosti mesto za Rakúsko-Uhorska samostatným volebným obvodom. Začiatkom 20. storočia sa volilo vo voľbách verejne na dnešnom námestí A.Hlinku. Za prvej republiky sa v meste angažovali mnohé strany. V komunálnych voľbách niekoľkokrát vyhrala Krajinská kresťansko-sociálna strana pred HSĽS a Židovskou stranou. V parlamentných voľbách bolo poradie na prvých dvoch miestach opačné, pričom na treťom mieste sa umiestnila ČSSD (Československá strana sociálne demokratická). Mesto v tomto období často navštevoval aj prezident T.G.Masaryk vzhľadom na to, že v neďalekých Topoľčiankach mal svoje letné sídlo. Rovnako tak niekoľko návštev vykonal aj jeho nástupca E.Beneš.
Po roku 1989 sa v meste opäť začala rozvíjať politická aktivita. V 90. rokoch tu v parlamentných približne polovicu hlasov dostávali strany HZDS a SNS, zvyšok si rozdelili pravicové uskupenia (KDH, DÚ, neskôr SDK a SDKÚ) a ľavicová strana (SDĽ). Po roku 2000 sa volebná podpora niesla -tak ako na celom Slovensku- v znamení poklesu podpory HZDS a náraste podpory strane SMER-SD.
Štatút okresného mesta
Zlaté Moravce boli od 18. storočia sídlom Tekovskej župy, patrili však k počtom obyvateľov medzi najmenšie centrá žúp a tak sa hlavný rozvoj sústredil do iných miest. Napriek tomu si udržali význam aj za prvej ČSR a v roku 1924 sa stali sídlom okresu a to potrvalo až do roku 1960, kedy boli pričlenené k okresu Nitra. V roku 1975 bola ku mestu pričlenená pôvodne samostatná obec Žitavany a stala sa mestskou časťou. Sídlom okresu sa stali opäť v roku 1996 Po reforme štátnej správy v roku 2001 sa uvoľnili kompetencie samosprávy miest a krajov. Napokon bol v roku 2002 zrušený okresný úrad a jeho kompetencie prenesené na MsÚ a iné úrady. V tom istom roku sa odtrhli aj Žitavany na základe slobodného rozhodnutia obyvateľov tejto obce v referende. Pôvodný štatút okresu sa mestu vrátil v roku 2013 kedy bola plnohodnotne obnovená činnosť Okresného úradu.
Mestské zastupiteľstvo a samospráva
V meste fungovala vedľa Župnej administratívy aj miestna samospráva na čele s richtárom.Po roku 1918 sa premenovala na starostu a bola už volená, neskôr, v rokoch 1938 – 45 vládny komisár a v období 1948 – 89 predseda Národného výboru. Po roku 1989 sa začal označovať ako primátor. Volí sa na štyri roky spolu s 17-členným Mestským zastupiteľstvom, ktoré je volené z piatich obvodov, v ktorých sú zahrnuté aj Prílepy a Chyzerovce. Silné zastúpenie v ňom má po roku 2010 koalícia Smer-HZDS-KDH a tiež nezávislí. Mesto má tiež vlastnú políciu pozostávajúcu z dvanástich príslušníkov.
Primátori mesta od r.1991
Ing. Peter Orban – 1991 – 1998
Ing. Milan Skyva – 1998 – 2002
Ing. Serafína Ostrihoňová – 2002 – 2010, 2014/15
Ing. Peter Lednár – 2011 – 2014
PaedDr. Dušan Husár – 2016 –
Po komunálnych voľbách v roku 2006 bola primátorkou mesta opätovne zvolená Ing. Serafína Ostrihoňová ako nezávislá kandidátka. Za 2 funkčné obdobia sa stala známou prakticky po celom Slovensku a s ňou aj Zlaté Moravce. Mesto sa zviditeľnilo najmä stálymi spormi medzi primátorkou a poslancami Mediálnu pozornosť si vyslúžila aj držaním 4-dňovej protestnej hladovky v stane pred Úradom vlády SR v máji 2006, kedy žiadala urýchlené dobudovanie rýchlostnej cesty R1, ktorá mala byť riešením na často nehodový úsek I/65 medzi Nitrou a Zlatými Moravcami, ktorý je súčasťou hlavného ťahu na Banskú Bystricu Po vyostrenej kampani v roku 2010 v komunálnych voľbách skončila na druhom mieste s vyše 1600 hlasmi. Za primátora mesta bol zvolený Ing. Peter Lednár, ako kandidát koalície Smer-SD, KDH, HZDS.
Imrich Chlamtac (* 1949), Prezident EAI, Európskej aliancie pre inovácie, profesor na Massachusetskej Univerzite, Univerzite v Bostone atď., je autorom vyše 400 publikácií v oblasti informačných a komunikačných technológii, prvej učebnice zaoberajúcej sa problematikou LAN sietí, niekoľkých kníh z rovnakých oborov, podľa stránky ISIHighlyCited.com patril v roku 2007 k 250 najcitovanejším autorov v obore počítačových vied na svete.
Spisovatelia a akademici
Róbert Gragger (* 1887 – † 1926), univerzitný profesor pre hungarológiu a literárnu vedu v Berlíne, zakladateľ berlínskeho Collegia Hungarica
Ján Dudek (* 1858 – † 1916), od roku 1906 univerzitný profesor v Budapešti, v rokoch 1908 – 1909 dekan teologickej fakulty, náboženský spisovateľ.
Jozef Leikert (* 1955), básnik, autor literatúry faktu, profesor, bývalý poradca a hovorca prezidenta SR
Magdalena Sadlonová, herečka i umelecká prekladateľka, spisovateľka, laureátka literárnej Ceny Adelberta von Chamissaudelia za jej v nemčine napísané romány Die wunderbaren Wege (Nádherné cesty, 1999) a Solange es schön ist (Kým je pekne, 2006)
Ján Tužinský (* 1951), slovenský prozaik a esejista, autor literatúry pre deti a mládež.
Valerián Stražovec, architekt, svetoznámy umelec, držiteľ ceny Emmy, autorom scénického konceptu otváracej a záverečnej ceremónie pre Olympijské hry v Calgary[19]
Štefan Lipovnický (* 1814 – † 1885), od roku 1868 biskup vo Veľkom Varadíne v Rumunsku, náboženský spisovateľ, autor veľkého počtu cirkevných a teologických dizertácií a arcipastierskych obežníkov.
Jozef Lohyňa (* 1963), bývalý československý zápasník, bronzový medailista z olympijských hier 1988.
Viera Podhanyiová (* 1960) je slovenská pozemná hokejistka, hrala na brankárskom poste. Hráčka Calexu Zlaté Moravce, československá reprezentantka, držiteľka striebornej medaile z olympiády v Moskve z roku 1980.
Iveta Šranková (* 1963 ) je bývalá slovenská pozemná hokejistka, hráčka Calexu Zlaté Moravce, československá reprezentantka, členka strieborného tímu na olympiáde v Moskve v roku 1980
Ján Kocian (* 1958), pôvodom z Topoľčianok sa narodil v zlatomoravecskej pôrodnici, slovenský futbalový reprezentant (obranca), tréner.
Jozef Levický (* 1942), bývalý československý reprezentant vo futbale, hráč Interu Bratislava, Slovana Viedeň a Calexu Zlaté Moravce [21]
Janko Kráľ (* 1822 – † 1876), básnik štúrovskej generácie. V meste od roku 1862 až do svojej smrti v roku 1876 býval. V meste sa nachádza po ňom pomenovaný park, pomník, gymnázium a má tu aj múzeum a pamätný dom.
↑podrobnejšie pozri Šabo, Dominik: Dejiny vývoja železničnej dopravy v zlatomoravskom regióne so zreteľom na staničné kroniky Zlatých Moraviec a Topoľčianok do roku 1938.Dostupné online
↑MOČKOVÁ, Jana. Slovenské plavárne na fotkách Márie Švarbovej už poznajú na celom svete [online]. Denník N, 2019-06-28, [cit. 2020-11-10]. Dostupné online.
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
